O prachy a majetky ide až v prvom rade

Ak doteraz niekto nebol znechutený praktikami v slovenskej politike, minulý týždeň si musel poriadne odpľuť, alebo aspoň z duše zanadávať. Vyzerá to tak, akoby tu už nešlo absolútne o nič iné, len o majetky a boj o ne. Vznešený boj aspoň za deklarované ideály v podobe politického programu sa zmenil na primitívne očierňovanie za každú cenu. Už ani „obrana reforiem“ nezaberá, a tak prichádzajú na rad zbrane najsilnejšieho kalibru. Aspoň zdanlivo. Počas jedného týždňa sa objavili dve veľmi podobné kauzy. Robert Fico ukázal, akým spôsobom prišiel k drahým pozemkom podnikateľ, ktorý v čase Dzurindovho vládnutia mal veľmi blízko k jeho SDKÚ. Vzápätí musel čeliť obvineniu, že rovnakým spôsobom zbohatol on sám. Minister Robert Kaliňák sa zasa stal terčom kritiky za údajné machinácie veľkej štátnej zákazky v prospech istej firmy. Odpoveďou bolo vyhlásenie, že naopak, jeho predchodca sa obáva straty kšeftu pre firmu, ktorú kedysi sám vybral. Pravdivosť jednotlivých obvinení ponechám bokom. Musím však poznamenať, že opozícia v oboch prípadoch ťahá za kratší koniec. Najmä, ak ide o Ficovi vinicu. Iba ťažko ju možno prirovnávať k Badžgoňovým pozemkom v Bojniciach, či dokonca k terajšej kauze Branislava Brízu. Rozdiel je predovšetkým v tom, že premiér sa k pozemku dostal päť rokov po jeho pridelení reštituentovi. Hoci je zjavné, že prišiel lacno k veľkému majetku, nie je nič prekvapujúce, ak mu výhodnú kúpu ponúkla susedka. Argument, že ľudia, ktorí v tom čase viedli pozemkový fond, potom získali v komunálnych voľbách podporu Smeru, je smiešny: o takej úrovni Fico nerozhoduje, navyše na miestnej úrovni – a ešte k tomu v regióne, kde Smer nemá silné pozície – stranícka podpora neznamená takmer nič. Na Dzurindovom obvinení je najzaujímavejšie to, že všetko sa to malo odohrať v čase, keď bol on sám premiérom a jeho vláda už pevne kontrolovala celú štátnu správu. Hoci je nepravdepodobné, že by Fico nevnímal stavebný rozmach v tejto lokalite, ak má Dzurinda pravdu, potom už po prvých štyroch rokoch jeho vládnutia a pred ďalšími štyrmi panoval v oblasti reštitúcií pôdy poriadny „bordel“. A na to prišiel šéf SDKÚ až teraz? Ak teda bolo možné manipulovať s reštitúciami už v roku 2002 (alebo dokonca už päť rokov predtým, aby malo obvinenie Fica logiku), ako veľmi sa nimi naozaj „za Dzurindu“ manipulovalo? A o aké hodnoty prišiel štát za uplynulých osem rokov? Avšak prvá otázka, ktorá v tejto súvislosti prichádza na um je, prečo túto „kauzu“ vyťahuje predseda SDKÚ až teraz. Istotne nie preto, že by doteraz chcel svojho rivala chrániť. Nemožno pochybovať o tom, že keby bol o prípade vedel skôr, bol by ho dávno vytiahol. Mikuláš Dzurinda teda celkom otvorene (hoci nepriamo) priznáva, že za osem rokov svojho pôsobenia na čele vlády nemal šajnu o tom, ako sa šafárilo v štátnom pozemkovom fonde a prišiel na to až vo chvíli, keď v ňom Robert Fico začal robiť poriadok. V ten istý týždeň sa do svojho nástupcu pustil aj ďalší opozičný politik. Vladimír Palko z KDH obvinil R. Kaliňáka, že sa usiluje „prihrať“ aspoň časť zo štátnej zákazky sebe blízkej firme. Ako upozornil minister vnútra, Palko vystúpil s obvinením vo chvíli, keď sa skončila zmluva pre firmu, ktorá zákazku získala za Palkovho pôsobenia na ministerstve. Takže viac ako bojom za spravodlivosť to všetko „zaváňa“ bojom za záujmy jednej firmy, ktorej sa nedarí plniť zmluvné záväzky a o lukratívny obchod asi príde. V. Palka už pritom dlhší čas nebolo počuť, navyše verejné obstarávanie v rezorte vnútra v čase, keď mu šéfoval on, označili za najpodozrivejšie zo všetkých ministerstiev v tom čase. Akoby príslovie „Zlodej kričí chyťte zlodeja“ vymysleli práve pre túto chvíľu. Smutné a najviac zarážajúce na oboch prípadoch je však to, že väčšine ľudí je jedno, či sú tieto obvinenia pravdivé. „Roky slobody“ sú na Slovensku sprevádzané posilňovaním tolerancie voči korupcii, a to aj voči korupcii v politike. Okrem toho tieto prípady musia v občanoch posilňovať znechutenie z politiky: o čo v nej vlastne ide, ak nie o majetky? Ako je možné, že opozičný politik sa ozve vo chvíli, keď akási firma stráca „štátny“ kšeft? Ako je možné, že opozičný líder vyťahuje päť rokov starý prípad, ktorý sa navyše odohral v čase, keď on sám už pár rokov sedel pevne v premiérskom kresle? Veď ak by obom išlo o šetrné narábanie so štátnymi peniazmi a majetkami, prečo sa jeden neozval a prečo druhý dokonca nekonal oveľa skôr? Tieto kauzy iba potvrdzujú obraz, ktorý si občania o slovenskej politike vytvorili už dávno. Do čerta s reformami! Nech si s nimi robí Fico (alebo ktorýkoľvek iný reprezentant Smeru), čo chce, len nech nechá na pokoji majetky. Keď už nezaberá kritika obsahu politiky, treba skúsiť osobnú diskreditáciu. V jednom prípade sú nástrojom pozemky, v druhom štátne peniaze. Je vám už všetkým, vážení občania, jasné, o čo za vznešenými programovými nálepkami v slovenskej politike naozaj ide? Autor je stály spolupracovník Slova