Posledný z divadelných mušketierov

Milan Polák odišiel vo veku deväťdesiat rokov
Počet zobrazení: 2110

Na počiatku tridsiatych rokov minulého storočia prišla na svet pätica detí, z ktorých vyrástli potom významní slovenskí teatrológovia a kritici prinášajúci do reflektovania slovenského divadla nové pohľady a novú kvalitu. Boli to Emil Lehuta (1931 – 2006), Ladislav Čavojský (193 – 2014), Ladislav Lajcha (1932 – 2018) a Stanislav Vrbka (1934 – 1991). V polovici marca nás navždy opustil posledný z týchto divadelných mušketierov Milan Polák vo veku deväťdesiat rokov. Každý zo spomínaných divadelníkov bol vyhranenou osobnosťou, každý mal svoje výrazné špecifiká a preferencie, no spájala ich láska divadelnému umeniu, jeho histórii i súčasnosti.

milan_polak_fb.jpgFoto: Facebookova stránka M. P.

Milan Polák (16. 1. 1932 – 15. 3. 2022) pochádzal z rodiny, v ktorej sa pestovalo divadelné ochotníctvo. Divadelným múzam a dramatickým umeniam sa upísal po absolvovaní bratislavskej VŠMU (1962 – 1967) a brnianskej Masarykovej univerzity (1969 – 1972). O divadle však už začal písať aj skôr a vo svojom plodnom živote vystriedal mnoho zamestnaní ako teatrológ, redaktor, dramaturg a pedagóg (univerzita v Trnave). Dvakrát kratšie pôsobil v Divadelnom ústave (vždy pod iným názvom tejto inštitúcie) a nech pracoval kdekoľvek, vždy sa cítil divadelníkom. Osobne si ho pamätám ako šéfredaktora skvelého mesačníka Film a divadlo, ktorý viedol v rokoch 1970 – 1974, pričom do zdanlivo populárneho periodika sa mu podarilo vniesť vysoko odbornú reflexiu všetkého, čo sa na Slovensku v oblasti oboch umení dialo. Neskôr som ho stretal na „slávnych tlačovkách“ Bratislavských hudobných slávností ako pracovníka Slovkoncertu, v posledných dvoch desaťročiach na generálkach či predstaveniach činohry SND. Raz ma dokonca oslovil, či by som ho v dôsledku jeho choroby nemohol zastúpiť ako kritika činoherných inscenácií SND v Literárnom týždenníku. Urobil som to vari trikrát, no potom som bol rád, že som mu mohol jeho post na stránkach LT vrátiť. Pokiaľ ide o jeho divadelné kritiky, zdalo sa mi že je azda o kúsok viac zhovievavý k inscenátorom než jeho spomínaní generační druhovia. Z jeho recenzií posledného obdobia si osobitne spomínam na tie, v ktorých sa pristavoval na množstve dramatizácií literárnych diel uvádzaných v SND namiesto premiérovania autentických dramatických hier. Polák nám zanechal viacero zaujímavých publikácií tak populárno-náučných ako vyslovene odborne teatrologických. Spomeňme publikáciu Režisér Karol Zachar (1970), Z dejín ochotníckeho divadla na Liptove (1977), Frontové divadlo (1995), Krátke dejiny divadla (2004), knižný hold herečke Márii Kráľovičovej (2007), ale aj množstvo štúdií o osobnostiach nášho divadla (herci Filčík, Valach, Záborský, kritik Vrbka, divadlo Tatra Revue).

Spomienku na sympatického Milana Poláka končím veršom španielskeho barokového básnika smrti Queveda: „... ak smrť nie je trest, ale zákon, načo ten žiaľ.“

divadlo_ilustrovane_polak.jpgpolak_kratke_dejiny_divadla.jpgmaria-kralovicova-polak.jpgbol_raz_jeden_kabaret_polak.jpg

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984