Hodnoty pôdy
Úvodom
Pozorne sledujem diskusie, závery z celoslovenských i „medzinárodných“ konferencií, rezolúcie, odporúčania pre rokovanie vlády i výzvy na neposlušnosť, resp. až výzvy na opustenie Európskej únie. Pre mnohých, ktorí očakávajú odo mňa recept na okamžité vyriešenie problému kúpy a predaja predovšetkým poľnohospodárskej pôdy, bude môj príspevok určite sklamaním. Takto postavený problém, ktorý má riešiť predovšetkým osobné majetkové záujmy je podľa starého zaužívaného práva neriešiteľný, lebo akýkoľvek recept na rozhodnutie vlády sa nemôže skončiť kompromisom, ale len výhrou, resp. porážkou jednej zo zúčastnených strán.
Diskusia v tlači i závery z „konferencií“ vyplývajú z ďalších ľudských vlastností – čím menej vie človek o veci, tým je väčším odborníkom ,a potom, sú objekty a činnosti, ktorým každý rozumie a považuje sa za znalca problematiky. Spomínam to preto, lebo sa to okrem športu a chorôb týka aj pôdy, ktorá je predmetom výskumu samostatnej prírodovednej disciplíny, má (resp. mala) samostatné vedecko-výskumné pracoviská, fakulty na univerzitách, dobre fungujúcu a intenzívne spolupracujúcu Medzinárodnú pedologickú organizáciu, ale títo renomovaní vedeckí pracovníci nie sú u nás na Slovensku braní do úvahy a nikto z tých, ktorí teraz o osude pôdy rozhodujú, nie je zvedavý na ich ničím iným ako vedeckými faktami podloženým poznaním. Ako človek, ktorý viac ako 60 rokov svojho života zasvätil výskumu pôdy, a na rozdiel od mladších kolegov sa vzhľadom na svoje šediny nemusí obávať o svoju predurčenú budúcnosť, sa chcem dotknúť aspoň niektorých vecných problémov, ktorých riešenie, naštartované len z pohľadu majetkových a mocenských záujmov bez rešpektovania faktu, že s pôdou je úzko spätá existencia všetkého živého na našej planéte, považujem za historicky prekonané a jednostranné.
Definícia pojmov
Vzhľadom na skutočnosť, že prírodný objekt „pôda“ si dokonca aj profesionáli z rôznych vedných odborov (najmä právnici a finančníci) vysvetľujú rôzne, dovoľte mi malý exkurz do pojmov, pretože od nich sú závislé aj problémy spojené najmä s jej vlastníctvom, využívaním i ochranou.
Pôda je prírodnými vedami definovaná ako povrchová vrstva zemskej kôry premenená na horniny komplexným pôsobením vonkajších činiteľov – klímy (slnečné žiarenie, voda, teplo), organizmov žijúcich v pôde a na pôde (rastlín, živočíchov, mikroorganizmov) v priestore a čase. Pedosféra je teda vo svojej podstate prírodný útvar našej planéty, hoci do jej vývoja najmä spôsobom jej využívania zasahuje výrazne aj človek.
Pôda je teda prírodný útvar, ktorý tvorí:
– životný priestor a základ života pre rastliny, pôdne organizmy, zvieratá i človeka,
– je súčasťou látkového kolobehu v prírode, najmä kolobehu vody a živín
– tvorbou pôdneho humusu z odumretých zvyškov rastlín pútajúcich slnečnú energiu v procese fotosyntézy zabezpečuje energetické obohacovanie Zeme
– je univerzálnym médiom pre reguláciu procesov syntézy, resyntézy a rozkladu látok. Pre svoje pufrovacie a filtračné vlastnosti je dôležitá najmä pre kvalitu podzemných i povrchových vôd.
Z uvedeného vyplýva, že pôda je od človeka nezávislý prírodný útvar, nezodpovedá kritériu pre tovar, a preto zotrvávanie na takejto definícii sa rovná mocenskej snahe o nadradenie právnikmi formulovaných zákonov nad zákonmi prírody.
Úžitkové hodnoty prírodného zdroja pôda
Aj keď je pôda z pohľadu prírodných vied povrchovou vrstvou zemskej kôry, pod vplyvom komplexného pôsobenia vonkajších podmienok našej planéty na geologický (z pohľadu pedológie ako náuky o pôde materský) substrát, nadobudla nové, nielen morfologické, ale najmä úžitkové vlastnosti pre človeka.
Využitiu pôdy pôvodne dominovalo len zabezpečenie obživy pre domáce zvieratá a pre ľudí, ktorých v tom čase nebolo viac ako pár miliónov. Pôda ako najvýznamnejší prvok prostredia patrila pôvodne celému spoločenstvu ľudí, teda kmeňu, ktorý územie obýval. (Pozri list náčelníka Indiánov Seattle z roku 1854 prezidentovi Spojených štátov Abrahamovi Lincolnovi.). S výmerou pôdy korešpondoval aj pôvodný pojem bohatstva i zvykové, neskôr zákonné úpravy vrchnosti, ktoré sú v svojej podstate platné doteraz.
Je celkom pochopiteľné, že ľudská komunita, najmä pri svojom početnom náraste a generáciami získanými skúsenosťami, si prakticky uvedomila všestranné úžitkové hodnoty pôdy a podľa toho pôdu aj hodnotila. S mierou technického pokroku rástli požiadavky na iné využitie, nielen na pestovanie plodín pre obživu a priadnych rastlín. Nie je úlohou mojej úvahy robiť exkurz do dejín ľudskej populácie, chcem len pripomenúť, že význam pôdy ako zdroja bohatstva s rozvojom civilizácií postupne stále narastal a spory o ovládnutie priestoru rôznymi kmeňmi či etnikami, v podstate spory o ovládnutie zemského povrchu, teda pôdy, boli v minulosti hlavným dôvodom vojenských konfliktov.
Všestranný záujem človeka o pôdu je teda determinovaný jej mnohostrannou úžitkovou hodnotou.
Hlavnými úžitkovými hodnotami pôdy z hľadiska človeka sú:
– pôda je stanovišťom rastlín, teda aj poľnohospodárskych a lesných plodín, rozhodujúcim podielom zabezpečujúcich obživu zvierat i človeka,
– tvorí priestor pre výstavbu priemyselných podnikov, bývanie, rekreáciu a odpočinok,
– je priestorom pre budovanie dopravných sietí, zariadení pre zásobovanie a pre uloženie odpadov,
– je priestorom pre dobývanie surovín.
Ako vidíme, určitým využitím pôdy na pevnom povrchu Zeme je akákoľvek činnosť človeka, ktorá s rastom technického pokroku znamenala prakticky zvyšovanie tlaku najmä na neprodukčný spôsob využitia pôdneho krytu regiónu i štátu. Pre štúdium týchto zmien je pôda aj archívom dejín nielen prírody, zmien klímy a vegetácie, ale aj histórie ľudskej spoločnosti, nielen spôsobov hospodárenia na pôde, ale aj spôsobu života vtedajších ľudí.
Preto prírodné vedy nepovažujú za pôdu len jej poľnohospodársky využívanú časť, ale pôdou sú aj tie časti zemského povrchu, ktoré sú označované viac-menej len z cenových dôvodov a z dôvodov jej stupňa beztak neúčinnej ochrany, či už ako stavebný pozemok, zelený či hnedý park alebo nejak inak.
Vzhľadom na fakt, že pôda je jednou zo základných sfér našej Zeme a prírodným zdrojom, od ktorého priamo závisí existencia všetkého života na Zemi, dávam do diskusie otázku – môže byť prírodný zdroj neobmedzeným a dedičným vlastníctvom jednotlivca len na základe uzákoneného užívacieho práva jeho predkov aj vtedy, ak ho terajší „majiteľ“ neužíva a nezveľaďuje?
Zásady pre rozhodovanie o využití pôdneho krytu štátu
Optimálne, vecné rozhodovanie tejto otázky, či dať prednosť zalesneniu pôdy či mokradiam, či poľnohospodárskej výrobe alebo rôznym druhom výstavby, či už priemyselnej, bytovej, dopravnej a pod., považujem pri existencii súkromného vlastníctva pôdy za relatívne neriešiteľné. A ak rozhodovanie robia ľudia majúci často protichodné ekonomické záujmy, aj za nenáležitú, lebo ľudská komunita, najmä v súlade s technickým pokrokom, potrebuje aj priestor pre priemyselné podniky, aj pre bývanie, aj tomu zodpovedajúcu dopravnú sieť, aj lesy, aj jedlo, suroviny ktoré poskytuje poľnohospodárska výroba. Touto otázkou som sa podrobne zaoberal už v roku 1985 (pozri Geografický časopis, ročník 37, str. 314 – 324), kde som rozpracoval kriteriálne ukazovatele pôdnych vlastností pre zvolený spôsob využitia pôdy rôznymi rastlinnými spoločenstvami i situovaním rôznych druhov výstavby na pôde, čo prakticky znamená jej vyradenie z prírodného látkového kolobehu. Bol som si vedomý toho, že pre výstavbu nie je kritériom produkčná hodnota pôdy, ale len statická únosnosť pre uvažované stavby. Pri výstavbe rozsiahlych priemyselných podnikov rozhoduje pre ich situovanie však aj reliéf územia, ktorý je rovnako aj jedným z rozhodujúcich kritérií pre poľnohospodárske využitie v kultúre orná pôda. Často preferovanú momentálnu dopravnú výhodnosť pre výstavbu nepovažujem za podmieňujúcu, len za momentálne finančne výhodnejšiu pre investora, a to bez ohľadu na nenapraviteľné dlhodobé negatívne dopady pre spoločnosť. Na tento dlhodobý aspekt nedbajú ani mladšie generácie vlastníkov pôdy, ktorí na pôde nehospodária a nemajú k pôde ako k objektu podnikania žiadny vzťah, ale naopak, vítajú, ak sa pôdy výhodne a čím skôr zbavia, pričom im je jedno pre aké účely.
Nedostatkom je aj to, že ekonomické prostredie trhového hospodárstva nedefinuje podnikateľa na pôde ako majiteľa pôdy. Pôda sa chápe oveľa menej ako základný výrobný prostriedok pre poľnohospodársku výrobu a pre lesné hospodárstvo, ale chápe sa viac ako objekt vhodný pre uloženie bezcenných papierových peňazí, na predaji ktorého sa dá vo vhodnej dobe dobre zarobiť. To je tiež jeden z dôvodov, prečo v súčasnej spoločnosti je záujem o vlastníctvo pôdy najmä z hľadiska perspektívneho zisku ľudí, ktorí na pôde nehospodária, a vynakladajú značné úsilie, aby docielili jej prekvalifikovanie na stavebný pozemok. Politici a právnici nakladajú potom s pôdou ako s majetkom a považujú ju za tovar (v orgánoch Európskej únie sa v rozpore so zdravým rozumom lobuje už aj za to, aby tovarom a súkromným majetkom bola okrem pôdy aj voda).
Pripadalo by nám komické, keby výrobcovia automobilov začali masovo skupovať, povedzme, továrne na výrobu textilu, avšak na druhej strane považujeme skoro za prirodzené skupovanie poľnohospodárskej pôdy bankami, advokátmi, zbohatlíkmi i podsvetím, ktoré sa robí len za špekulatívnym účelom bezpečného uloženia často záhadne rýchlo získaných peňazí, považujeme za úplne prirodzené. Navádza na to otvorene aj americký bankár maďarského pôvodu George Soros v jednom z rozhovorov, keď sa jasne vyjadril: „Som presvedčený, že poľnohospodárska pôda sa stane jednou z najlepších investícií našej doby, ktorému ešte kontroval Barton Biggs, riaditeľ fondu TRAXIS PARTNERS: „Pôda je investíciou, ktorá je teoreticky bezpečná, generuje príjem a naviac predstavuje zaistenie proti inflácii.“
Prosím, aby sme sa v zamysleli, kto je za takýto stav, ktorý osobne považujem za nenormálny, zodpovedný.
Súlad planetárnych a hospodárskych funkcií pôdy
Často diskutovanou otázkou je problém podielu zalesnených plôch a poľnohospodársky využívanej pôdy. Z principiálneho hľadiska, teda z hľadiska tvorby novej organickej hmoty rastlinstvom v procese fotosyntézy, považujem túto otázku za druhoradú, lebo každá zelená rastlina púta pri fotosyntéze slnečnú energiu, púta oxid uhličitý a uvoľňuje do ovzdušia kyslík. Rozdiely sú v osude vyprodukovanej fytomasy z pohľadu človeka a v potrebe každoročnej náhrady úrodou odcudzovaných minerálnych látok poľnohospodárskymi plodinami, v modifikovanom vodnom režime najmä na svažitom území, v periodickom zasahovaní mechanizmov do povrchových vrstiev pôdy, čo viac alebo menej úspešne riešia niektoré technologické postupy pestovania poľnohospodárskych plodín.
Treba otvorene povedať, že súčasný stav využitia pôdneho fondu nášho štátu nie je odrazom vedecky zdôvodneného optimálneho spôsobu jeho využívania, ale je odrazom tých vlastníckych vzťahov, ktoré sa vytvárali už od čias feudalizmu, preto je neopodstatnené tento stav zapísaný v katastri tabuizovať.
Ak posúdime územie Slovenska z hľadiska klimatickej vhodnosti, dochádzame k záveru, že celé územie nášho štátu vyhovuje kritériám pre lesné porasty, ale len časť pre poľnohospodárstvo (v našich geografických podmienkach je tento faktor sprostredkovaný hlavne cez nadmorskú výšku územia, ktorá limituje najmä dĺžku vegetačného obdobia a podmieňuje teplotu ovzdušia i pôdy).
Z hľadiska reliéfu je celé naše územie rovnako vhodné pre lesné hospodárstvo, okrem strmých zrázov (ak neberieme do úvahy produkciu drevnej hmoty), avšak poľnohospodárske využitie je limitované sklonmi do 22 – 25° a pre ornú pôdu dokonca len 12°, a to najmä z hľadiska rizika možnej erózie, čo je kombinované často aj pôdnymi substrátovými podmienkami.
Z hľadiska vhodnosti samotnej pôdy (vrátane substrátu) je tiež celé územie nášho štátu vhodné pre lesné hospodárstvo (s výnimkou vysokohorských štítov, ktoré sú prakticky bez jemnozeme a asi 8 500 ha extrémne alkalických pôd, ktoré dreviny neznášajú).
Pre poľnohospodárske využitie sú však rozhodujúce a limitujúce najmä hĺbka pôdy, štrkovitosť a kamenitosť (ako stabilné pôdne vlastnosti) a zamokrenie (ako relatívne stabilná vlastnosť). Z hľadiska obrábateľnosti a rizikovosti hospodárenia sa uplatňuje najmä textúra (zrnitosť) pôdy (stabilná vlastnosť, ktorá sa nedá upraviť ani zmeniť).
Úloha štátu v rozvoji agrosektora
Chcem hneď úvodom tejto časti povedať, že moje nasledujúce úvahy určite vyzvú minimálne dve diametrálne protikladné stanoviská. Je to pochopiteľné, lebo pravdivé je poznanie – na čej strane stojíš, závisí od toho, kde sedíš. Doba, v ktorej žijeme, je dobou hromadenia majetku jednotlivcami bez ohľadu na spôsob jeho získania a posvätnosť jeho neskoršej zákonnej ochrany podľa zásady, že súkromné vlastníctvo je nedotknuteľné.
Moje úvahy majú charakter strategického uvažovania a som si vedomý problémov, možno aj bolestivých, pri jeho realizácii. Opieram sa však o reálne a už v súčasnosti alarmujúce fakty rozhodovania o osude pôdy podľa nateraz zaužívanej legislatívy.
Najskôr k budúcnosti poľnohospodárstva ako výrobného odvetvia, ktoré je nateraz napriek verbálnej podpore na okraji záujmu vysokokvalifikovaných a mocou podporovaných laikov.
Otázka stojí takto – aké vyrábané komodity sú a budú potrebné ľudstvu pre jeho existenciu a bez ktorých nemôže živý tvor, teda ani človek existovať?
Ak bude človek, ba dokonca všetko živé tvorstvo počas svojho života niečo pre seba potrebovať, nebude to určite najluxusnejšie auto, ani prepychová jachta. Bude to jedlo a voda. Odpoveď je jednoznačná – pokiaľ bude existovať ľudská spoločnosť, bude potrebovať potraviny a vodu, teda produkty agrosektora získané hospodárením na pôde, a to aj napriek experimentom s výrobou syntetických či za účelom zvýšenia produkcie geneticky manipulovaných rastlín a domácich zvierat.
Význam pôdy zdôrazňuje aj skutočnosť, že sa jej postavením permanentne zaoberá aj najautoritatívnejšia organizácia svetového spoločenstva OSN, ktorej odborné inštitúcie ako FAO a UNEP mnohokrát prijali odporúčania členským štátom rozpracované svetovými vedeckými autoritami.
FAO na podnet Medzinárodného vedeckého spoločenstva ešte v 70 rokoch minulého storočia schválilo prvú Svetovú chartu o pôde, v ktorej bol formulovaný princíp, že pre odstránenie hladu na Zemi sa musí každý štát vo svojej praktickej politike snažiť, aby v čo najvyššej miere zabezpečil výživu vlastného obyvateľstva z domácich zdrojov. „Optimálne využitie domáceho pôdneho fondu nemôže byť ponechané na živelné pôsobenie momentálnych trhových mechanizmov liberálneho kapitalizmu, lebo sa predpokladá, že ľudstvo bude v budúcnosti stále nástojčivejšie čeliť mnohým problémom, z ktorých sa jeden bude určite týkať aj ich výživy, a teda priamo aj dostatku pôdy, predovšetkým jej poľnohospodársky využiteľnej časti,“ hovorí sa v Charte. S dostatkom potravín aj pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva Zeme bude menšia radikalizácia okrajových vrstiev ľudskej spoločnosti, ako aj menšia možnosť politického vydierania chudobnejších štátov.
Od roka 2015, ktorý Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo (asi nie z dôvodov uznania pôdy za tovar) za Medzinárodný rok pôdy, si každoročne 5. decembra pripomíname Medzinárodný deň pôdy.
– Hospodárenie na pôde a jej obrábanie prináša množstvo rozmanitých pracovných príležitostí pre vidiecke obyvateľstvo a pri riešení nezamestnanosti je nielen významným zdrojom ich príjmov, ale aj zachovania pracovných návykov.
– Okrem produkčnej funkcie pôdy je mimoriadne významná i jej mimoprodukčná funkcia v krajine, preto nemôžeme súhlasiť s jednostranným názorom postaviť poľnohospodársku výrobu v menej priaznivých prírodných podmienkach pred jednostrannú konkurenčnú konfrontáciu s podnikateľmi hospodáriacimi v lepších prírodných podmienkach. Tlak trhu a konkurencia výrobcov z vhodnejších prírodných podmienok si v boji o prežitie vynútil v niektorých štátoch intenzifikáciu výroby nad únosnú ekologickú hranicu. Znečistenie vody a pôdy poľnohospodárskou výrobou je zapríčinené intenzifikáciou výroby za účelom zvyšovania úrod v menej priaznivých produkčných podmienkach a nie je závislé od žiadneho politického systému.
Poľnohospodárska výroba nie je hoby ani práca pre nekvalifikovaných ľudí, ale podnikateľské odvetvie ako každé iné, musí teda prinášať podnikateľovi primeraný zisk. Špecifikom tejto výroby však je, že sa neuskutočňuje vo výrobných robotizovaných halách, ale v rôznorodých, najmä pôdno-klimatických podmienkach, ktoré popri technologickom vybavení farmy v rozhodujúcej miere vplývajú na vhodnosť pre pestovanie a množstvo produkcie získanej z jednotky plochy, a teda aj na výšku nákladov v menej priaznivých prírodných podmienkach. Aby mohli byť ceny potravín na trhu rovnaké, je povinnosťou štátu prostredníctvom diferenciálnej renty, ak chcete dotácií, uhradiť prvovýrobcom v marginálnych podmienkach vlastné náklady na výrobu, spolu s ich primeraným ziskom, aby mohli investovať do rozvoja podniku a pritom primerane slušne žiť Preto obmedzenie až zákaz záberov najprodukčnejších pôd s vysokou produkčnou schopnosťou pre neprodukčné účely je najefektívnejším zásahom štátu pre zníženie výrobných nákladov poľnohospodárov.
– Súčasné formy dotácie, schválené orgánmi Európskej únie, neplnia funkciu odôvodnenej diferenciálnej renty (ktorá by mala mať za cieľ vyrovnávanie rozdielnych prírodných pestovateľských podmienok hospodárov), sú v rozpore so stanoviskom orgánov OSN o zabezpečení výživy ľudstva a podľa niektorých bohorovných (aj našich) politikov, urážlivou formou pre poľnohospodárov, ktorú naozaj niektorí leniví a skorumpovaní „politici“ považujú za milodary pre akože lenivých poľnohospodárov, hoci v skutočnosti sú predmetom korupcie aj medzi členskými štátmi, nielen v rámci vnútroštátnom. Vyhovujú len silným medzinárodným monopolom liberálne zameraného obchodného kapitálu pre udržanie a rast ich ziskov, a nie o zabezpečenie uspokojivej výživy aj pre najchudobnejšie vrstvy svojich občanov.
Výrobe musí byť prispôsobený výkup a odbyt dopestovanej úrody a živočíšnej produkcie
Ak nie je zabezpečený odbyt vyrábaných priemyselných tovarov, znižuje sa ich výroba, alebo sa výrobok prestane vyrábať. Obmedzenie výroby potravín či dokonca zastavenie výroby potravín znamená obmedzenie podmienok života, lebo potraviny a vodu živý organizmus potrebuje nepretržite. Producent však nemôže produkovať, ak nemá odberateľa sprostredkujúceho transfer k spracovateľovi primárnej produkcie a ku konzumentovi. Predaj zo dvora je zúfalá obnova praxe stredovekých remesiel – vyrobíš, spracuješ a ak máš šťastie predáš, ak nie skrachuješ. Podľa údajov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory saldo zahraničného obchodu s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami v období január až máj 2016 bolo pasívne v objeme – 599,5 mil. eur. V porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka sa zvýšilo o 157,2 mil. eur (35,5 %). Značná časť týchto peňazí mohla zostať našim výrobcom. Kde je slovenský potravinársky priemysel?
Záverečné otázniky
Rokovania medzi USA a EÚ o voľnom obchode sú už v záverečnej fáze. Problém voľného obchodu s potravinami akosi málo rezonuje vo verejnosti a ak áno, spomína sa len ako pre nás viac-menej veľmi prospešný. Pripomínam, že USA ešte v polovici minulého storočia prijali strategickú koncepciu, podľa ktorej je na území USA potrebné dosiahnuť takú produkciu potravín, ktorá zabezpečí výživu pre približne 5 miliárd ľudí. Kto bližšie sleduje túto problematiku, pozná, že sú zrejme blízko cieľa. Pri riešení problému použili nielen deriváty netradičných minerálnych a organických produktov, ale najmä genetické manipulácie, a to nielen rastlín, pre pestovanie ktorých bude každoročne potrebné kupovať v USA nové osivo, ale i hospodárskych zvierat. Pozrime sa na túto záležitosť zo zdravotného pohľadu. V americkom vedeckom časopise SCIENCE boli publikované výsledky výskumu indických vedcov, v ktorej referujú o už masových negatívnych zdravotných dôsledkoch na rastlinné ekosystémy i domáce zvieratá.
Importované potraviny budú zo začiatku určite omnoho lacnejšie, európsky a teda i náš trh bude doslova zaplavený týmito lacnými produktmi, v ktorých nerozoznáte, z čoho sú vyrobené a aké zdravotné riziká budú predstavovať. Keďže budú lacné, budú kupované aj napriek nostalgickým odporúčaniam a dobre mienenej verbálnej podpore kupovať domáce potraviny. Jedno je isté – povedie to k vážnemu poklesu záujmu o domáce výrobky, k znižovaniu až možnému zániku domácej poľnohospodárskej produkcie. Podľa skúseností z predaja priemyselného tovaru, ak výrobca získa trh, začne postupne zvyšovať ceny, prípadne oznámi, že dáva prednosť inému odberateľovi a dodávky zruší. Obnova domáceho poľnohospodárstva, ktorá je veľmi komplexným výrobným odvetvím, bude bolestná, dokonca až nemožná, lebo ak budeme chcieť poľnohospodárstvo obnoviť, nebude s kým, nové generácie to nebudú vedieť. Postupne totiž zanikne profesia poľnohospodára, čo vidíme koniec koncov už teraz, keď druhá či tretia generácia po bývalých gazdoch nemá k poľnohospodárstvu vzťah a už vlastne byť poľnohospodárom ani nechce, ani nevie, Zamýšľa sa niekto nad tým, čo bude nasledovať, ak chudobnejšia časť obyvateľstva nebude mať možnosť sa najesť ani sa napiť vody?
Momentálnym problémom je aj predaj pôdy zahraničným občanom. Získanie pôdy cudzincami je vlastne získaním časti územia štátu, pre čo sa (v podstate pre získanie väčšej výmery pôdy ) spravidla vždy viedli vojny (snáď okrem prípadu, keď ruský cár predal Spojeným štátom americkým Aljašku). Ak by sme chceli byť dôslední (ale najmä vtipní ), ak v Európskej únii je pôda deklarovaná ako tovar, ktorý sa podľa zásady o voľnom pohybe osôb, peňazí, tovaru a všetkého možného môže slobodne nadobúdať všetkými občanmi únie a ak platí zásada, že pre cenu tovaru sú rozhodujúce výrobné náklady plus marža za predaj, potom „výrobné náklady“ za vznik „tovaru“ pôda sú približne rovnaké vo všetkých štátoch Európy, lebo všetky štáty platili rovnakú výrobnú cenu slnku za energiu a rastlinám za tvorbu novej organickej hmoty v procese fotosyntézy. Z toho vyplýva logická požiadavka, aby ceny pôdy v každom štáte únie boli rovnaké, resp. aby občan iného štátu mohol nadobudnúť pôdu a byť jej vlastníkom len ak bude na nej hospodáriť a kúpiť ju môže len za cenu ekvivalentnú cene pôdy rovnakej bonity v krajine, ktorej je občanom. Vychádzam z logických úvah, že umožniť štátnym príslušníkom iných štátov únie hospodáriť na pôde inej krajiny za podmienky rovnocenného nadobudnutia ako v krajine domácej, je menej barbarské, ako umožniť nákup produkčnej poľnohospodárskej, alebo lesnej pôdy osobám, ktoré na nej nebudú pracovať.
Odporúčam zvážiť, či pôdu, na ktorej sú situované priemyselné podniky, tak zahraničným ako i domácim podnikateľom neposkytnúť len na dobu podnikania a nedávať ju do dedičného vlastníctva. Po rekultivácii môže byť táto pôda využívaná opäť pre rast vegetácie ako poľnohospodárska alebo lesná.
Kľúčový problém, kto by mal byť vlastníkom a komu by mal patriť prírodný zdroj pôda
Otázku môžeme postaviť aj tak – komu patrí územie štátu, dané jeho hranicami? Prírodné bohatstvo každého štátu patrí jeho občanom, takže aj ochrana územia, prírody a prírodných zdrojov Slovenska patrí podľa Ústavy Slovenskej republiky do výhradnej agendy štátu ako vrcholnému zodpovednému správcovi spoločného vlastníctva občanov Štátne orgány určia konkrétnych užívateľov prírodných zdrojov. Čo sa týka pôdy určenej pre produkciu potravinárskych surovín, z dlhodobej skúsenosti vieme, že vzťah poľnohospodára k pôde, na ktorej hospodári a je pre neho základným výrobným prostriedkom, je iný ako u tých, pre ktorých je pôda len strategickým tovarom, ktorý sa dá v príhodnú dobu so ziskom opätovne predať.
Som zástancom zásady, že poľnohospodárska pôda má patriť tomu, kto na nej pracuje, a to aj po celú dobu poľnohospodárskej podnikateľskej aktivity rodinných príslušníkov, teda osobám, pre ktorých je pôda základným výrobným prostriedkom pre ich podnikateľskú činnosť. Dedičné hospodárenie na pôde by malo byť kritériom pre definíciu rodinnej farmy bez ohľadu na výmeru obhospodarovanej pôdy, a nie malá výmera pôdy či malý počet domácich zvierat, pretože malé výmery môžu byť pre rodinu len doplnkovým hoby, ale nie podnikateľským odvetvím. V prípade, že je majiteľ priamo zainteresovaný na udržiavaní svojho výrobného prostriedku v dobrom kondičnom stave, je priamo zainteresovaný aj na všestrannej ochrane a na sústavnom skvalitňovaní pôdneho fondu, na ktorom hospodári on a bude hospodáriť aj jeho rodina. Takéto hospodárenie by som považoval za rodinný podnik a pôdu po dobu hospodárenia za faktický rodinný majetok (majetok sui generis).
Som toho názoru, že vlastníkmi produkčnej, pre poľnohospodárstvo vhodnej pôdy, by zo zákona nesmeli byť právnické osoby a osoby nevyužívajúce pôdu pre poľnohospodárske účely, resp. pre výsadbu lesných drevín. To neodporuje skutočnosti, že by sa viaceré rodiny nemohli rozhodnúť pre spoločné vykonávanie niektorých prác, čím by vznikali spoločné združené činnosti, najmä pre spracovanie a predaj dopestovanej primárnej produkcie. (Pozri sa na švajčiarske syrárne, výrobne vína a pod.) Takto by osoby, ktoré sa rozhodnú pre poľnohospodárske podnikanie, nemuseli zadlžovať nákupom pôdy a prostriedky využiť na nákup technológie, ako je to koniecko-ncov už teraz v prípade priemyselných, najmä zahraničných podnikateľov.
Nazdávam sa, že takéto riešenie by zásadným problémom pomohlo súčasným právnikom a zákonodarcom moderným spôsobom vyriešiť, za akých podmienok môže byť prírodný zdroj pôda len majetkom „sui generis“, a ak by skutočne demokratické, a nie na raste vlastného bohatstva a korupcii závislé štátne orgány mali záujem to riešiť.
