Reklama
Reklama

Starý lišiak postupne odchádza do dôchodku

Zmenu zahraničnopolitického kurzu nemožno očakávať. Prezident to má pevne v rukách.
Počet zobrazení: 1864

Ako vidno, výmena ministra, resp. ministrov je v niektorých krajinách, na rozdiel od „demokratického“ Slovenska,  úplne bežná vec. O krajinách Strednej Ázie, na ktoré naše plagiátorské (ne)elity bezdôvodne pozerajú zvrchu, nehovoriac.

Týka sa to aj výmen ministrov zahraničných vecí. Tak napríklad prezident Kirgizska Sadyr Žaparov 22. apríla 2022 v rámci svojej ústavnej kompetencie odvolal z postu ministra zahraničných vecí Ruslana Kazakbajeva (Руслан Казакбаев), ktorý bol ministrom od októbra 2020.[1]

Následne poslanci kirgizského parlamentu schválili (z 90 členného parlamentu hlasovalo za 71 poslancov) 27. apríla 2022 kandidatúru nového ministra zahraničných vecí Žeenbeka Kulubajeva (Жээнбек Кулубаев), ktorého nominoval prezident. Teraz sa len čaká na technické potvrdenie tohto aktu príslušným prezidentským dekrétom.

Na druhej strane post ministra zahraničných vecí Turkménska zastáva od roku 2001 Rašid Ovezgeldyevič Mederov (Raşit Öwezgeldiýewiç Meredow). Predtým bol (od roku 1999) prvým námestníkom ministra zahraničných vecí, ktorým sa stal po tom, ako absolvoval doplnkové vzdelávanie v Diplomatickej akadémii pri MZV RF. A nakoľko je pomerne mladý (nar. 29. mája 1960), je architektom tzv. turkménskej neutrality, tak môže spokojne atakovať rekord ministrovania legendárneho (mister „net“) Andreja Andrejeviča Gromyka, ktorý svoj post zastával od 15. februára 1957 do 2. júla 1985.

V tomto peletóne mu tesne na chrbát dýcha Sergej Viktorovič Lavrov, ktorý riadi ruskú diplomaciu od 9. marca 2004.

juza_foto_2.jpg

Minister A. Kamilov (druhý zľava), minister J. Kubiš (v strede) a autor textu (druhý sprava).

My sa však budeme ďalej venovať – dnes už exministrovi zahraničných vecí Uzbekistanu – excelencii Abdulazizovi Chafizovičovi Kamilovovi (Абдулазиз Ҳафизович Комилов). Výnosom prezidenta Uzbekistanu Šavkata Mirzijojeva bol 27. apríla 2022 A. Kamilov odvolaný z postu ministra zahraničných vecí Uzbekistanu a následne bol menovaný za zástupcu tajomníka Rady bezpečnosti pri prezidentovi Uzbekistanu so zodpovednosťou za zahraničnú politiku a bezpečnosť.[2]

 

Dva dôvody

Prečo sa však hlbšie pristaviť pri osobe A. Kamilova? Autor má dva osobné dôvody, aj keď pri podrobnejšom štúdiu uzbeckej diplomacie po roku 1991 by sa ich našlo viac.

Dôvod prvý – minister A. Kamilov, podľa názoru autora, patrí medzi tých, ktorí koncipovali národnoštátne záujmy Uzbekistanu od roku 1991 a svojou váhou pri formulovaní zahraničnopolitickej orientácie Uzbekistanu je nepriehľadnuteľný.

Určite patrí medzi také osobnosti diplomacie ako napríklad už spomenutý A. Gromyko, či S. Lavrov, ale aj Jevgenij Maksimovič Primakov, Bohuslav Chňoupek, Eduard Kukan, Ján Kubiš, Henry Kissinger...

Exminister A. Kamilov, ktorý sa narodil 16. novembra 1946 v dnešnej Taškentskej oblasti,  sa de facto celý život venoval zahraničnej politike. Ako špecialista – arabista – absolvoval Diplomatickú akadémiu pri MZV Sovietskeho zväzu a ako diplomat Sovietskeho zväzu pracoval v Libanone, Sýrii..., následne ako špičkový diplomati v štruktúrach MZV ZSSR.

Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu pracoval v rokoch 1991 až 1992 na Veľvyslanectve Uzbekistanu v Moskve a následne prešiel pracovať do štruktúr Služby národnej bezpečnosti Uzbekistanu (1992 až 1994) ako zástupca jeho predsedu.

Nakoniec sa začiatkom  roku 1994 stáva prvým námestníkom ministra zahraničných vecí Uzbekistanu, aby sa na jeseň (1994) stal ministrom zahraničných vecí.

Na tomto poste ministra fungoval do roku 2003 (súbežne bol aj rektorom Univerzity svetovej ekonomiky a diplomacie v Taškente), keď ho prezident I. Karimov „poslal“ za veľvyslanca do Washingtonu (s priakreditáciou v Kanade a Brazílii).

Na ministerstvo sa vrátil v roku 2010 ako prvý námestník ministra a následne sa v roku 2012 znovu stáva ministrom zahraničných vecí Uzbekistanu, kde formoval uzbeckú zahraničnú politiku, prakticky, dodnes.

Inak, čo len potvrdzuje osudové spojenie so zahraničnou politikou, A. Kamilov si za manželku zobral dcéru uzbeckého sovietskeho vodcu  Šarafa Rašidoviča Rašidova (Шарaф Рашидович Рашидов).

V čom je to osudové spojenie? S. Rašidov počas Karibskej krízy (1962) viedol sovietsku delegáciu na rokovaniach na Kube, teda bol aktívny na tejto platforme. Nakoniec sa stal obeťou Ukrajinca L. I. Brežneva, presnejšie tzv. korupčného projektu, týkajúceho sa  bavlny (čo už iné vo vzťahu k Uzbekistanu). Ako to už v živote chodí, neskôr bol S. Rašidov rehabilitovaný, nehľadiac na to, čo všetko robil vtedajší I. tajomník ÚV KS Uzbeckej sovietskej republiky Imanžon Buzrukovič Usmanchodžajev (Инамжон Бузрукович Усманходжаев).

juza_foto_3.jpg

Ombudsmanka Uzbekistanu (1996 až 2015) S. Rašidova (v strede). Autor textu druhý sprava.

S. Rašidov mal tri dcéry: Sajeru, Dildorom a Guľnaru a syna Iľchoma. Práve Guľnara sa stala manželkou A. Kamilova. Dildordom zomrela 14. decembra 2021 v USA. Je manželom bol prvý veľvyslanec Uzbekistanu v Spojených štátoch Ališer Vachidov. Ďalšia dcéra, Sajera Rašidova (Sayyora Sharofovna Rashidova) bola v rokoch 1995 až 2016 ombudsmankou Uzbekistanu a čo je pre nás najdôležitejšie – ako vedkyňa úzko spolupracovala so SAV. Z dôvodu zideologizovania tejto inštitúcie pod je súčasným vedením, informáciu, o spoluprácu s ktorým ústavom šlo, pre istotu nezverejníme! Až sem sme sa dokokotúľali ako valiace sa kamene.

Dôvod druhý – s ministrom A. Kamilovom som sa po prvý raz osobne stretol pár dní pred Medzinárodným dňom žien, presne 6. marca 2001, na pôde Ministerstva zahraničných vecí Uzbekistanu. Bolo to v budove, ešte nerekonštruovaného, bývalého republikového ÚV VLKZM Uzbekistanu, ktorá sa stala sídlom ministerstva (nakoniec budova ÚV KSS v Bratislave je dnes sídlom MZVEZ SR, takže nie je si čo vyčítať. Akurát to, že pred budovou ÚV KSS v Bratislave okrem štátnej vlajky Slovenskej republiky a Európskej únie je ešte, v rozpore s tým, ako sa označujú štátne inštitúcie, vyvesená vlajka NATO. Možno tam treba ešte aktuálne vyvesiť vlajku Slovana Bratislava, keď už je hokejový majster Slovenska, aby bolo absurdite uvoľnené miesto.)[3]

Z pôvodne plánovaných protokolárnych 15-tich minút sa stretnutie pretiahlo na dve (!) hodiny. Minister A. Kamilov, arabista a špecialista na tému Afganistanu tých dní, keď zacítil odborný záujem a erudíciu, sa otvoril a rozhovoril.

Nehľadiac na to, že je rodák z Džizaku (tam je pravoslávny a moslimský cintorín, kde sú o.i. pochovaní Slováci, zajatci z I. svetovej vojny, ktorí z rôznych príčin ostali v Uzbekistane a tiež z rôznych príčin prešli na pravoslávie, resp. konvertovali na islam), jeho ruský jazyk bol priam vzorový, mikrofonický, ľubozvučný a dabingovo vzorový.

Potom sme sa pravidelne neformálne stretávali.  Najmä po 11.9.2001, keď – a to už sa opakujem – ako špecialista na Afganistan a minister krajiny, ktorá priamo susedí s Afganistanom mal veľmi triezve, koncepčné a hodnotovo jasné názory na to, čo sa v susednej krajine deje a čo všetko tam Spojené štáty kazia (vtedy).

Bol veľmi zdržanlivý k tomu, aby bol Uzbekistan využívaný US army na bojové operácie v Afganistane (nakoniec uzbecká menšinová väčšina v okolí Mazár e Šarif mu je za to dodnes vďačná).

Počas návštevy prezidenta SR v Uzbekistane v marci 2003 na bilaterálnom stretnutí so svojím vtedajším partnerom E. Kukanom vysoko ocenil desať rokov (vtedy) diplomatických vzťahov Slovenska a Uzbekistanu.

juza_foto_1.jpgNaposledy sme sa osobne stretli počas slávnostného ceremoniálu otvorenia výstavy EXPO 2017 v Astane (dnes Nur-Sultan) za účasti mnohých prezidentov, predsedov vlád, a výraznej množiny ministrov..., kde sme mu predstavili vtedajšieho slovenského  ministra hospodárstva.

Minister A. Kamilov a autor textu v marci 2001.

Aj vtedy operatívne, bez nekonečných podkladových materiálov, po ktorých tak túžia plagiátori a ktoré musia spracovávať referenti na ministerstvách, reagoval tak, ako reaguje človek, ktorý je vzdelaný, nie je plagiátor, je rozhľadený a najmä je priateľ Slovenska. Vidíte, aj takí ministri existujú. Dokonca v Strednej Ázii!, čo by si členovia slovenskej vlády mohli osvojiť.

Nerád by sme zabudli na manželku A. Kamilova. Veľmi príjemná a komunikatívna osoba a nehľadiac na svoju rodinnú politickú anamnézu veľmi konštruktívna v myslení a tolerancii. Nič, čo by naznačovala, že neúprimne „citlivo vníma“, alebo, že by mala nos hore. Naviac je to vynikajúca kuchárka, ktorá miluje slovenskú kuchyňu.

Faktom je, že v minulosti to bol práve Uzbekistan, najľudnatejšia krajina Strednej Ázie (skoro 33 miliónov), ktorý nepoznal kategóriu kompromis ani v takých oblastiach, ako je aqua téma v Strednej Ázii (najdôležitejšia otázka budúcnosti v regióne), delimitácia a demarkácia štátnej hranice, alebo využívanie tranzitných komunikácii. Tu sa má na mysli periodické blokovanie Taškentom železničnej trate z Kirgizska, za čo sa Biškek aj dnes (a nielen dnes) pozerá na Uzbekistan s nedôverou. Pritom boli spolu v Sovietskom zväze a dnes de facto spolupracujú na pôde Šanghajskej organizácie spolupráce, Spoločenstva nezávislých štátov, alebo najmladšieho integračného projektu v priestore bývalého ZSSR – Eurázijskej ekonomickej únie (Arménsko, Bielorusko, Ruská federácia, Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan so štatútom pozorovateľa).

Minister A. Kamilov bol okrem veľmi triezveho postoja voči Talibanu v Afganistane aj motorom bilaterálnych zmien v rámci Strednej Ázie.

 

Posledné rozhodnutia

Jednou z posledných vecí, ktoré ako minister riešil, bola vojenská technika nezákonne premiestnená z Afganistanu do Uzbekistanu.

Totiž v polovici augusta 2021 skupina afganských pilotov preletela aj s technikou do Uzbekistanu – celkom 46 kusov: vrtuľníky Mi 17 UH-60, lietadlá PC 12, C 208, AC 208 a A 29. Do susedného Tadžikistanu emigrovalo 18 kusov leteckej techniky + piloti.

A čo sa stalo? Pilotov (možno trénovali aj na východe Slovenska a tiež možno nezaplatili) si US mašinéria odviezla za oceán. Časom sa asi zídu. Technika ostala na území Uzbekistanu, ktorý sa o ňu (na žiadosť USA) stará, aby bola prevádzkyschopná. Len Pentagón, za tieto služby zatiaľ zabudol (ako na celom svete) zaplatiť.

Za ostatné tri roky (čo predtým nebolo súčasťou susedských vzťahov) sa uskutočnili vzájomné návštevy na najvyššej úrovni. Prezidenti krajín Strednej Ázie, Kazachstanu, Kirgizska, Turkménska, Uzbekistanu a Tadžikistanu sa tak stretli nielen v rámci v rámci multilaterálnych akcií, ale v rámci bilaterálnych návštev si mohli povedať, ako vidia miesto Strednej Ázie v sfére bezpečnosti, ekonomiky, investícii, kultúry, ekológie a samozrejme vody.

Na margo vody len krátke odbočenie. Jej hlavným zdrojom dostatku (zatiaľ) v Strednej Ázii sú rieky Amudarja a Syrdarja, pričom Uzbekistan je biblicky dislokovaný medzi týmito dvomi vodnými tepnami.

Všetky krajiny regiónu Strednej Ázie si začínajú byť vedomé (A. Kamilov o tom vždy hovoril), že regionálna integrácia je dôležitá. Možno sa skoro dočkáme, že to bude – teda Stredná Ázia – veľmi vážny geopolitický priestor a nielen priestor Veľkej hry.

 

Aby sme nezabudli

Zatiaľ je poverený vedením ministerstva zahraničných vecí  súčasný prvý námestník ministra zahraničných vecí Vladimír Imanovič Norov (Владимир Имамович Норов), ktorý  bol v rokoch 2003 až 2005 a 2010 až 2013 prvým námestníkom ministra a v rokoch 2006 až 2010 ministrom zahraničných vecí Uzbekistanu. Naposledy bol (2019 až 2021) generálnym tajomníkom Šanghajskej organizácie spolupráce,  aby sa po splnení tejto misie vrátil na post I. námestníka MZV Uzbekistanu. Inak, pri ostatnom osobnom rozhovore[4] (vtedy bol tiež I. námestník ministra ZV Uzbekistanu) sa V. Norov s úctou vyjadroval o Slovensku.

Takže dúfajme, že dnešná slovenská vnútropolitická deštrukcia nezmení jeho názor (aj keď niektoré veci na Slovensku sú nielen pre silné žalúdky, ale sú aj nepochopiteľné) na Slovensko a ostane jeho priateľom.

Tak, ako bol a je aj A. Kamilov, ktorý postupne odchádza do politického dôchodku. Je o však stredoázijský lišiak, ktorého zahraničnopolitické dedičstvo má pevné základy, samozrejme pokiaľ prezident Š. Mirzijajev nerozhodne inak. Zatiaľ  nič nenasvedčuje tomu, že by prezident mal meniť názor.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Snímky: Osobný archív autora

[2] Pozri: Президент Республики Узбекистан (president.uz)

[3] Pozri: Zákon č. 63/1993 Z. z. :.Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v neskoršom znení.

[4] Podrobnejšie pozri knihu spomienok: JUZA, P.: Terra O´zbekistan (1724 dní a nocí v Uzbekistane), PeIn 2017, ISBN 978-80-972361-2-0,  spolu 379 strán.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama