Potrebujeme prístav

Dnešní ľudia sú pod existenčným tlakom alebo aj pod tlakom očakávaní – buď vlastných, alebo okolia – a z toho pramení aj ich frustrácia. Mnohí nosia v sebe mikróby sklamania a nedôvery, boja sa ďalších atakov, sú úzkostliví, depresívni a uviaznu na križovatke, kde nevedia, ako ďalej. Frustrácia na úrovni fyziologických potrieb spôsobuje somatické ochorenie, ignorovanie psychologických potrieb spôsobuje emocionálne problémy a neuspokojovanie  duchovných potrieb vedie k problémom v samom jadre osobnosti, k existenciálnej kríze, k absencii, či strate zmyslu života.

Častejšie sa manifestuje smrť, s ktorou sme neboli bežne konfrontovaní. Človek stojí zoči-voči vlastnej konečnosti a nie je na to pripravený. Ako hovorí psychiater, je to zahryznutie do našej reality. Žili sme ako v pohodlnej bubline. Reagujeme podľa toho, aké obranné psychické mechanizmy máme k dispozícii, od toho sa odvíja naše správanie a postoje. Ale aj keď to znie odvážne, tvrdím, že chvalabohu, že to prišlo, lebo človek má vtedy šancu urobiť si bilanciu, pozrieť sa za seba, kto je, odkiaľ prišiel, s čím prichádza a kam smeruje, urobiť si psychoterapeutickú revíziu svojho JA, svojich potrieb a očakávaní. Aby vedel, ktorou cestou má ísť ďalej, aby boli jeho potreby uspokojené, ale tiež aby neboli prehnané a neničili ho.

Ako teda hľadať prístav v dnešnej dobe?

Proti tlaku zvonku sa bojovať jednoducho nedá. Je potrebná zmena postoja vnútri človeka. Ak tlak pochádza z vlastných očakávaní, je potrebné pozrieť sa, či si stanovujem reálne alebo nereálne ciele. Ak reálne, je potrebné si stanoviť cestu/kroky, ako ich dosiahnem. Ak tlak pochádza z okolia, je potrebné si uvedomiť, že okolie nežije môj život; ak aj uspokojím očakávania okolia, ale tie budú protichodné voči mojej vôli, nebudem šťastný ani spokojný.

V tejto náročnej dobe je dôležité uvedomiť si, že pokiaľ človek nedá svojmu životu „zmysluplný zmysel“, potom mu už ostáva len jediný zmysel: a tým je krematórium. Bol to rakúsky psychiater Viktor Frankl, ktorý vo svojom živote a v krajných situáciách počas pobytu v koncentračnom tábore pocítil, že je to práve zmysel života, ktorý má v ľudskej existencii svoje nezastupiteľné miesto a nie je možné ho nahradiť zábavou, peniazmi a ani inými materiálnymi záplatami.

Nemusíme prejsť peklom koncentračného tábora, aby sme si to uvedomili. Stačí sa poučiť od iných. Len keď ľudia sa tak radi popália sami... Akoby sme to mali v DNA, že sme nepoučiteľní z chýb iných. Ak teda stratíme radosť a zmysel života, povedie nás to k bezcieľnej existencii a k existenciálnej frustrácií. Vedieť prečo a kvôli čomu žiť – to je výzva k človeku ako indivíduu, aby sa realizoval vo svojej tvorivej slobode k zmyslu a aby napokon pochopil, že nie slobode, ale zodpovednosti patrí posledné slovo.

Bolo by veľmi potrebné, aby najmä politici a verejne činné osoby dokázali transformovať beznádej na nádej a ponúknuť pozitívnu víziu občanom. Nádej neznamená našu vieru, že všetko dobre dopadne; nádej znamená a je dôkazom toho istoty, že nejaké konanie malo zmysel bez ohľadu na výsledok.