Oponentom politika má byť novinár

Poslúchla som výzvu ktoréhosi diskutéra z internetovej stránky Slova, ktorý reagoval na môj komentár spred dvoch týždňov, a vypočula som si Sobotné dialógy Slovenského rozhlasu (SRo) s premiérom. Hoci verejnoprávny rozhlas počúvam často, diskusiám politikov sa zo zásady vyhýbam. Teraz som rada, že som to urobila. Chvíľu som sa totiž bála, že anonymný diskutér by predsa len mohol mať vo svojej kritike premiérových vystúpení pravdu. Už sa nebojím. Nemyslím si, že ju má. Aby bolo jasné, o čom píšem: onen anonym mi vyčítal, že ak kritizujem pozvanie zástupcu iba jedinej ideologicky orientovanej nadácie do relácie o vývoji samostatného Slovenska (Ideologická jednostrannosť verejnoprávneho rozhlasu, Slovo 1– 2/2008), tak by som mala kritizovať aj Sobotné dialógy, v ktorých vystupuje premiér sám, lebo odmieta diskutovať s oponentmi. To by som naozaj mala, ak by sa relácia naozaj premenila na monológ premiéra. Lenže tak to nie je. Pravidlo z BBC Vypočula som si Sobotné dialógy minulý týždeň. Okrem Roberta Fica v nich bol aj redaktor a komentátor denníka SME Ivan Štulajter a moderátor a redaktor SRo Braňo Dobšinský. Takže žiaden monológ bez oponentov – na premiéra boli hneď dvaja. A každý, kto reláciu počúval, mi dá za pravdu, že šéfa vlády ani trochu nešetrili. Nielen I. Štulajter, ale ani B. Dobšinský, ktorý nestratil kontrolu nad reláciou, dával pozor, aby redaktor SME dostal priestor na oponentúru, sám skákal premiérovi do reči, keď potreboval diskusiu usmerniť, a nevyhol sa ani jednej „nepríjemnej“, ale aktuálnej téme. Presne tak má diskusná relácia vo verejnoprávnom (a asi nielen verejnoprávnom) médiu vyzerať. Keď sa po nástupe Richarda Rybníčka na post generálneho riaditeľa STV živo diskutovalo o verejnoprávnosti, málokto si všimol občasné odkazy na BBC. Rybníčkov (krátko pôsobiaci) poradca z tejto slávnej inštitúcie raz vysvetľoval, že podľa ich kódexu nie je oponentom vládnemu predstaviteľovi nikdy opozičný politik. „Opozícia nie je zodpovedná takmer za nič, dokonca ani za svoje vyjadrenia, môže čokoľvek hovoriť a čokoľvek sľubovať, preto jej kritika nemôže byť dostatočne dôveryhodná,“ parafrázujem jeho slová. V BBC je preto oponentom vládneho politika vždy novinár, ktorý sa musí v problematike, o ktorej sa s politikom rozpráva, dostatočne vyznať. A nesmie mu nič „darovať“. Diskusia ako šou Buďme úprimní: tí, ktorí dnes kritizujú R. Fica za vládnutie, ho už ako opozičného lídra kritizovali za populizmus a vyčítali mu práve to, že si v opozícii môže dovoliť vyhlasovať hocičo, lebo nemusí svoje vyhlásenia uskutočniť. Ale to neplatilo len o ňom, to platí o opozícii vždy. Práve preto sú debaty opozičného a vládneho politika väčšinou jalové a menia sa na obyčajnú šou, ktorá ľudí poteší nie pre to, čo politici hovoria, ale preto, že sa hádajú. V komerčnom médiu, nech sa páči, ale vo verejnoprávnom, ktoré si povinne každý mesiac platíme, máme očakávať viac. Z tohto dôvodu je odmietanie premiéra stretnúť sa s opozičnými politikmi v (zbytočných) diskusiách dokonca chvályhodné. Minulú sobotu pritom ukázal, že sa názorovým oponentom nevyhýba a je pripravený otvorene sa s nimi pustiť do debaty. Dokonca podľa jeho vysvetlenia je zrejmé, že on považuje za debatu s politickým oponentom práve debatu s novinárom zo SME; hoci – jeho vysvetlenie nemusíme uznávať. Diskusná relácia, v ktorej je politikovi oponentom novinár, je v poriadku. Diskusná relácia, v ktorej je novinár len moderátorom a hostia sú vybraní ideologicky jednostranne, v poriadku nie je. Predovšetkým nie vo verejnoprávnom médiu. Autorka sa venuje mediálnym analýzam