Reklama
Reklama

Podoby komunistického teroru na Slovensku

Je zaujímavé, že počas vládnej krízy na Slovensku Demokratická strana nedokázala využiť parlament, v ktorom mala väčšinu, na riešenie vzniknutej situácie. Predseda SNR Jozef Lettrich sa zmohol iba na zvolanie Predsedníctva SNR ešte v ten istý deň, ako Gustáv Husák odstavil povereníkov za DS.
Počet zobrazení: 2349
04-m.jpg

Je zaujímavé, že počas vládnej krízy na Slovensku Demokratická strana nedokázala využiť parlament, v ktorom mala väčšinu, na riešenie vzniknutej situácie. Predseda SNR Jozef Lettrich sa zmohol iba na zvolanie Predsedníctva SNR ešte v ten istý deň, ako Gustáv Husák odstavil povereníkov za DS. Bez účasti komunistov prijalo vyhlásenie, ktoré odsudzovalo tento čin a vyhlásilo, že „každý zásah do zákonnej právomoci Predsedníctva SNR treba pokladať za úkladný počin proti platnému právnemu poriadku ČSR“. Túto nečinnosť parlamentu umožnil aj fakt, že SNR nebola voleným orgánom – poslancov dosadzovali, ale aj odvolávali politické strany na základe výsledkov volieb (platil tu imperatívny mandát). Komunisti 27. februára vytvorili Akčný výbor SNR, ktorý mal „preskúmať činnosť a politickú únosnosť členov SNR“. V praxi to znamenalo, že výbor zbavil mandátu 25 poslancov za DS a traja ďalší sa vzdali. Počet členov SNR sa napokon znížil zo 100 na 70 a takto zredukovaný parlament pracoval až do 30. mája 1948, keď sa uskutočnili voľby s jednotnou kandidátkou do Národného zhromaždenia. SNR sa opäť nevolila – iba sa doplnila na základe výsledkov volieb, ktoré vlastne ani voľbami neboli. Gottwald sa vyhráža Už čoskoro začal totalitárny režim potláčať aj národnostné práva Slovákov. Predsedníctvo ÚV KSČ sa 30. marca 1948 rozhodlo zrušiť ustanovenie ústavného zákona, podľa ktorého bol na prijatie základného zákona štátu potrebný súhlas aspoň polovice slovenských poslancov. Slováci tak stratili možnosť ovplyvniť charakter štátoprávneho usporiadania, lebo v parlamente mali menší počet zástupcov ako Česi. A hoci sa Husákova skupina v KSS usilovala zmierniť centralizáciu, postoj pražského vedenia strany bol neoblomný. Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 5. apríla 1948 prešiel Klement Gottwald dokonca k vyhrážkam, ktoré predznamenali ďalšie smerovanie jeho politiky: „Varujem slovenských súdruhov: cesta, na ktorú sa dávate je falošná a môže sa dostať tam, kam nechcete... Nechceme vám nič brať, ale musíte pochopiť jedno: my si musíme zaistiť, že vždy môžeme zasiahnuť, ak by sa niečo stalo.“ Nová ústava prijatá 9. mája 1948, odobrala slovenským národným orgánom aj tých niekoľko málo právomocí, ktoré im zabezpečovala Tretia pražská dohoda. Oveľa vážnejší dopad však malo zrušenie samostatnej KSS v septembri 1948. KSS bola ponížená na územnú organizáciu KSČ, ktorá iba rozpracúvala jej záväzné smernice na podmienky Slovenska. Týmto rozhodnutím u nás na dlhé obdobie fakticky prestalo existovať to, čomu sa hovorí „slovenská politika“. Svedčí o tom aj skutočnosť, že činnosť slovenských národných orgánov bola v rokoch 1950 – 1953 úplne paralyzovaná: kým v roku 1950 sa konali štyri plenárne zasadnutia SNR, v roku 1951 sa konalo len jedno slávnostné, roku 1952 jedno slávnostné a jedno pracovné a roku 1953 taktiež iba jedno slávnostné a jedno pracovné zasadnutie. V roku 1950 prijala SNR len jeden zákon, v rokoch 1951 a 1952 dokonca ani jeden a roku 1953 opäť iba jeden. Politická moc splynula s ekonomickou a o najdôležitejších otázkach štátu rozhodovalo Predsedníctvo ÚV KSČ. Štatistika diktatúry Roky 1948 – 1960 treba označiť za obdobie komunistického teroru. Politické čistky, odobratie majetku a prenasledovanie degradovaných skupín obyvateľstva sa dotkli státisícok občanov. Vyše štyridsať ľudí bolo popravených, 56 (z toho štyri deti, najmladší chlapec mal len jedenásť rokov) usmrtených pri pokuse o prekročenie štátnej hranice, takmer päťdesiat politických väzňov zomrelo v päťdesiatych rokoch v žalároch. Tisíce rehoľníkov boli internované v koncentračných kláštoroch, vyše tristo kňazov bolo uväznených a grécko-katolícka cirkev bola zlikvidovaná úplne. Do táborov nútených prác v Novákoch, v Ilave a v Ústí nad Oravou bolo zaradených 8 240 občanov. Takmer 7 000 ľudí bolo násilne vysťahovaných zo svojich domovov. Celkovo prešlo bránami väzníc viac ako 55 000 odsúdených za politické trestné činy. Osobitný teror vládol na vidieku, kde štát využíval systém nútených dávok výrobkov (tzv. kontingenty) na kladenie nesplniteľných podmienok a likvidáciu súkromných roľníkov. Tam, kde sa dedinčania vzopreli, komunisti ich odpor tvrdo potlačili. Obzvlášť brutálne postupoval v tejto súvislosti predseda Krajského národného výboru v Žiline a neskorší predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj. Keď mu obyvatelia jednej oravskej dediny poslali posmešný list, že dodávky plniť nebudú, Strechaj nariadil obsadiť obec milicionármi, prerušiť jej elektrický prúd, vypnúť telefón a zrušiť autobusové spojenie. Pokorení dedinčania prišli o tri dni prosiť o milosť. Národnostný rozmer teroru Špecifický, národnostný kontext komunistického teroru na Slovensku sa prejavil v kampani proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Jej hlavnými postavami bolo päť obvinených: Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, Ivan Horváth a Ladislav Holdoš. Pôvodne do tejto skupiny patril aj Karol Šmidke, no ten svojím robotníckym pôvodom nezapadal do typicky totalitárnej konštrukcie vnímajúcej intelektuálov ako nepriateľov spoločnosti. Šmidke však koncom roku 1952 záhadne zahynul pri automobilovej nehode, pričom sa objavilo viacero svedectiev, že išlo o naplánovanú vraždu. Husákovi nepomohla ani trápna a ponižujúca sebakritika, ktorú predniesol na IX. zjazde KSS 24. mája 1950. Pokorne v nej vyhlásil, že s referátom Širokého súhlasí a jeho kritiku v celom rozsahu prijíma. Kajal sa za svoje „prílišné vyzdvihovanie národnostnej otázky“ a v závere vyjadril svoju „oddanú lásku k vodcovi a učiteľovi súdruhovi Stalinovi“. Nezabudol ani pripojiť heslo „Nech žije KSS a súdruh Široký.“ Zatkli ho 6. februára 1951. Ráno ho ešte priateľsky prijal generálny tajomník ÚV KSS Štefan Bašťovanský. Len čo nič netušiaci vyšiel z jeho pracovne, zmocnili sa ho príslušníci Štátnej bezpečnosti. Samotný pojem „buržoázny nacionalizmus“ bol pružný a pre vládnucu garnitúru nesmierne výhodný, zmestilo sa doň totiž takmer všetko – od skutočného nacionalizmu a šovinizmu až po akékoľvek prejavy vlastnej koncepcie slovenskej politiky. Takýmto spôsobom sa do podozrenia dostali tisícky príslušníkov našej inteligencie. Povereník pôdohospodárstva Michal Falťan sa napríklad stal podozrivým iba preto, že vypracoval roľnícky program SNR (tzv. Nitriansky program zo 4. apríla 1948) zohľadňujúci národohospodárske a sociologické špecifiká Slovenska. Proces proti tzv. buržoáznym nacionalistom mal byť pôvodne súčasťou kampane proti vykonštruovanému medzinárodnému sprisahaniu trockistov a titoistov. Tento scenár však prekazil húževnatý odpor Gustáva Husáka, ktorý sa napriek neľudskému mučeniu odmietol priznať k vymysleným obvineniam a celý proces sa tak stále odkladal, až do Stalinovej a Gottwaldovej smrti. Svojim druhom (ktorí už v sebe toľko hrdinstva nemali a počas krutých výsluchov udávali jeden druhého) tak zachránil život. Vyšetrovanie bolo pritom neobyčajne kruté. Ladislav Holdoš, ktorý prežil brutálne mučenie francúzskej fašistickej polície i nacistický koncentračný tábor Buchenwald, neskôr spomínal, že nikto väzňov netýral a neponižoval tak ako komunisti v Ruzyni a Kolodějoch. Hlavní vinníci Prístup k tzv. buržoáznym nacionalistom ovplyvňovala nielen Gottwaldova snaha vyradiť z aktívneho verejného života tých politikov, ktorí sa usilovali o zrovnoprávnenie Slovenska, ale aj protipovstalecký komplex tých slovenských funkcionárov KSČ, ktorí sa z rôznych dôvodov nezúčastnili na SNP (Viliam Široký, Karol Bacílek, Štefan Bašťovanský, Július Ďuriš, Pavol David a iní). Iní si vybavovali osobné účty. Napríklad povereník vnútra Jozef Lietavec nemohol Husákovi zabudnúť incident, keď chcel ešte ako člen povstaleckej SNR dať pred ústupom do hôr postrieľať zaistených ľudákov v Slovenskej Ľupči (medzi nimi aj Pavla Čarnogurského). Gustáv Husák mu v tom zabránil a prepustil ich. Na druhej strane Lietavec svedčil proti Husákovi aj za to, že dal zastreliť „partizánov“ v Hájnikoch – v skutočnosti obyčajných banditov, ktorí mali na svedomí lúpežné vraždy. Kampaň proti tzv. buržoáznym nacionalistom inicioval predseda ÚV KSS Viliam Široký, ktorý sám vymýšľal argumenty a obvinenia. Ani on však nebol mimo ohrozenia. Keď prišli na jeseň 1949 na Slovensko prví sovietski poradcovia vyhľadávajúci „nepriateľov vnútri strany“, zaujímali sa aj o neho. Pre Širokého to bol do značnej miery osobný boj, lebo voči davistom vždy cítil averziu (roku 1933 bol napríklad proti kandidatúre Vlada Clementisa vo voľbách do parlamentu). Na čele politickej komisie, ktorá dozerala na priebeh monsterprocesu stál tajomník ÚV KSS Pavol David, neuveriteľne obmedzený človek, ktorý sa neštítil ani tej najpodlejšej lži, ktorý sotva vychodil ľudovú školu a nebyť straníckej kariéry, ostal by navždy pomocným robotníkom. Davida sa mnohí báli aj preto, že ako spolupracovník sovietskych bezpečnostných služieb zbieral na mnohých funkcionárov kompromitujúce materiály a bezohľadne ich vydieral. Takto napríklad odstavil jedného z najbližších spojencov Viliama Širokého, generálneho tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského. Toho Bašťovanského, ktorý na zasadnutí ÚV KSČ 21. februára 1951 predniesol správu o „odhalení špionážnej a záškodníckej činnosti V. Clementisa“. David na Bašťovanského vyniesol, že sa po marci 1939 prihlásil do HSĽS. Okamžite ho odvolali z funkcie. Hoci ho ŠtB nezatkla, Bašťovanský tušil, že jeho dni sú zrátané a 27. novembra 1952 spáchal vo svojom byte samovraždu. „Ideologický koreň zrady“ Proces proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom v apríli 1954 musel byť napokon neverejný. Pôvodný scenár verejného pojednávania zlyhal práve z obavy pred správaním Gustáva Husáka. Ten sa ešte aj na procese bránil falošným obvineniam a ponižovaniu, čím privádzal politickú špičku do zúrivosti. Predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj, ktorý pojednávanie sledoval za plentou, poslal predsedovi senátu Jurajovi Uhrínovi vlastnoručne napísaný lístok, na ktorom stálo: „Drž nakrátko tú sviňu.“ Fanatizmus týchto ľudí nepoznal hraníc. Nielenže sa bránili rehabilitovať nespravodlivo odsúdených aj v roku 1963, ale svoje zločiny nikdy neoľutovali. Napríklad Pavol David pred tzv. barnabitskou komisiou na otázku, ako sa pozerá na popravy v päťdesiatych rokoch, odpovedal: „Bolo to správne.“ Davisti pre neho do konca života zostali „podozrivými a strane nepriateľskými intelektuálmi“. Rovnako sa správal Július Ďuriš, ktorí považoval Husákove snahy o riešenie slovenskej otázky za „separatistické tendencie“. Ak si odmyslíme dobový ideologický balast, predstavitelia povstaleckej generácie boli odsúdení práve za svoje národno-emancipačné aktivity, za osobitné slovenské riešenia problémov. Takmer každý, kto v SNP niečo znamenal, bol v tomto období vo väzení. Aj obžaloba ako hlav-ný dôvod uvádzala, že Husák, Novomeský, Okáli, Horváth a Holdoš nechceli riešiť národnostnú otázku s českými robotníkmi, ale radšej so slovenskými demokratmi. V tom bol „ideologický koreň ich zrady“. Vďaka kampani proti tzv. buržoáznym nacionalistom sa na určitý čas dostali do nemilosti dokonca aj štúrovci. Na druhej strane si musíme uvedomiť tragický paradox tejto doby: ľudia okolo Gustáva Husáka sa chytili do vlastnej pasce, stali sa obeťami režimu, ktorý sami pomáhali vytvárať. Nikdy neoľutovali svoju účasť na februárovom prevrate, násilnú kolektivizáciu či potláčanie ľudských práv. Ich vina je rovnako veľká ako nespravodlivosť, ktorá ich postihla. V roku 1960 vtedajší prezident Antonín Novotný vyhlásil, že v Československu bol vybudovaný socializmus a tomuto tvrdeniu sa rozhodol dať ústavnú podobu. Ústava z 11. júla 1960 zakotvila nový názov štátu (ČSSR), jedinú prípustnú ideológiu (marxizmus-leninizmus) a vedúcu úlohu KSČ. V súvislosti s tým udelil Novotný rozsiahlu amnestiu, vďaka ktorej sa z väzníc dostala na slobodu väčšina obetí politických procesov. Ústava však zároveň znamenala ďalšiu ponižujúcu degradáciu slovenských národných orgánov a dokonca aj symbolov. Zo štátneho znaku zmizol slovenský dvojramenný kríž na trojvŕšku a nahradili ho plamene zasadené do husitskej pavézy. Zbor povereníkov bol zrušený a nahradili ho iba odbory SNR – pričom toto zlúčenie zákonodarnej a výkonnej moci bolo raritou európskeho rozmeru. Centralizácia bola dovŕšená. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama