Územná celistvosť Ukrajiny
Po uznaní samostatnosti a suverenity Doneckej a Luhanskej republiky Ruskom a po podpise dohody o vzájomnej pomoci dal prezident Putin príkaz ozbrojeným silám zabezpečiť mier na území uznaných republík. Nie je žiadnym prekvapením, že zo strany USA, Anglicka a EÚ zaznelo nielen rozhorčené obviňovanie Ruska z „invázie“, ako aj z narušenia územnej celistvosti Ukrajiny, ale aj vyhrážky, ktoré mienia uplatniť proti Rusku nie preto, že sa nechce podriadiť medzinárodnému právu, ale preto, aby sa konečne podriadilo súčasnému usporiadaniu sveta ovládaného silami, ktoré kartu medzinárodného práva vytiahnu len v prípade, ak im to vyhovuje.
Kde bolo rozhorčenie medzinárodného spoločenstva, rozhorčenie EÚ a následné sankcie za porušovanie medzinárodného práva, ochraňujúceho suverenitu a územnú celistvosť štátov v prípade bombardovania bývalej Juhoslávie, v prípade vojenskej intervencie do Iraku, Líbye, Sýrie a Afganistanu? V daných prípadoch tzv. medzinárodné právo mlčalo, pretože tí, čo ho dnes verejne vyhlasujú, mali v pláne niečo iné a nie dodržiavanie medzinárodného práva. Tí, ktorí sa dnes najviac rozhorčujú nad „porušovaním“ územnej celistvosti Ukrajiny zo strany Ruska, to robia nie kvôli medzinárodnému právu, ktoré v momente, keď im to vyhovuje, jednoducho pošliapu, ale preto, že tento krok prezidenta Putina marí ich perspektívne mocenské plány, smerujúce k premene Ukrajiny na vojenské nástupište proti Rusku.
Ak by sme pátrali v dostupných faktoch, ako je to vlastne s územnou celistvosťou Ukrajiny a kto vlastne spôsobil jej postupný rozklad a rozpad, tak by sme sa museli vrátiť k Majdanu, k jeho hlavným aktérom a predovšetkým k momentu, keď vodcovia Majdanu napriek dohode o riešení ukrajinskej krízy, podpísanej s Janukovičom a garantovanej, ako inak, zástupcami EÚ, Poľskom, Francúzskom a Nemeckom, hneď na druhý deň dohodu zahodili a nastúpili cestu štátneho prevratu.
Nie je žiadnym tajomstvom, že skutočná kríza vznikla neústavným odvolaním prezidenta Janukoviča z funkcie, rozhodnutím parlamentu z 22. februára 2014. Dnes je to teda presne osem rokov od štátneho prevratu na Ukrajine.
Je všeobecne známe a akceptované, že odvolanie prezidenta neprebehlo v súlade s platnou ústavou a vrcholom neústavného postupu parlamentu bol fakt, že ani počet hlasov za odvolanie nebol, z hľadiska ústavy, postačujúci. Poslancom chýbalo 10 hlasov. Nie nadarmo aj G. Friedman, riaditeľ agentúry Stratfor nazval daný prechod moci „skutočne najzjavnejším prevratom v histórii“ („it truly was the most blatant coup in history”). „Revolučne“ naladení poslanci sa však pri tomto nezastavili a následne odvolali, rovnako protiústavne, 5 sudcov ústavného súdu. Je zjavné, že objektívnym dôvodom daného konania parlamentu bola najmä obava, aby ústavný súd opätovne neoznačil konanie poslancov za protiústavné, ako to už raz vykonal.
Nakoniec aj samotný proces zostavovania novej vlády, kde členov vlády „odsúhlasoval“ Majdan, bol protiústavný, pretože Majdan nebol oprávneným reprezentantom občanov Ukrajiny, čo sa následne ukázalo v odpore, ktorý sa proti novej moci sformoval.
Prechod z roviny faktov do roviny politickej reality nám nemôže ukázať nič iné ako to, že parlament vo svojom konaní povýšil svoju aktuálnu, ale úroveň legality nedosahujúcu vôľu, nad všeobecne platnú a dlhodobú vôľu občanov Ukrajiny, ktorú ústava reprezentuje. Ak zastávame všeobecne platný názor, že ústava je základným zákonom štátu, že na vymedzenom území platí jeden spoločný zákon pre všetkých, tak počin ukrajinských poslancov tento všeobecne platný zákon odmietol a na jeho miesto postavil svoju svojvôľu platnú v parlamente, ale nie legálne platnú aj na území celej Ukrajiny. Tu je hlavná príčina nielen rozpadu ukrajinskej spoločnosti, ale aj s tým spojeného rozpadu územnej celistvosti. Odpor, ktorý uvedený štátny prevrat vyvolal v ukrajinskej spoločnosti a predovšetkým na východe Ukrajiny a na Kryme, nebol odporom, ktorý by sa opieral o ich proruskú orientáciu, ale v danom prípade to bol plne legálny odpor proti neústavnému postupu parlamentu.
Takzvaní proruskí separatisti na Donbase, ako sa zvyknú označovať obyvatelia DNR a LNR, sú fakticky len politickým hoaxom, zavedeným práve silami, ktoré sa nelegálne, t.j. v rozpore s platnou ústavou, chopili moci na Ukrajine. Kyjevskou klikou zorganizovaná tzv. antiteroristická operácia proti odporcom na Donbase bol fakticky vojenský útok skutočných štátnych teroristov proti obhajcom platnej ukrajinskej ústavy, t.j. proti ukrajinským vlastencom.
Ak teda z uvedeného hľadiska nazeráme na rozhodnutie prezidenta Putina o uznaní uvedených republík, tak to nie je jeho rozhodnutie, ktoré porušuje územnú celistvosť Ukrajiny. Jednotu Ukrajiny a jej územnú celistvosť rozbil ukrajinský parlament 22. februára 2014, keď namiesto platnej ústavy oprel moc vlády o štátny prevrat, ktorý sa dostal do rozporu najmä s obyvateľstvom Ukrajiny, žijúcim na území Donecka a Krymu. Kto teda zlikvidoval pôvodnú Ukrajinu, nie sú ani doneckí „separatisti“ a nie sú to Krymčania, títo nemali inú možnosť, ako si uchovať svoju moc nad svojím životným územím pred svojvôľou kyjevskej kliky, iba sa od Ukrajiny oddeliť.
Deštruktívny, či ako sa dnes hovorí, „dekompozičný“ úder po územnej celistvosti Ukrajiny, ktorý spôsobil štátny prevrat, ešte ani za osem rokov nedosiahol svoju plne rozvinutú podobu. Organizovanie a následná podpora štátneho prevratu na Majdane zo strany USA a EÚ, vydávaného za výraz túžby ukrajinského ľudu po slobode a demokracii, napriek niekoľkým voľbám na Ukrajine, nijako nezmenili deštrukčnú povahu štátnej politiky, začatej štátnym prevratom. Neustála podpora odmietavého stanoviska ukrajinských vlád k plneniu Minských dohôd zo strany USA a EÚ a naopak, ich vojenská podpora pre násilné riešenie konfliktu na Donbase, vyústili do vojenského nástupu ukrajinských síl na DNR a LNR. Vytvorená situácia neumožnila prezidentovi Putinovi v záujme zabránenia vojenskej genocíde obyvateľov uvedených republík nič iné, ako uznanie ich nezávislosti, spojenej s vojenskou podporou ich suverenity a samostatnosti.
Krok Ruska iste nie je krokom, ktorý by posilňoval územnú celistvosť Ukrajiny, ale súčasne to nie je krok, ktorý by jej celistvosť rozbíjal. Bol to krok, ktorý len objektivizoval a oficiálne uznal stav rozpadu ukrajinskej spoločnosti, vyvolaný presne pred ôsmimi rokmi štátnym prevratom.
