Je otvorené, ráčte vystúpiť

Jednou z kľúčových udalostí roku 2008 bude nepochybne otvorenie tzv. druhého piliera dôchodkového systému. Samotné dôchodkové spoločnosti tvrdia, že nemajú strach z vysokého úbytku sporiteľov, a ako sa k tomu postaví vláda, je otázne. Tá síce zviedla o zmeny v dôchodkovom systéme pomerne tvrdý boj, ale nie je isté, nakoľko aktívne bude teraz občanom vysvetľovať, prečo je pre nich výhodné z druhého piliera vystúpiť. Keď Ľudovít Kaník a Ivan Mikloš presadili vznik súkromného dôchodkového sporenia, žiadna verejná diskusia sa neuskutočnila. Za požičané peniaze od Svetovej banky sme sa stali obeťami násilnej propagandistickej kampane, ktorá nevysvetľovala, nepresviedčala a už vôbec neporovnávala výhody a nevýhody oboch dôchodkových pilierov. Bolo to vymývanie mozgov, ktoré ponúkalo iba obmedzené a starostlivo vybrané informácie. Sporenie bolo nedobrovoľné Nie je náhoda, že Dzurindova vláda v kampani za naše dane hovorila presne to, čo hovorili dôchodkové správcovské spoločnosti. Kampaň Lepší dôchodok totiž mala jediný cieľ: nahnať dôchodkovým fondom čo najviac klientov bez ohľadu na to, či to je pre nich (klientov) výhodné. Nečudo, že po roku konštatovala vláda oveľa väčší počet sporiteľov, ako predpokladala v stratégii tzv. dôchodkovej reformy. Takú propagandistickú kampaň, akú sme zažili pri štarte dôchodkového sporenia, sme tu nemali už celé desaťročia. Médiá, ktorých príjmy geometricky nafúkli reklamné výdavky dôchodkových spoločností, pôsobili tiež ako reklamné nosiče a nedali priestor nielen kritikom a ich argumentom, ale ani ľuďom, ktorí sa už v prvej vlne stali obeťami dôchodkových podvodníkov. Niektoré zmeny, ktoré presadila Ficova vláda vlani, automaticky ovplyvnia počet sporiteľov. Ide najmä o predĺženie minimálnej povinnej doby sporenia, takže viac starších ľudí než doteraz si už nebude môcť sporiť. Pravda je, že by si aj tak nasporili žalostne málo a navyše by prišli o veľa peňazí na poplatkoch. Zaujímavé bude sledovať, čo spôsobí ustanovenie, že začínajúci sporitelia sa do druhého piliera musia vedome prihlásiť, inak si budú automaticky celý život odkladať na dôchodok iba v Sociálnej poisťovni. Doteraz to bolo tak, že mladý človek, ktorý skončil školu a začal pracovať, si musel povinne začať sporiť na dôchodok. Ak si nevybral žiadnu dôchodkovú správcovskú spoločnosť, štát ho automaticky zaradil do tej, ktorá aktuálne ponúkala najnižšie poplatky. Nemohol si vybrať druhú možnosť – platiť všetky dôchodkové odvody Sociálnej poisťovni a z nej potom v budúcnosti poberať celú penziu. Od začiatku januára už nie je účasť na dôchodkovom sporení povinná, občan sa doň musí vedome prihlásiť. Ak to nestihne v zákonnej lehote, štát ho automaticky zaradí do tzv. prvého piliera a on to už nebude môcť zmeniť. Mladí sa musia rozhodnúť rýchlo Dôchodkové spoločnosti tvrdia, že kvôli tomu nezačnú intenzívnejšiu reklamnú kampaň. Sociológovia a psychológovia si myslia, že mladí ľudia nad dôchodkom nerozmýšľajú – to sa týka predovšetkým tých s nižším vzdelaním – a považujú za pravdepodobné, že mnohí nebudú v čase nástupu do svojho prvého zamestnania myslieť na prihlásenie sa do systému dôchodkového sporenia. Za týchto okolností je teda pravdepodobné, že ani štát nebude investovať do upozorňovania na túto povinnosť. Možno takýmto spôsobom ušetrí aj nemalé peniaze z našich daní: o dôchodkoch nebude robiť žiadnu kampaň a spoľahne sa, že väčšina mladých ľudí zostane výlučne v Sociálnej poisťovni „automaticky“. Takže je otázne, či po veľkom súboji o zmeny v zákone bude nasledovať aj veľký „komunikačný“ súboj o to, aby čo najviac ľudí vystúpilo z „druhého piliera“. Bolo by to logické, lebo sa zdá, že súčasná vláda má záujem, aby sa veľká časť sporiteľov vrátila so všetkými svojimi odvodmi výlučne do Sociálnej poisťovne. Pritom by nemuselo ísť o prázdnu propagandu: pre rozumných ľudí s priemernými a podpriemernými príjmami existuje dostatok dôvodov, aby prestali hazardovať so svojou starobou a so sporením v súkromných fondoch skončili. Vláda však možno zvolí miernejší postup. Spoľahne sa na to, že väčšina mladých sa nebude zaujímať o svoj budúci dôchodok a tak automaticky ostane v tzv. prvom pilieri. Zároveň časť najstarších sporiteľov prestane sporiť jednoducho preto, lebo už bude pracovať menej ako 15 rokov. Keď zoberieme do úvahy, že ide o ľudí, ktorí majú aj tesne pred päťdesiatkou, súhrnne to môže priniesť zaujímavú zmenu pomeru tých, ktorí si sporia, a tých, ktorí si nesporia. Výrazná informačná kampaň by síce mohla počet ľudí, ktorí „vystúpia“, ešte zväčšiť, zároveň však môže aktivizovať aj samotné dôchodkové firmy a upozorniť mladých, z ktorých by v takom prípade asi väčšina predsa len začala sporiť. Napriek tomu, že poslancovi Robertovi Madejovi sa podarilo presadiť obmedzenie výdavkov DSS na reklamu, stále majú dosť na to, aby viedli komunikačný boj s vládou. Vojna sa asi nezopakuje Navyše majú výhodu, že sa môžu spoľahnúť na populizmus, ktorý dôchodkovú „reformu“od začiatku sprevádzal. Najmä mladí ľudia radi počujú heslá ako „sporím si sám na seba“, „nebudem prispievať na druhých“, „drahý štátny sociálny systém“ a „súkromné je lepšie ako štátne“. Miniatúrne písmenká v reklamách DSS o tom, že sporenie je vlastne investovaním na finančných trhoch a s tým je spojené riziko – ak sa niekomu darilo doteraz, neznamená to, že v budúcnosti nemôže o všetko prísť – si mladí ľudia (a napokon nielen oni) nevšímajú. Ak vláda zvolí taktiku podľa príslovia „lepší vrabec v hrsti ako holub na streche“, možno napokon získa viac, ako keby išla s bubnom na zajace. Proti jej pravdivým informáciám o nevýhodnosti tzv. druhého piliera by sa celkom isto vyrojil dobre namastený propagandistický stroj dôchodkových spoločností a všakovakých „nezávislých odborníkov“, inštitútov, nadácií a „občianskych združení“. Tejto propagande by vláda len ťažko odolávala aj preto, lebo sama za rok a pol neprispela k tomu, aby tu na veľkom kapitáli mohli vzniknúť naozaj nezávislé inštitúcie reprezentujúce aj iný názor. Takáto komunikačná podpora jej chýba aj v iných oblastiach (napr. reforma zdravotného poistenia). Predsa len by však vláda mala aspoň okrajovo informovať o najzásadnejších negatívach a rizikách súkromného dôchodkového sporenia. Predovšetkým treba vyvrátiť mýtus, že sporenie čokoľvek garantuje a že automaticky prinesie „lepší dôchodok“. Neplatí to predovšetkým o Slovensku s jeho nízkymi mzdami. Ešte horšie je, že hypotekárna kríza, ktorej dôsledky už pociťujú aj v iných častiach sveta ako len v USA, kde vznikla, spôsobuje ďalšie turbulencie, ktoré môžu ohroziť zhodnotenie dôchodkových úspor. Nech je už zhodnotenie akokoľvek úspešné, nikto nedokáže na 25 či 30 rokov vopred určiť hodnotu peňazí. Ľudia si teda síce môžu vypočítať, koľko si do dôchodku nasporia, ale nemôžu vedieť, čo si za to v dôchodku budú môcť kúpiť, teda na akú penziu im to bude stačiť. Rozhodnúť sa treba teraz Viera Tomanová povedala v relácii TV JOJ Politika.sk jednoznačne, že sa nebude usilovať o likvidáciu DSS. Odkázala v tejto súvislosti na program vlády a potvrdila záujem na zachovaní tzv. druhého piliera. Aj preto je pravdepodobné, že tento rok sa už veľký „boj o dôchodkovú reformu“ nestrhne. Napokon, možno by ho najväčšmi privítala opozícia. Tá by zas mala aspoň na nejaký čas „veľkú tému“, ktorú inak nedokáže vo vzťahu k verejnosti nájsť. Zoči-voči Silvii Kušnírovej sa vtedy ministerka vyhla priamej odpovedi na otázku, či bude odporúčať občanom, aby „z druhého piliera vystúpili“. Fajn. Ale zaslúžili by sme si aspoň korektné informácie o tomto dôchodkovom systéme, aby sme sa mohli rozhodnúť naozaj slobodne. Človek, ktorý nepozná pravdu, sa slobodne nerozhoduje. Z tohto hľadiska z nás Dzurindova vláda urobila otrokov súkromných dôchodkových spoločností. Treba využiť šancu z otroctva odísť, keď už Ficova vláda pootvorila bránu. Lebo v čase odchodu do dôchodku už bude neskoro. Autor je stály spolupracovník Slova