Reforma na polceste

V súčasnosti najhorúcejšou témou zdravotníkov a tých, ktorí ich riadia je nepochybne likvidácia „prebytočných“ nemocníc. Nápad, aby zdravotnícke zariadenia vyberali poisťovne, sme už kritizovali. Faktom však zostáva, že to niekto urobiť musí. Minimálne päť posledných ministrov zdravotníctva deklarovalo, že lôžkové kapacity nemocníc u nás prevyšujú nielen finančné možnosti rezortu, ale aj skutočné potreby pacientov. A v tomto sa s nimi vzácne zhodujú dokonca aj rôzni „nezávislí“ analytici, stranícki odborníci i predstavitelia odborných a stavovských združení. Táto zhoda navyše nie je nijaká novinka. Práve preto je súčasný spor poisťovní a zriaďovateľov nemocníc, ktoré by mali zaniknúť, jedným zo živých svedectiev o „reforme“ zdravotníctva, ktorú realizoval Rudolf Zajac. Svedectvo, ktoré dokazuje, že zdravotníctvo v skutočnosti vôbec nereformoval. Mnohé systémové zmeny ani len nezačal. Hlavným, a vlastne jediným, evidentným motívom toho čo presadzoval, boli iba zmeny majetkové a zmeny finančných tokov. Ich cieľom bolo buď presunúť zodpovednosť za to, čo je drahé alebo politicky citlivé na niekoho iného, alebo pomôcť súkromníkom, aby sa dostali k štátom garantovaným ziskom. Mnohé podstatné problémy systému zdravotnej starostlivosti však za minulej vlády zostali neriešené. V tom síce boli predchodcovia R. Zajaca rovnakí, ale na rozdiel od neho aspoň okolo seba nevytvárali dojem veľkých reformátorov. Jedným z neriešených problémov sú práve nemocnice. Ich rušenie – nech už sa udeje akýmkoľvek spôsobom (aj okľukou cez poisťovne) však nie je dobrý nápad. Pravda, niet pochýb, že nemocničných lôžok máme veľa a pacienti sú často hospitalizovaní úplne zbytočne, len aby sa ukázala „opodstatnenosť“ postelí a aby nemocnica získala aspoň čosi na ich prevádzkovanie. Na druhej strane nám však chýbajú postele na dlhodobú neakútnu starostlivosť. Ale to je už viac záležitosť rezortu práce a sociálnych vecí než zdravotníctva. Práve preto nie je tzv. reprofilizácia, zmena využívania takýchto nemocníc, resp. ich oddelení jednoduchá záležitosť. Tento proces si vyžaduje komplexnú a pravdivú analýzu a spoluprácu nielen spomínaných dvoch rezortov, ale aj regionálnych samospráv, prípadne súkromných majiteľov zdravotníckych zaradení. Samozrejme, toto je oveľa náročnejšia robota, než prehodiť finančné toky či zmeniť majiteľov (zriaďovateľov), alebo jednoducho nepodpísať zmluvy. Vyžaduje si naozaj tvrdú prácu, intenzívnu komunikáciu, strategické rozmýšľanie. Pripomína mi to „prestavbový“ Jiránkov vtip, na ktorom automechanik zákazníkovi pri otvorenom motore hovorí: „To není jako vyměnit staré myšlení za nové, tohle je práce i na půl dne.“ Nuž, toto nie je ako urobiť reformu, toto je skutočná robota. Autor je stály spolupracovník Slova