Nie je štát ako štát
Ak Karol Sidor odmietol vyhlásiť nezávislosť Slovenska, neurobil to preto, že by si ju neželal, ale preto, že mal za danej medzinárodnej situácie obavy o jej dlhodobé udržanie. Rozdiely medzi Tisom a Sidorom boli skôr taktické ako ideologické. Nijaký ľudák neuvažoval po Mníchove o spoločnej budúcnosti s Čechmi a Hitlerovo rozhodnutie rozbiť Československo dozrelo už v smernici zo 17. decembra 1938, v ktorej sa ráta s obsadením tohto štátu ako so samozrejmosťou. Už menej samozrejmá bola budúcnosť Slovenska. Ešte 17. januára 1939 ponúkol ríšsky minister zahraničných vecí von Ribbentrop Slovensko Varšave ako kompenzáciu za požadovaný Gdansk. Napokon sa však Hitler rozhodol pre strategicky výhodnejší variant (z hľadiska jeho ďalších mocenských plánov) a na jeho presadenie použil osvedčenú nacistickú taktiku – vydieranie. Fašistický Berlín mal na Slovensku už pred 14. marcom 1939 skupinu oddaných politických prívržencov, a Tiso k nim spočiatku nepatril. Keď 30. januára 1939 poslal Vojtech Tuka Hitlerovi telegram s vyjadrením absolútnej lojality („Vkladám osud svojho národa do Vašich rúk, môj vodca, môj národ od Vás očakáva úplné oslobodenie.“), Tiso a Sidor ho za to kritizovali – nemeckého vplyvu sa obávali. Hitlerov diktát Už o dva mesiace však bolo všetko inak. Jozefa Tisa pozvali 13. marca do Berlína, kde ho prijali s poctami hlavy štátu, hoci v tom čase nemal nijakú funkciu. Sprevádzal ho Ferdinand Ďurčanský, ktorý tam protokolárne nemal čo robiť (bol ministrom dopravy a verejných prác autonómnej vlády), ale ako jednoznačne fašistický politik sa tešil dôvere nacistov, a preto sa neskôr stal aj šéfom slovenskej diplomacie. Na stretnutí oslovoval Hitler Tisa „ministerský predseda“, a to napriek tomu, že právoplatným premiérom bol Karol Sidor. Ríšsky vodca predviedol pred slovenským kňazom bravúrne divadlo. Povedal mu, že od Slovenska nič nechce a že by mu mohlo byť jedno, čo sa tam deje. Potrebuje však získať jasno v otázke, či chce Slovensko žiť vlastným životom, alebo nie. Preto „dovolil“ (sic!) prísť Tisovi, aby si vypočul jeho rozhodnutie. Zdôraznil, že ak Slovensko vysloví jasne vôľu po samostatnosti, on sám bude túto snahu nielen podporovať, ale aj garantovať. Ak by však váhalo, ponechá osud Slovenska vývoju, za ktorý už nebude zodpovedný. Na to sa Hitler spýtal prítomného ríšskeho ministra zahraničných vecí, či chce k téme ešte niečo dodať. Ribbentrop predložil vodcovi „náhodou“ práve doručenú správu o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach. Naliehal, že tu nejde o rozhodnutie v rozmedzí dní, ale hodín. Tiso v odpovedi povedal, že „už dávno túžil počuť z vodcových úst, aký je jeho vzťah k jeho národu“. Sľúbil, že dokáže, ako je hoden „starostlivosti a záujmu, ktorý vodca preukazuje ich krajine“ a že „vodca sa na Slovensko môže spoľahnúť“. Na druhý deň podáva Sidorova vláda demisiu (aj na základe Ribbentropovho vyjadrenia, že ju Berlín neuznáva) a Tiso bez akejkoľvek diskusie, bez jasného programu do budúcnosti necháva v krajinskom sneme krátko po dvanástej hodine (teda tesne po vypršaní Hitlerovho ultimáta) odhlasovať vytvorenie samostatného štátu. Obyvateľstvo to prijalo celkom chladne, bez akéhokoľvek nadšenia či oslavných manifestácií. Mali sme vtedy aj inú možnosť ako nepodľahnúť Hitlerovmu vydieraniu? Alternatívou mohol byť iba krátky a márny odpor – podobne ako na Šrobára pred dvadsiatimi rokmi, aj na autonómnu vládu v budove na dunajskom nábreží a na autonómny snem v dnešnej aule Univerzity Komenského sa pozerali z petržalského parku nemecké vojská. Pochybná nezávislosť Nacisti sa netajili tým, že Slovenský štát je len dočasným riešením ich záujmov v tomto priestore. Podľa dokumentov nemeckého veľvyslanectva v Bratislave z februára 1943 sa po víťazstve ríše vo vojne nerátalo s existenciou ani Slovenskej republiky, ani slovenského národa. Časť mala byť germanizovaná a časť zlikvidovaná v koncentračných táboroch. Hitlerovi slúžilo vyhlásenie nezávislosti Slovenska len ako predohra k obsadeniu Čiech a Moravy o deň neskôr – na stretnutí s Emilom Háchom sa k českému prezidentovi správal už úplne inak ako k Tisovi: chladnokrvným až cynickým oznámením svojho rozhodnutia mu privodil až srdcovú nevoľnosť. Vojenské smernice na rozbitie Československa dostali velitelia už 12. marca s presnými inštrukciami o útoku – operácia dostala názov Marcový vietor (Märzwirbel). Čo sa týka južných hraníc Slovenského štátu, o tejto línii nerozhodovali záujmy Maďarska (ako často naša laická verejnosť predpokladá), ale Nemecka. Nakreslil ju ríšsky minister zahraničných vecí Ribbentrop (jeho taliansky kolega Ciano presadzoval odovzdanie celého Slovenska Maďarsku), a to bez akýchkoľvek etnických, historických či ekonomických kritérií. Veľkým ponížením pre Slovensko bola strata Devína ako národného symbolu. Hlavný politický cieľ Tisovho režimu bol samoúčelný – zachovanie existencie štátu. Paranoidný strach zo „zániku slovenského národa“ (okupované Slovensko by si vyžiadalo určite obrovské množstvo utrpenia, ale v nijakom prípade nie zánik identity) sa podpísal aj pod filozofické zdôvodnenie totality a totalitárneho režimu. Snaha o zomknutie okolo vodcu (jedným z hesiel zjazdov HSĽS bolo „Poslušnosť Dr. Tisovi!“) a umelé úsilie o jednotu národa likvidáciou opozície a stanovením falošných spoločných cieľov vytvorili diktatúru, v ktorej sa veľmi rýchlo prešlo od vylučovania nepohodlných ľudí a názorov k ich prenasledovaniu. Paragraf 58 ústavy zakotvil vedúcu úlohu HSĽS v spoločnosti a začal sa raziť termín „vojnová autoritatívna demokracia“ (podobne ako počas komunistickej éry „demokratický centralizmus“), hoci v skutočnosti išlo jednoznačne o totalitárny režim s výraznými fašistickými prvkami. Opozícii Tiso celkom nediplomaticky odkázal: „Musia sa zmieriť s tým, keď im národ hovorí: vy teraz ostanete ticho a ticho znamená utiahnuť sa, držať pekne jazyk za zubami!“ Ľudáci povýšili štát na posvätný princíp, hoci bolo jasné, že Slovensko nezávislým nie je – hneď na začiatku ho z tejto ilúzie vyliečila Ochranná zmluva, ktorú 18. marca 1939 nacistické Nemecko vnútilo Bratislave. Tiso kamufloval poníženie tým, že vznik štátu interpretoval ako výsledok „tisícročnej snahy slovenského národa vládnuť nad samým sebou“. V skutočnosti, ako píše vo svojich spomienkach vtedajší poslanec snemu Pavol Čarnogurský, „každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa“. Nedostatok sebavedomia v tejto otázke spôsoboval, že vládni politici pri každej príležitosti používali termín „samostatný“ Slovenský štát, pričom tento prívlastok (samostatnosť je predsa samozrejmým atribútom štátu) je dodnes kvintesenciou komplexu menejcennosti. Zločiny Jozefa Tisa Vina Jozefa Tisa nespočíva v tom, že dal vyhlásiť nezávislosť Slovenska, ale v tom, ako tento štát spravoval. Pod jeho vedením vznikol na Slovensku najservilnejší režim v strednej a východnej Európe. Tradičné zvrátené výhovorky typu „bola taká doba“ (ktoré sa zneužívajú, žiaľ, aj pri hodnotení komunistického režimu) sú neudržateľné nielen z morálnych dôvodov (keďže zločin ostáva zločinom bez ohľadu na dobu), ale aj pri porovnávaní s inými štátmi. Tiso zostal Hitlerovi verný do posledného dychu. Ešte aj v čase, keď maďarský regent Horthy, rumunský kráľ Michal či bulharský vládca Cyril hľadali možnosť, ako uzavrieť separátny mier so západnými spojencami a prejsť do ich tábora, slovenský prezident zaslepene trval na spojenectve s nacistami. V septembri 1939 sa Tisovo Slovensko zúčastnilo ako jediný spojenec po boku Hitlera na prepadnutí Poľska (hoci Poľská republika patrila medzi prvých, čo uznali Slovenský štát). Keď nemecký veľvyslanec Ludin oznámil 19. júna 1941 slovenskému prezidentovi želanie Adolfa Hitlera, aby sa armáda Slovenského štátu zúčastnila na vojne proti ZSSR, Tiso a Tuka ihneď súhlasili. Účelová propagandistická výhovorka neoľudákov, že Tiso chcel týmto krokom čeliť hrozbe boľševizmu, je scestná a zvrátená. Slovenský štát sa totiž zapojil do boja proti kľúčovej veľmoci antihitlerovskej koalície, ktorá napriek svojmu rôznorodému ideologickému charakteru v tom čase naozaj viedla osudový zápas za slobodu celého sveta. Napokon v decembri 1941 vypovedalo Slovensko vojnu aj Veľkej Británii a USA, a tu už dojemnou starostlivosťou kňaza o porážku komunizmu nemožno operovať ani náhodou. Najväčším zločinom Jozefa Tisa zostáva jeho politická zodpovednosť (ako autoritatívne vládnuceho vodcu kumulujúceho vo svojich rukách všetku moc) za vyvraždenie dvoch tretín slovenských Židov (58-tisíc ľudí) v nacistických koncentračných táboroch. Ohavnosť tohto kroku spočívala aj v tom, že Tiso bol až priveľmi horlivý a jeho ochotná nadpráca príjemne prekvapila i samotného Hitlera. Kolaborovali aj niektorí cirkevní hodnostári. Minister vnútra Alexander Mach si 28. marca 1942 pochvaľoval spoluprácu s podpredsedom Štátnej rady, biskupom Vojtaššákom, ktorý sa podľa neho „stotožňuje s pokračovaním vlády v otázke odstraňovania židovstva zo slovenského života“. Slovenský štát bol prvým z nemeckých spojencov, ktorí deportovali zo svojho územia židovských spoluobčanov, a čo je obzvlášť zvrhlé – zaplatil za to Nemecku dohromady 280 miliónov korún. Pritom treba zdôrazniť, že Slovenská republika bola jediným nacistami neokupovaným štátom v Európe, ktorý uskutočnil deportácie Židov vlastnými mocenskými a administratívnymi silami. A kritikom takejto politiky bol i samotný Vatikán. I to bola jedna z príčin, prečo mníchovský kardinál Faulhaber bezprostredne po vojne odmietol poskytnúť azylovú ochranu skompromitovanému kňazovi Tisovi, hoci vedel o jeho pobyte v kláštore v Altöttingu. No nešlo len o tragédiu Židov. Tisov režim postupne zlikvidoval všetky politické slobody, čo ľudáci odôvodňovali odstraňovaním zvyškov prehnitého a slovenským národom zavrhnutého čechoslovakistického režimu. Likvidácia slobody tlače, zhromažďovania či politického organizovania však bola v skutočnosti likvidáciou základných ľudských práv, ktoré si občania vybojovali už roku 1848. Niektoré zákazy boli až absurdné. Napríklad v kaviarňach sa mohla hrať iba hudba slovenských, nemeckých, talianskych a chorvátskych skladateľov. Nedodržanie tohto nariadenia sa trestalo odvlečením do pracovného tábora. Zakazovalo sa táborenie v prírode, lebo podľa ministerstva vnútra „zhoršuje verejný poriadok, dobré mravy, slušnosť a vzbudzuje verejné pohoršenie“. Taktiež sa zakazovalo nosiť „výstredné“ oblečenie. V úradoch, školách a verejných inštitúciách sa namiesto bežného pozdravu povinne zavádzalo ľudácke „Na stráž!“. V apríli 1939, slovenská vláda nariadila povinnú účasť štátnych zamestnancov na verejných oslavách 50. narodenín Adolfa Hitlera (pri tejto príležitosti bolo po ňom v Bratislave pomenované aj námestie namiesto dovtedajšieho Masarykovho). Mimochodom, Tiso posielal Hitlerovi blahoprajné telegramy aj k meninám. Inštitúcie a organizácie v Slovenskom štáte kopírovali svojou štruktúrou a neraz i názvom politickú infraštruktúru nacistického Nemecka. Väznice bola preplnené tisíckami režimu nepohodlných ľudí (len v Ilave sedelo 3 595 politických väzňov). Židov sústreďovali v pracovných táboroch v Seredi a v Novákoch. Židia boli zbavení všetkých práv. Nesmeli vykonávať slobodné povolania, nemali prístup na verejné kúpaliská, do verejných parkov a reštaurácií. Nesmeli chodiť po uliciach po 21. hodine. Nemali volebné právo. Nesmeli sa ženiť s „árijcami“ a za pohlavný styk s nimi im hrozilo päťročné väzenie. Zákony ich postupne zbavili všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku. Arizácia znamenala dovtedy nepredstaviteľný zásah do súkromného vlastníctva. Dotkla sa viac ako 54-tisíc osôb, ktorým zhabali majetok za takmer štyri a pol miliardy korún. Bol to začiatok masívnej deštrukcie majetkových práv, ktoré na Slovensku neskôr pokračovali znárodňovaním, privatizáciou až po dnešné praktiky vyvlastňovania. Hoci navonok vyzerala spoločnosť jednotne a mnoho mienkotvorných osobností kolaborovalo (k zásadám nacizmu sa v tzv. Lomnickom manifeste z 31. augusta 1940 prihlásil okrem známych ľudáckych umelcov aj vynikajúci básnik Ján Smrek), od začiatku režimu tlel na Slovensku spočiatku nevýrazný ilegálny odboj. K jeho posilneniu prispel obrat vývoja vojny po bitke pri Stalingrade. Začal sa zápas o to, ako previesť Slovensko do tábora antihitlerovskej koalície. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)
