Symbolický odchod Tibora Mikuša

Minulý týždeň opäť potvrdil, akým vývojom prechádza kedysi najsilnejšie politické hnutie Slovenska. Rady Ľudovej strany – HZDS opustila ďalšia z jej výrazných tvárí, predseda Trnavského samosprávneho kraja a poslanec NR SR Tibor Mikuš. Bol to práve on, kto stál za kandidatúrou Viliama Vetešku na post šéfa strany pred jej vlaňajším snemom a otvorene ju podporoval. Bol to on, kto už dlhší čas verejne kritizoval pôsobenie Vladimíra Mečiara a jeho osobných spojencov v užšom i širšom vedení HZDS. A bol to práve on, kto podľa vlastných slov pociťoval stále väčšie odstrkovanie, ktoré malo byť trestom za boj proti predsedovi strany. Samotný odchod T. Mikuša nie je prekvapením, rovnako ako odchod ďalších funkcionárov a členov ĽS-HZDS z miestnej a regionálnej úrovne. Nikto predsa nemohol veriť, že by sa po všetkých tých rokoch a všetkých tých pokusoch zásadnejšie oponovať V. Mečiarovi konečne mohlo niekomu podariť čosi výraznejšie dokázať. V tejto strane žiadni Mečiarovi kritici – či už sprava alebo zľava – nikdy nič nedosiahli a skôr či neskôr museli zo strany – predtým z hnutia – odísť. V záujme jednoty sa HZDS zbavovalo každého, kto ohrozoval výsadné postavenie V. Mečiara, a nie je dôvod domnievať sa, že sa to zmení práve teraz, keď sa nezadržateľne blíži jeho totálna marginalizácia, ktorá sa skončí zánikom. Na každom Titaniku hrala veselá kapela a jedni sa zbavovali druhých, aby mali aspoň šancu na prežitie alebo aby si ešte niečo uchmatli. Napokon, Mečiarov politický subjekt sa pomaly, ale isto mení na stranu samých funkcionárov, ktorých je vraj už – od hora nadol – v členskej základni viac ako radových členov. A tak zaujímavejšie než samotný odchod Tibora Mikuša je jeho vyhlásenie, že onedlho založí novú politickú stranu. Je, samozrejme, možné, že cieľom tohto kroku je vytvoriť len regionálny subjekt, s ktorým by mohol „mútiť vodu“ na západnom Slovensku na miestnej a krajskej úrovni, kým bude mať záujem sedieť v kresle šéfa Trnavského samosprávneho kraja. To by nejakú logiku malo. Alebo to je len taktický ťah na posmelenie ďalších nespokojencov odísť z HZDS, tých, ktorí by s „obyčajným“ prechodom ku „konkurencii“ mali morálny problém, lebo by im to bývalí súkmeňovci určite vyčítali. Byť „prebehlíkom“ je navyše nepríjemné. Najhorší možný variant je, že to myslí vážne, čo je však s jeho politickými skúsenosťami málo pravdepodobné, hoci stále prichádza do úvahy, že ho presvedčil nejaký neskúsený dobrodruh so slušným balíkom peňazí, útočiaci na jeho ego. Slovenskí voliči na žiadnu novú stranu nečakajú a je takmer isté, že žiadna ani nemôže v najbližších rokoch uspieť. Z postupného rozkladu ĽS-HZDS bude najviac profitovať Smer a SNS. Ani jedna z týchto strán však nemá záujem o neuspokojených či iba ambicióznych funkcionárov, lebo tých má sama dosť. Hra, ktorú na jeseň bravúrne rozohral Robert Fico, je hra o voličov, nie straníkov. A minulotýždňové odchody, ako aj to, že Tibor Mikuš dôrazne potvrdil svoju príslušnosť k vládnej koalícii, potvrdzujú, že zatiaľ čo pre Fica to bude hra so šťastným koncom, pre Vladimíra Mečiara sa to skončí práve naopak. Autor je stály spolupracovník Slova