Reklama
Reklama

Dešifrovaný šifrovač

Slovenské dejiny sú podľa niektorých názorov vyľudnené. To, samozrejme, nie je pravda. Na Slovensku boli vždy talentovaní ľudia, ktorí odohrali svoje party na domácom javisku i na veľkých zahraničných scénach, pretože osud ich mnohokrát zavial mimo vlasti.
Počet zobrazení: 1940
Vladimir Krivos v Solovkach-m.jpg

Slovenské dejiny sú podľa niektorých názorov vyľudnené. To, samozrejme, nie je pravda. Na Slovensku boli vždy talentovaní ľudia, ktorí odohrali svoje party na domácom javisku i na veľkých zahraničných scénach, pretože osud ich mnohokrát zavial mimo vlasti. Možno nevytŕčali z radu ani nemali priamy podiel na moci či na jej najosvetlenejších stupienkoch, svoje miesto si však vedeli zastať na rôznych úrovniach a v mnohých oblastiach. Taký je aj príbeh liptovského rodáka Vladimíra Krivoša. Vladimír Krivoš prešiel neobyčajnou životnou cestou – kontroverznou, dobrodružnou a plnou nečakaných zvratov. Občas sa o ňom nadšene rozpráva ako o geniálnom lingvistovi, ktorý dokonale ovládal viac jazykov ako slávny kardinál Mezzofanti. V niekoľkých z nich aj stenografoval, poznal mnoho stenografických sústav a jednu aj vytvoril. Uvádza sa, že sa stretával s mocnými mužmi svojich čias, dešifroval a lúštil tie najzložitejšie kódy a vzápätí sa, neprávom odsúdený, ocitol na opustenom ruskom ostrove. Mimoriadne obsažná je aj v rovnako nadšenom duchu napísaná monografia Rudolfa Tibenského V palácoch a vyhnanstvách. Ten, kto má o V. Krivoša hlbší záujem, môže potom siahnuť po podrobnejších článkoch S. Kolafu Vladimír Krivoš ve slovensko – ruských stycích, Slovenští odpůrci carizmu a války či Vladimír Krivoš a Albert Škarvan v Peterburgu a ich kontakty s L. N. Tolstým. V posledných dvoch rokoch vyšli o Krivošovi žánrovo diametrálne rozdielne práce. Novelizovaný príbeh z jeho života Kandidát diplomacie napísal jeho dlhoročný slovenský životopisec Ing. Rudolf Tibenský a „nemilosrdnú“ monografiu Štyridsať rokov v tajných službách: Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša (Sorok ľet na sekretnoj službe: žizň i prikľučeňija Vladimíra Krivoša. Iks-Chistori, Kučkogo pole, Moskva 2007) o ňom vydali ruskí autori A. A. Zdanovič a V. S. Izmozik. Práve tá je východiskom tohto článku či istého druhu recenzie. Koľko jazykov vieš, toľkokrát si – Krivošom Narodil sa 1. júla 1865 v Liptovskom Hušťáku (dnes časť Liptovského Mikuláša) v pomerne zámožnej rodine, ktorá si mohla dovoliť jednému zo synov financovať štúdiá a voľba padla na mladšieho Vladimíra. Po Liptovskom Mikuláši nasledoval český Přerov, kde talentovaný dvanásťročný študent Vladimír Krivoš začal so štúdiom vtedy modernej stenografie u profesora Antonína Krondtla. Pomerne slušne si osvojil nemčinu, samozrejme, popri obligátnej gréčtine a latinčine. Viac-menej pre maďarčinu prestúpil na gymnázium do nemecko-slovensko-maďarského mesta Igló, teda do Spišskej Novej Vsi. Keďže investícia rodiny do synovho vzdelania mala vyústiť do prijatia na prestížnu Keiserliche und Königliche Orientalische Akademie vo Viedni, odišiel mladý Krivoš na dva roky na taliansko-chorvátske gymnázium do Rijeky (Fiume), kde musel všetky skúšky skladať v taliančine. Začal sa teda učiť po taliansky a po francúzsky. Absorboval všetko, zakrátko zvládol taliančinu, chorvátčinu, starú gréčtinu. S riaditeľom, ktorý bol Maďar, hovoril po maďarsky. Kvôli francúzštine odišiel podľa R. Tibenského k priateľovi do Paríža, kde vtedy študoval aj ďalší hušťácky rodák Aurel Stodola. Po návrate z Francúzska sa Krivoš zapísal do posledného ročníka gymnázia v Rijeke a po jeho ukončení ho prijali (ako Slováka podmienečne) na diplomatickú Orientálnu akadémiu, kde preukázal znalosti francúzštiny, nemčiny, maďarčiny, taliančiny, češtiny, chorvátčiny a slovenčiny a ku každej tejto reči aj ovládanie príslušnej stenografickej sústavy. Z maturitného vysvedčenia je zrejmé, že zvyk spoliehať sa viac na svoj talent ako na sústavnú prípravu si Krivoš zrejme priniesol z gymnázia. To sa malo odraziť v prvých semestroch štúdií na diplomatickej akadémii, kde mu pribudla turečtina, novogréčtina, arabčina a Krivošov obľúbený perzský jazyk, neskôr aj angličtina a srbčina. Povinnou sa stala kryptografia, ktorá si mladého študenta rýchlo získala. Elitná škola, elitný vyhadzov Prestížna viedenská diplomatická prípravka bola elitná a prísna škola, ktorá aj od tých najtalentovanejších vyžadovala veľké obete. Obrovský objem učiva nedovoľoval priveľa bočných záujmov, lenže práve tých sa u „kandidáta diplomacie“ objavilo hneď niekoľko. Vo Viedni bolo nemálo Slovákov aj Slovanov, ktorí odsudzovali politiku rakúsko-uhorského habsburgského „žalára národov“ a slovenskí „Tatranci“ sa pravidelne stretávali na miestach, o ktorých sa asi netreba bližšie zmieňovať. Výsledky sa dostavili po dvoch semestroch štúdia, keď pedagogická rada akadémie 6. júla 1886 dospela k názoru, že študent Vladimír Krivoš „kritériá na štúdium na Východnej akadémii nespĺňa“. Všetkým nádejam bol koniec. Bol to úder pre celú rodinu, ale čas na plač nezostával. Po krátkych úvahách padla voľba na Rusko – veľkú, nepoznanú krajinu, ktorá mala povesť veľkého ochrancu slovanských národov. Krivošovi pomohli odporúčania od známeho spisovateľa Svetozára Hurbana Vajanského, ktorého v ruských slovanských kultúrnych kruhoch poznali veľmi dobre. A tak sa Vladimír Krivoš v októbri 1886 ocitol na Petrohradskej univerzite. S príchodom do Ruska sa začal aj nový život, ktorému sa dvadsaťdvaročný mládenec musel prispôsobiť. Ruskí autori Zdanovič a Izmozik načrtli jeho viacrozmerný portrét vychádzajúc z archívnych dokumentov Ústredného Ruského štátneho historického archívu, Štátneho vojensko-historického archívu či časti fondov Federálnej bezpečnostnej služby (FSB, bývalé archívy KGB). V ňom vzlety striedajú pády, mystifikácia sa preplieta s reálnymi faktami. A čitateľ sa zmieta medzi obdivom k človeku s priam nevyčerpateľnou intelektuálnou potenciou a otesávaním hrán jeho morálnych postojov v profesionálnom i civilnom živote. Vyššie za prezlečený kabát Keď sa Krivoš zapísal na fakultu východných jazykov Petrohradskej univerzity, prišli prvé problémy. Keďže nevedel po rusky, mohol byť prijatý len ako voľnoslušaščij, nie ako riadny študent, ktorým sa stal až neskôr. K ďalšiemu postupu prispelo jeho prestúpenie z luteránstva na pravoslávie 2. júna 1889. Lenže vtedy už študentom fakulty východných jazykov nebol. Študoval veľa a vytrvalo, ale vysokoškolské štúdiá nedokončil. Jeho zložky v ruských archívoch obsahujú okrem rôznych dokumentov aj dotazníky, kde uvádzal vzdelanie. Práve v nich uvádzal rozdielne údaje – napríklad zápočty dvoch semestrov Petrohradskej fakulty (piateho a šiesteho), absolvovanie dvoch semestrov viedenskej Orientálnej akadémie, ale zamlčal svoje vylúčenie a podobne. Neskôr sa V. Krivoš vydával za doktora práv (v Irkutskom vyhnanstve v roku 1915), po r. 1917 napísal, že ukončil dve fakulty Petrohradskej univerzity – Východných jazykov a Právnickú, v dvadsiatych rokoch uvádzal, že je profesor. Ale prečo tento nadaný študent formálne neukončil štúdiá? Pretože sa načas „pristavil“ pri novinárskom remesle. Veľa písal o maďarskom útlaku, o Slovákoch a ich postavení koncom 80. rokov 19. storočia, spolupracoval s Vajanského Národnými novinami, prispieval do petrohradských novín Slavjanskije izvestija. Jeho nacionalizmus bol úprimný a radikálny, v duchu doby sa v ňom od neho dostalo mnohým, najviac Maďarom a Židom. Jeho literárne nacionalisticko-novinárske intermezzo je datované do rokov 1889 – 1891. Roky 1890 – 91 mal pritom stráviť na štúdiách v Paríži, ale ruskí autori na základe údajov zo sledovania petrohradskej polície predpokladajú, že väčšinu tohto obdobia bol predsa len v Petrohrade. Poštár v čiernom kabinete Koncom roka 1891 prišla ponuka, ktorú nebolo možné odmietnuť – 11. decembra 1891 sa Krivoš stal „poštovo-telegrafným úradníkom 6. kvalifikačnej nižšej platovej triedy podľa Riadiacej expedície Sankt-Peterburgského poštového úradu“ a v apríli roku 1892 ho zároveň vymenovali za tlmočníka Sankt-Peterburgskej cenzúry. Aj keď sa možno zdá, že Krivoš sa stal poštárom alebo poštovým úradníkom, bolo všetko v skutočnosti trocha ináč. Jeho osud bol viac než na dvadsať rokov spojený s tou oblasťou ľudskej činnosti, v ktorej je najťažšie vidieť to, čo má človek pred očami. Pod pokrývkou poštovej cenzúry bola totiž ukrytá jedna z najutajovanejších inštitúcii Ruského impéria – perlustračná služba, teda sledovanie, otváranie, analýza a znovauzavretie poštových zásielok, najmä diplomatických. Perlustrácia organizovaná štátom (ktorú vláda každého štátu, samozrejme, vždy poprie) existovala už vo Francúzsku za čias Ľudovíta XI., teda v 15. storočí. Významne ju však pozdvihol až sofistikovaný kardinál Richelieu, ktorý takéto úkony nazýval le ramllissment de la cire, teda roztápanie (pečatného) vosku. Okrem toho vydal nariadenie, podľa ktorého sa nijaké listy nesmeli posielať mimo oficiálnej pošty. Miestnosť, kde sa poštové zásielky otvárali, dostala názov čierny kabinet. Je samozrejmé, že vždy úzko centralizovaná ruská monarchia takéto praktiky nielen akceptovala, ale dotiahla ich takmer do dokonalosti. V poštovej cenzúre, podobne ako v ochranke, rozviedke, kontrarozviedke i v diplomatických službách pracovali nielen intelektuálne najzdatnejší, ale zároveň aj najoddanejší muži. Bola to mimoriadne chúlostivá oblasť, ktorá si vyžadovala hlbokú dôvernosť a diskrétnosť – a práve v nej sa Krivoš našiel. Uplatnili sa v nej jeho znalosti cudzích jazykov, stenografie i tajnopisov, kombinatorické schopnosti a logika. Vysokopostavený v „neexistujúcom“ rezorte Ruské čierne kabinety na konci existencie ruskej monarchie, to bol takmer uzavretý okruh špecialistov, ktorí vytvárali rodinné dynastie. Otcovia zasväcovali do tejto profesie synov a do tohto „klubu“ málokto prenikol bez záruk a odporúčaní dlhoročného pracovníka perlustračnej služby. Na čele systému bol hlavný cenzor (staršij cenzor) Sankt-Peterburgskej cenzúry zahraničných novín a časopisov, ktorý sa formálne nazýval pomocník náčelníka Hlavnej správy pôšt a telegrafov a zároveň sa priamo zodpovedal len ministrovi vnútra. Posledné tri desaťročia jej existencie ju viedli K. K. Vejsman, A. D. Fomin a M. G. Muravjov. Krivoš slúžil pod Alexandrom Dmitrijovičom Fominom, ktorý sa na čelo perlustračnej služby postavil ako štyridsaťročný koncom roku 1884 a opustil ju v júni 1914. Bol zosobnením „panovníkových tajomstiev“, mužom, ktorý „všetko vie“, a keď odišiel do výslužby, zodpovedala jeho hodnosti regulárneho tajného radcu (prestížny titul ďejstviťeľnyj tajnyj sovetňik) vojenská hodnosť pechotného generála a museli ho titulovať najjasnejšia excelencia (vaše vysokoprevoschoďiťeľstvo). Vladimír Ivanovič Krivoš pôsobil dve desaťročia, a získal si meno v najvyšších mocenských kruhoch Ruska práve v tomto rezorte, ktorý oficiálne neexistoval. Od radcu k radcovi Za Krivošovým chrbtom údajne stál sám veľký Nikolaj Pavlovič Ignaťjev, generál, ruský veľvyslanec v Turecku v rokoch 1864 – 1877, strojca San-Stefanskej mierovej zmluvy z roku 1878, neskôr aj ruský minister vnútra. Jeho zverenec Krivoš v profesionálnej oblasti nesklamal. Formulárový záznam o výkone jeho služby hovorí jasnou rečou – hodnostný postup zodpovedal stanoveným lehotám. Je však pravda, že prvú hodnostnú triedu – Kolležského registrátora (sekretára) (XIV. trieda) dostal až 4. mája 1898. Dovtedy bol pre absenciu potvrdenia o vzdelaní šesť a pol roka zaradený iba ako poštovo-telegrafný úradník VI. kategórie. Maturitné vysvedčenie rakúsko-uhorského gymnázia sa nebralo do úvahy. Preto musel Krivoš urobiť skúšky pri Sankt-Peterburgskom učebnom okruhu aspoň na hodnosť domáceho učiteľa, o čom svedčí aj potvrdenie zo 4. mája roku 1897. Už o tri roky však bol guberniálnym sekretárom, o ďalší rok ho „za vynikajúcu službu“ povýšili na kolegiálneho sekretára. Od 4. mája 1905 sa za odslúžené roky stal titulárnym radcom, o rok, opäť predčasne, kolegiálnym asesorom (1906). V roku 1910 už bol dvorným radcom a od roku 1911 kolegiálnym radcom. Kto vie, ten sa má... Toto však bola len jedna stránka činnosti schopného a cieľavedomého Vladimíra Krivoša. Súčasne spolupracoval so šifrovacou expedíciou ministerstva zahraničných vecí, od decembra 1904 do augusta 1904 bol začlenený do tajného oddelenia Policajného departmentu ako prekladateľ-dešifrovateľ a potom bol údajne päť rokov v „Osobitnej administratíve Morského generálneho štábu pre vedenie agentúry“. Pôsobil aj ako oficiálny prekladateľ, stihol napísať učebnicu stenografie podľa vlastnej sústavy, bol činný literárne, stretol sa L. N. Tolstým, pohyboval sa v kruhu Slovákov v Petrohrade, vydával vlastné diela. Šírka jeho záujmov, schopností a spoľahlivá, vytrvalá práca boli až zarážajúce. T. A. Soboleva či D. B. Pavlov ho vyzdvihujú ako človeka, ktorý rozlúštil dôležité japonské kódy počas pre Rusko nešťastnej rusko-japonskej vojny (1904 – 1905). V rokoch 1907 – 1911 viedol Tajnú kanceláriu (Sekretnoje bjuro) Morského generálneho štábu a Generálneho štábu vojenského ministerstva. Okrem toho v rokoch 1901 – 1914 vyučoval stenografiu na Technologickom inštitúte imperátora Mikuláša II., viedol stenografickú kanceláriu Štátnej dumy a Štátnej rady (do roku 1907). V rokoch 1912 až 1914 pracoval v imperátorských knižniciach jeho veličenstva v Zimnom paláci. Za svoju službu bol viackrát vyznamenaný vysokými ruskými vyznamenaniami, rekreoval sa v najluxusnejších európskych letoviskách, jazdil vlastným automobilom, mal k dispozícii značné finančné prostriedky. Odvrátená tvár excelencie Autori najnovšej monografie o Krivošovi však odhaľujú aj inú tvár zrejme nesporného Krivošovho intelektuálneho génia. Vychádzajúc z dokumentov dvanástich ruských archívov veľmi pedantne vyvracajú nemálo legiend spojených s jeho životom a nahrádzajú ich niekoľkokrát overenými reálnymi faktami. Nabádajú aj na dodržiavanie základnej abecedy pravdivosti v historickej vede, podľa ktorej nikdy nemožno s plnou dôverou prijímať ani jeden dotazník, ani jednu autobiografiu, ani jeden dokument. Na príklade profesionálneho i osobného života V. I. Krivoša to dokazujú až priveľmi reálne – porovnávaním zistili zamlčovanie či prekrúcanie faktov, ktoré sám uvádzal aj ktoré o ňom tvrdili iní. Dokazujú, že spreneveril isté finančné sumy, čo viedlo až k jeho odvolaniu z vysokých funkcií. Poukazujú na prehnané chválenkárstvo v jeho listoch, v žiadostiach k nadriadeným až prílišnú istotu, dokonca aroganciu. V. Krivoš bol vysoko, veľmi vysoko; hrubo povedané, málokto zo Slovákov „narobil v zahraničí taký vietor“ ako V. I. Krivoš svojou kariérou v cárskom i sovietskom Rusku. Tento závan však vial na viaceré strany a občas mal nádych nepríjemného severáka. Stýkal sa s Wittem, Stolypinom, cárskou rodinou a zrejme i s cárom samotným, s grófom Ignaťjevom i L. Tolstým, v stenografickej škole zrejme vyučoval manželku Dostojevského, poznal významných Slovákov v Rusku, eserov i monarchistov, spolupracoval s elitou krajiny. Mnohí o ňom zanechali zmienku. Z jeho „novej biografie“ však mnohokrát cítiť závan Johnsonovho pohľadu na Intelektuálov. Od cára k Leninovi a – do gulagu V roku 1914 sa začala prvá svetová vojna. V. I. Krivoš, ktorého po odvolaní z funkcií nijako zvlášť nesankcionovali, naopak, pokračovali dokonca v jeho povyšovaní, odišiel na front ako prekladateľ Výzvedného oddelenia štábu VIII. armády. Opäť sa prejavili jeho schopnosti – veď na vysokej úrovni ovládal všetky jazyky rakúsko-uhorskej monarchie. Bolo mu jedno, či prekladá z maďarčiny, rumunčiny, chorvátčiny, srbčiny, taliančiny, či vypočúva Nemca, Turka alebo Tatára. Rovnako dobre v týchto jazykoch lúštil kódy, aj tie stenografické, so zámerným skomolením. Stalo sa však niečo nečakané. Zrejme neprávom ho odsúdili ako nespoľahlivého za špionáž a v auguste roku 1915 ho vysídlili do ďalekého Irkutska. Tam sa však stýkal s miestnymi Nemcami, takže ho zatkli. Špionáž mu nedokázali, ale v čase vojny, tobôž v Rusku, sa aj nezáväzný rozhovor s Nemcom po nemecky rovnal takmer vlastizrade. Po revolúcii roku 1917 ho však omilostili, vrátil sa do Petrohradu a začal sa obzerať po novej práci. Pooktóbrová vláda však bola principiálne iná ako predošlá, a tak prekrútil svoje údaje a žiadal o prácu pre „novú republiku“ rovno v administrácii novej vlády – sovnarkomu – pod vedením V. I. Lenina. A od novembra 1917 do januára 1918 pracoval pre boľševikov. Jeho najväčším počinom je preklad výzvy ľudového komisára zahraničných vecí L. D. Trockého k veľvyslancom krajín Dohody do francúzštiny. Týmto faktom autori novej Krivošovej biografie vyvracajú jeho tvrdenia o priamej spolupráci s Leninom, hoci sám Krivoš sa na ňu odvolával. Naopak, keď sa boľševici začali zviechať z prvotného chaosu a zistili, kým bol Krivoš v skutočnosti, zatkli ho a na rok odsúdili za „diskreditovanie sovietskej moci“. Tým sa začali jeho odsúdenia, amnestie, zatknutia a prepustenia. Výnimočná komisia (ČeKa) ho striedavo zatýkala a najímala do svojich služieb, prípadne to riešila v duchu vtedajších čias – pracoval pre ňu vo väzení. To až dovtedy, kým ho v roku 1923 s prihliadnutím na predchádzajúce tresty neodsúdili na desať rokov táborových prác na vytvárajúcom sa súostroví štátnej správy pracovných táborov (GULAG). Väzeň vlastnej výnimočnosti Nebolo to jednoduché, aj keď to bola prvá vlna odsúdených. Starému vzdelanému pánovi, zvyknutému pohybovať sa v najvyšších štátnych kruhoch, miestami rozkazovali recidivisti. Aj v tábore však vedeli oceniť jeho schopnosti a dali mu na starosť meteorologickú stanicu a maják. Vedenie mu dalo prekladať aj listy odsúdených i odsúdeným, teda starú známu prácu, len v táborovej fazóne. Publikoval v táborových novinách, veľa prekladal a je zachytený dokonca aj v dokumentárnej filmovej kronike. Vo svojej knihe Solovky o ňom v súčasnosti píše J. A. Brodskij. Po ná-vrate zo Soloviek v roku 1928 pracoval znova ako špecialista v ČeKe, ktorá sa však už volá OGPU a GUGB NKVD. Tam pôsobil aj jeho syn Roman, ktorého v 1937 roku zatkli. V. I. Krivoš sa snažil vrátiť do Československa, lenže takých špecialistov, hoci už v dôchodkovom veku, z Ruska nepúšťali. Keď sa začala Veľká vlastenecká vojna, evakuovali Krivoša do baškirskej Ufy, kde štvrtého augusta roku 1942 zomrel. Najnovšie pramene spracované ruskými autormi teda predostierajú v biografii V. Krivoša pestrú paletu farieb – jeho výnimočný lingvistický talent sa spájal s rôznorodými schopnosťami v rôznych oblastiach a súčasne aj s priam chorobnou ctižiadosťou a pýchou. Zakrivenia jeho osudu – to je odraz nielen jeho charakterových čŕt, ale aj zlomových okamihov ruskej histórie v jej krízových situáciach. Tak znie najnovšie hodnotenie odkazu V. I. Krivoša z pera A. A. Zdanoviča a V. S. Izmozika. Autor je vysokoškolský učiteľ Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama