Stredná Ázia – Terra energetika

Koncom osemdesiatych rokov, v čase keď doznievali posledné akordy perestrojky, korektní sovietológovia upozorňovali: Stredná Ázia sa bude na prelome tisícročia zmietať v rôznych krízach. Akých? Náboženských, demografických, ekologických, vodných...
Počet zobrazení: 3209

Koncom osemdesiatych rokov, v čase keď doznievali posledné akordy perestrojky, korektní sovietológovia upozorňovali: Stredná Ázia sa bude na prelome tisícročia zmietať v rôznych krízach. Akých? Náboženských, demografických, ekologických, vodných... Na čo však z pochopiteľných dôvodov neupozorňovali, bola jej budúca energetická príťažlivosť, teda príťažlivosť troch rozhodujúcich krajín regiónu: Kazachstanu, Turkménska a Uzbekistanu. Po sublimácii Sovietskeho zväzu v roku 1991 vzniklo v regióne Strednej Ázie päť nových samostatných štátov: Kirgizsko, Uzbekistan, Tadžikistan, Turkménsko a Kazachstan. Majú spoločnú modernú históriu, vo všetkých prevláda islamské náboženstvo a sú tam tuhé politické režimy. Okrem Tadžikistanu patria všetky k turkickej etnickej skupine, resp. majú turkojazyčný základ. Ale iba v spomenutých troch sú perspektívne zásoby ropy a plynu. A to je v čase fatálneho nárastu cien týchto surovín priepustkou ku všetkému. K zabudnutiu, že pravidlá by mali platiť pre všetkých, že ich elity priam verejne provokujú rôzne konflikty a aj k zabudnutiu na to, že prerozdelenie finančných ziskov z predaja energetických zdrojov je v týchto krajinách neférové a nespravodlivé. Prekliatie plynu a ropy sa v týchto krajinách zhmotňuje vo vysokej miere korupcie, v nízkom záujme o kvalitu vzdelania, v nadštandardných vstupoch pre rôzne silové zložky, ktoré držia tieto režimy nad vodou, ale aj v neriešení, a najmä, v mumifikácii rôznych sociálnych tém. Od mumifikácie je k nárastu sociálnych represií a biedy skutočne len milimeter. Samotná Stredná Ázia je síce kompaktný geopolitický región s vysokou bonitou strategicko-energetickej príťažlivosti, má však v sebe (nehľadiac na progresívno-spiatočnícky vývoj) dones zakódovaný vysoký potenciál výbušnosti. Zviazanosť s Ruskom V roku 2006 krajiny Spoločenstva nezávislých štátov spolu vyprodukovali asi 14 % z celosvetového objemu ropy a plynového kondenzátu. Z celkových dodávok postsovietskeho Spoločenstva nezávislých štátov pripadá 71 % na Rusko a 25 % na Kazachstan. zvyšok na Azerbajdžan, Turkmenistan a Uzbekistan. Okrem Ruska tu teda prvé husle hrali krajiny Strednej Ázie. Dlhodobo rozhodujúcim elementom energetickej stratégie Spoločenstva nezávislých štátov, ako aj jednotlivých postsovietskych republík však ostáva nedostatok prepravných kapacít, a realita centralizácie a geografického faktu týchto kapacít. V turkménskom meste Turkmenbaši (bývalý Krasnovodsk) bol v máji 2007 energetický minisamit, ktorý dal jasný signál inému samitu Rusko – Európska únia v Samare. Prezidenti Ruska, Kazachstanu a Turkménska podpísali deklaráciu o spustení projektu nového Prikaspického plynovodu – 360 km po území Turkménska, 160 km cez Kazachstan a zvyšok cez Rusko do Európy. A tak je transkaspický plynovod v agónii skôr, než sa stihol narodiť. Nádeje Američanov vycicať Strednú Áziu z energetických zdrojov a dostať ich do Európy energetickými trasami mimo Ruska, spľasli. Americký projekt Transkaspického plynovodu (z roku 1996) po dne Kaspického mora s napojením na európsky projekt Nabucco dnes preto visí na šnúrke od nohavíc prezidentov V. Putina, N. Nazarbajeva a G. Berdymuchammedova. Kazašský sa už vyjadril: „Kazachstan je za to, aby väčšia časť, ak nie všetky naše energonosiče šli cez územie Ruska...“ Povedal to po energetickom summite (11. –13. 5. 2007) Poľska, Litvy, Gruzínska, Ukrajiny v Krakove, kam síce N. Nazarbajeva pozvali, on však odmietol účasť, a kde si antimoskovsky naladení prezidenti uvedomili ďalší fakt: Ropovod Odessa – Brody – Gdansk, od začiatku prezentovaný ako protiruský inštrument, a nie ako energetická investícia, nebude čím naplniť. Podobný konceptuálny krach, ako je poloprázdny ropovod Baku – Tbilisi – Ceyhan, si už Washington jednoducho ekonomicky a najmä politicky nemôže dovoliť. Hlavné prekliatie Strednej Ázie (plyn a ropa) znovu systémom Stredná Ázia – Centrum pevne spojili Rusko s Kazachstanom, Turkménskom, ale aj Uzbekistanom a Moskva je de facto monopolným dodávateľom plynu pre Európu. Tento fakt treba vidieť v kontexte s rozkvitajúcou družbou Ruska s Alžírskom a nejasnosťami okolo Nabucca. Dôležité je aj to, že Moskva aktívne pracuje aj na inom veľkom projekte Sibír – Tichý oceán. Ten by mal uspokojiť aj ázijských spotrebiteľov. Záujem Moskvy S rozvojom ťažby, predaja a tranzitu ropy sú v krajinách Strednej Ázie späté veľké očakávania hospodárskeho rastu. Ropný a plynárenský sektor sa môže stať kľúčovým nástrojom rozvoja ekonomík v regióne, prekonania hlbokej hospodárskej krízy a zaostalosti, ktoré tieto krajiny zdedili po sovietskom režime a následne tvorivým spôsobom rozvinuli do nevídaných rozmerov. Praktickým problémom je, že oblasť Strednej Ázie patrí k politicky najkrízovejším plastom postsovietskeho priestoru. Hospodárske upokojenie Strednej Ázie však môže výrazným spôsobom prispieť k stabilite postsovietskych republík a regiónov južného Kaukazu a Ruska ako organického celku. Z tohto pohľadu ide o veľkú motiváciu, vrátane energeticko-geopolitickej. Ropa a zemný plyn budú mať aj 21. storočí veľký vplyv na politické dianie vo svete. Je jasné, že pokoj v Strednej Ázii, okrem drog z Afganistanu, môže rozleptať jedine tento element. Samozrejme, že to môže byť aj naopak, alebo celkom inak. Veď jadrové ambície Iránu, aj keď zatiaľ utlmené, majú širšie islamské dôsledky. Pre Rusko tento región znamená historickú sféru vplyvu a tradičnej dominancie. Turecko sa usadzuje po linke panturkizmu. Islamská dimenzia priťahuje Saudskú Arábiu a Irán. Pre veľkých importérov ropy a plynu, ako Európa, USA a Japonsko, ale aj Čínu a Indiu, tento priestor znamená možnosť zaistiť svoje potreby a relatívne spoľahlivú diverzifikáciu dodávok týchto životne dôležitých médií. V súčasnosti je v Rusku, ktoré má (v poslednom období spolu s Čínou) zatiaľ najväčší vplyv na Strednú Áziu, množstvo vnútorných tlakov, ktoré ovplyvňujú politické rozhodnutia. Treba si uvedomiť, že formálne sú tieto ruské rozhodnutia vo vzťahu k Strednej Ázii protirečivé. Politika Ruskej federácie po rozpade ZSSR je ovplyvnená dedičstvom politiky cárskeho Ruska a ZSSR z 19. a 20. storočia. Vtedy bolo Rusko schopné z regiónu vojensky vytlačiť Veľkú Britániu, Turecko a Irán. Viac než jedno storočie bola súčasná Stredná Ázia v područí Ruska. Tento kontext predstavuje východisko pre pochopenie súčasných prístupov ruskej politiky a ruského štátu. Pokúsme sa zosumarizovať, čo hľadá Moskva v Strednej Ázii. Po začatí operácie v Afganistane a zriadení prvých nedomácich vojenských základní v Strednej Ázií (Kirgizsko – Manas, Uzbekistan – Termez, Chanabád), Moskva neprotestovala, ale pokračovala v politike priťahovania a priväzovania biednych, sociálne a bezpečnostne nestabilných, skorumpovaných, no energeticky perspektívnych štátov k sebe. Tentoraz nepoužíva vojenskú silu, ale ekonomický a historicko-nostalgický vplyv. Krátkodobé a dlhodobé ciele sú: efektívne kontrolovať export (najmä plynu) systémom ruských plynovodov a dosiahnuť v regióne dlhodobú a bonitnú investičnú politiku, predovšetkým v Uzbekistane, sčasti aj v Tadžikistane, a zamerať sa na modernizáciu energetických produktovodov a regionálny systém pevnejšie naviazať na sieť existujúcich a pripravovaných ruských plynovodov a ropovodov. Berúc tak do úvahy zložitý spletenec záujmov Ruska v Strednej Ázii, strategické rozhodnutia samotných krajín Strednej Ázie a ostatných vplyvných aktérov (priamo, alebo pomocou integračných subštruktúr ako napr. Šanghajská organizácia spolupráce), by nemali byť konštruované na v praxi už nefunkčnej imperiálnej koncepcii Moskvy. Skôr naopak. Ak bude Moskva postupovať pri vytváraní akéhosi ropno-plynárenského bloku v časti postsovietskeho priestoru na základe rozpadajúceho sa Spoločenstva nezávislých štátov civilizovane, teoreticky sa (aj pri súčasnej cenovej hladine) môže stať silným partnerom. Vznikajúca energetická aliancia Ruska, Kazachstanu, Turkmenistanu a Uzbekistanu výrazne zmení rozloženie geopolitických síl v Strednej Ázii. „Vostok delo tonkoe“ Turkménsky prezident G. Berdymuchammedov pred pár dňami ohlásil zvýšenie cien predávaného plynu zo 100 na 130 dolárov v prvej polovici roku 2008. Neskôr stúpne cena na 150 dolárov a potom, počnúc januárom 2009, podľa trhu, ktorý – ako sú niektorí mladíci ešte stále presvedčení – rieši všetko. Inak povedané, súčasná cena 293 dolárov za 1 000 m3, za ktorú prúdi plyn do Európy, bude rásť. Obviňovať za to Moskvu je síce populárne, ale nie korektné. Cenové vzorce sa menia aj v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, čím sa tento postsovietsky spolok dostáva do kvalitatívne novej situácie. A znovu: hnev Kyjeva, Tbilisi či dokonca Minska je síce pochopiteľný, ale zbytočný. Jednoducho, ak Európa prostredníctvo Gazpromu nezaplatí toľko, koľko chce Turkménsko, potom počnúc rokom 2009 bude stredoázijský plyn prúdiť niekam inam. Kam? No napríklad do Číny a Nabucco bude len ďalším neúspešným pokusom, ako sa prešmyknúť zo zovretia Moskvy podporovanej systémom niečo za niečo Taškentom, Ašchabadom, a najmä Astanou. Vôňa plynu a chuť ropy sú totiž trvácnejšie hodnoty ako tie, ktoré osvietený a pomocou energií z problémových oblastí osvetlený a zohriaty Západ trvalo ignoruje. Ako hovoril súdruh Suchov v kultovom filme Biele slnko v púšti „Vostok delo tonkoe“. Na zahodenie nie sú ani slová bývalého prezidenta Turkmenistanu Saparmurata Nijazova: „Východ je Východ a aplikácia západných modelov hrozí pohromou...“ Rastúca nerovnováha medzi bohatými a chudobnými vrstvami obyvateľstva Strednej Ázie v kombinácii s moslimským extrémizmom plynúcim práve z týchto rozdielov, všadeprítomnou korupciou štátnych štruktúr, bude naďalej obmedzovať možnosti využívania potenciálnych ziskov z predaja ropy a plynu na udržanie stability v regióne. ...do 2040 Ropa a plyn zohrávajú jednu z kľúčových rol pri formulovaní, formovaní a realizácií geopolitiky. Stredoázijskej alebo svetovej. Futurológovia (a nielen oni) však predpokladajú, že tento stav sa zmení okolo roku 2040. Vtedy sa zásoby týchto médií dostanú na kritickú hranicu, ich cena a technické možnosti ťažby sa výrazne zmenia. Hlavní geopolitickí aktéri – industriálne rozvinuté krajiny – budú prinútené hľadať nové, alternatívne zdroje. Zmenia sa aj akcenty ich geopolitických potrieb. Bude to nová doba. Autor je výkonný riaditeĽ inštitútu Analýzy, stratégie, alternatívy Analýzu vydalo združenie Res Publica v rámci projektu Pro a Proti, www.publica.cz Redakčne krátené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984