Boj za autonómiu

Keď 31. októbra 1918 Andrej Hlinka odchádzal zo zhromaždenia, ktoré prijalo Martinskú deklaráciu, na stanici vo Vrútkach presviedčal farára Ferdinanda Machaya, že „čeština a slovenčina tvoria vlastne jeden jazyk, tak ako Česi a Slováci jednotný československý národ“.
Počet zobrazení: 2332

Keď 31. októbra 1918 Andrej Hlinka odchádzal zo zhromaždenia, ktoré prijalo Martinskú deklaráciu, na stanici vo Vrútkach presviedčal farára Ferdinanda Machaya, že „čeština a slovenčina tvoria vlastne jeden jazyk, tak ako Česi a Slováci jednotný československý národ“. Toto čechoslovakistické nadšenie mu vydržalo len pár týždňov. Zmena súvisela, ako inak, s jeho nenaplnenými osobnými ambíciami. Počas prvých troch mesiacov bol Hlinka jediným politikom, ktorý sa pustil do organizovania vlastnej strany. Podarilo sa mu získať do svojho tábora stovky pomaďarčených kňazov, ktorých rozhodne nespájala lojalita k slovenskej otázke, ale katolicizmus. S takýmto mandátom viedol Andrej Hlinka delegáciu k Vavrovi Šrobárovi už 8. januára 1919. Na stretnutí však ľudáci vystúpili so šokujúcou požiadavkou: žiadali ministra, aby vymenoval Hlinku za arcibiskupa. Vodca ľudákov bol vraj ochotný vzdať sa politickej dráhy a nahradiť ju cirkevnou kariérou. Šrobár zareagoval diplomaticky: povedal, že je síce lekár, ale jeho znalosť kanonického práva stačí na to, aby vedel, že to nie je možné – na vymenovanie arcibiskupa nemá právo československá vláda, ale len Vatikán. Ponúkol Hlinkovi funkciu vládneho referenta pre otázky katolíckej cirkvi. Vodca ľudákov síce uznal, že ak by ho Šrobár vymenoval za arcibiskupa, spôsobilo by to v cirkevných kruhoch zmätok a Vatikán by to považoval za blamáž, ale ponúknutú funkciu odmietol. Požiadavky Ľudovej strany (ktoré sa týkali iba jeho osoby) však označil za kauzu celého slovenského národa a celej katolíckej cirkvi. Od tých čias, ako pripomína vo svojich pamätiach Štefan Janšák, už nikto nepočul Hlinku rečniť za záujmy republiky, a to ani v týchto najťažších mesiacoch, keď stovky vojakov umierali pozdĺž našich južných hraníc za slobodu Slovenska. Cesta do Paríža bola už len logickým vyústením Hlinkovej novej orientácie. Svoju pozíciu si skomplikoval aj sám, keďže cestoval pod falošným menom Berger a „neznámeho“ muža s týmto priezviskom nebol nikto ochotný prijať. Hlinka si uvedomoval, že jeho misia sa skončila fiaskom, ale odmietal to priznať. Postavila sa proti nemu takmer celá slovenská verejnosť, tlač i podpredseda vlastnej strany Karol Kmeťko. Hlinka zúril a kto ho poznal, vedel, aké ťažké bolo upokojiť ho. „Syčia ako hady, revú ako rozľútené beštie, ktoré cítia korisť!“ vrieskal. Šrobára nazval „politickým dobrodruhom“, slovenských poslancov československého parlamentu „klubom samozvancov“ a novinárov „podlými a naničhodnými utŕhačmi“. Plný hnevu a rozhorčenia výhražne odkazoval z Paríža na Slovensko: „Prežil som Maďarov, zvíťazil som nad ich hrdelnými súdmi, prevýšim aj vás!“ Napriek tomu sa nevrátil ako hrdina. Chránil ho maďarský zeman Cselkó, ktorý mu dal k dispozícii kočiar a ochranku. Hlinka sa najprv ukrýval v Trstíne, potom v Trnave, o týždeň ho však Šrobár vypátral a dal zatknúť, čo Praha považovala za unáhlený krok. Tuka ako duchovný otec autonomistov Hlinka vo väzení svoj vzťah k republike nezmenil. Svedčí o tom aj list, ktorý mu adresoval František Jehlička 31. decembra 1919. Ubezpečuje ho, že pre slovenskú autonómiu získal celú maďarskú politickú reprezentáciu od Apponyiho až po Horthyho. Gróf Apponyi túto otázku predloží v Paríži a Slováci sa vraj „spokojne môžu vrátiť“. Odporúča nedôverovať Karolovi Bulissovi, za ktorým stojí „židovská mafia“. Naopak, Viktor Dvortsák (iredentista, ktorý sa pokúsil koncom roka 1918 odtrhnúť Slovensko od republiky) je vraj statočný človek a Hlinku uznáva za vodcu. Situáciu by ešte mohol skomplikovať Štefan Mnoheľ (člen Hlinkovej misie v Paríži a bývalý šéfredaktor Slováka), ktorý je za samostatné Slovensko pod protektorátom Poľska, ale Varšava je proti. List sa končí optimisticky: „Dúfame, že na jar bude Slovensko od Pepíkov očistené a budeme v pokoji nažívať s Maďarmi, ktorí sa od Židov očistili a chcú obnoviť tradície sv. Štefana. V tomto zmysle inštruujte ľud. Čakajte, trpte, vyslobodenie príde.“ Paradoxom Hlinkových pronárodných aktivít bolo, že sa obklopoval ľuďmi, ktorí pochádzali z pomaďarčeného prostredia. Vojtech Tuka ako dieťa nevedel po slovensky, podobne Jozef Tiso, ktorý začínal kariéru ako maďarský novinár (treba uznať, že písal skvelé reportáže z bojísk prvej svetovej vojny). Po návrate Andreja Hlinku z väzenia autonomistická agenda niekoľko mesiacov stagnovala. Rozhýbal ju svojím článkom Autonómia Slovenska začiatkom februára 1921 v denníku Slovák jeho vtedajší šéfredaktor Vojtech Tuka. Od júna 1921 potom uverejňoval sériu článkov, v ktorých svoj návrh spresňoval. Zasadzoval sa o to, aby sa ľudová strana neuspokojila len so samosprávou prijateľnou pre Prahu, ale aby bojovala za dva národné štáty spojené názvom Česko-slovenská zväzová republika, na čele so spoločným prezidentom. V podstate išlo o návrh na federatívne usporiadanie Československa. Hlinka však napokon podporil umiernený návrh, ktorý vypracoval a do parlamentu predložil právnik, poslanec a člen predsedníctva jeho strany Ľudovít Labaj. Napriek tomu možno za duchovného otca autonómie považovať práve Vojtecha Tuku. Rezervovaný vzťah k demokracii Andrej Hlinka si uvedomoval, že na okamžitú autonómiu nemá Slovensko potrebné kapacity a sám sledoval skôr postupné dosiahnutie tohto cieľa. Jeho autonomistický program nikdy nebol programom demokratizácie slovenského politického života – k parlamentnej demokracii mal vodca ľudákov vždy minimálne rezervovaný vzťah. Treba však poznamenať, že v tomto smere nebol osamotený. Prvý vážny spor, ktorý mal Masaryk so Štefánikom, sa týkal znenia Washingtonskej deklarácie z októbra 1918. Generál poslal neskoršiemu prezidentovi rozhorčený list, v ktorom vyjadril nesúhlas s demokratickým charakterom Československa, pričom argumentoval, že slovenský ľud nie je na demokraciu zvyknutý. Obával sa, že na takýchto princípoch nebude možné úspešne vybudovať a organizovať nový štát. Pochyboval dokonca aj o efektivite republikánskeho zriadenia. Masaryk ho však napokon presvedčil. Vavrovi Šrobárovi boli demokratické princípy cudzie. Charakter jeho režimu na Slovensku bol diktátorský a v mnohých ohľadoch despotický. Veľa sa toho popísalo o streľbe českých žandárov do slovenských robotníkov (čo bol často účelovo zneužitý česko-slovenský spor), pričom sa zabúda na to, že za krvavé zásahy a zločiny v prvých rokoch republiky zodpovedal Vavro Šrobár. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska taktiež celkom svojvoľne zostavil kandidátnu listinu slovenských poslancov do revolučného Národného zhromaždenia, čím vyvolal pobúrenie a oficiálny protest Výkonného výboru Slovenskej národnej rady. Nemožno príliš namietať voči zloženiu tohto poslaneckého klubu, lebo bol pomerne reprezentatívny. Poslancami sa stali napríklad Milan Hodža, Matúš Dula, Emanuel Lehocký, Pavol Országh Hviezdoslav, Samuel Zoch, František Votruba, ale aj Ferdinand Juriga či Andrej Hlinka (do zatknutia). Členkou slovenského klubu bola aj vôbec prvá žena – poslankyňa, Alica Masaryková, ktorá mala síce po svojom otcovi prezidentovi český pôvod, no sama sa v rámci čechoslovakistickej konštrukcie považovala aj za Slovenku a pre Slovensko toho urobila skutočne veľmi veľa. Táto emancipovaná dáma sa u nás podieľala na organizovaní osvetovej činnosti (najmä na Kysuciach), určenej pre matky s malými deťmi, zriaďovala jasle a domovy pre opustené deti, školy pre ženské povolania a vzdelávacie zariadenia pre sociálno-zdravotnícke pracovníčky. Angažovala sa aj v spolku Živena (bola jeho čestnou predsedníčkou). Námietky sa teda vzťahovali skôr na spôsob, akým Šrobár o tejto veci rozhodol. Nielen ľudáci, ale aj národniari a davisti Ideológia čechoslovakizmu so sebou prinášala neprijateľné deformácie, proti ktorým protestovali nielen ľudáci, ale aj národniari a davisti. Vášnivý spor sa rozhorel po vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšli roku 1931. Jazykovedná komisia pod vedením českého profesora Václava Vážneho vniesla do slovenčiny (v duchu zbližovania s češtinou) neúnosne veľa bohemizmov, ktoré rozkolísali pravopisnú normu. Protest proti týmto pravidlám podpísalo 128 slovenských spisovateľov, novinárov a prekladateľov, ktorí sa nimi odmietli riadiť. Martin Rázus o význame tohto zápasu napísal: „Slovenčina je posledný náš tromf v krutej existenčnej hre, ktorú sme v troch štvrtinách už prehrali.“ Navyše sa v tom istom čase Milan Hodža pokúsil paralyzovať vplyv Matice slovenskej založením Štefánikovej spoločnosti, čím definitívne stratil dôveru národne orientovanej evanjelickej inteligencie. Paradoxné je, že skutočnosť, že Česi a Slováci sú dva samostatné národy, akceptovali spomedzi českých politických strán v tom čase len fašisti. Martinské Národnie noviny pozitívne hodnotili vyhlásenie Národnej obce fašistickej z júna 1927, v ktorom žiadala autonómiu Slovenska s vlastným snemom. Treba si uvedomiť, že Hlinka so svojou Ľudovou stranou nemal na autonomistický program monopol, vedel ho len najšikovnejšie populisticky využiť. Veď už 10. mája 1921 prijalo vedenie Slovenskej národnej strany deklaráciu, v ktorej sa domáhalo autonómie odvolávajúc sa na Pittsburskú dohodu. To, že ľudáci spočiatku nezískali pre svoj návrh zákona o autonómii Slovenska širšiu podporu, súviselo predovšetkým s Hlinkovou konfliktnou povahou, ktorá ho vopred vylučovala z politických rokovaní. Treba si preto klásť aj otázku, do akej miery osobnosť Andreja Hlinku dosiahnutie autonómie skôr brzdila ako urýchľovala. Vulgárny slovník vodcu HSĽS odpudzoval všetkých politických partnerov. Vzťahy medzi ľudákmi a národniarmi sa zlepšili až po tom, čo sa predsedom Slovenskej národnej strany stal v lete 1929 Martin Rázus. Najdôležitejšie politické gesto Rázus mal už predtým povesť konsenzuálneho politika. K prvému oficiálnemu kontaktu medzi národniarmi a ľudákmi došlo na jar 1924. SNS so stretnutím súhlasila len pod podmienkou, že ľudovú stranu nebude zastupovať Hlinka, ktorého nevyberané až paranoidné útoky na evanjelikov vzbudzovali oprávnený odpor. Národniarov napokon zastupoval Rázus a ľudákov Karol Sidor – stretli sa v Moravskom Lieskovom 24. apríla 1924. V novembri 1926 vystúpil Martin Rázus dokonca na manifestácii Ľudovej strany v Banskej Bystrici a prihováral sa za zmierenie v kuzmányovsko-moyzesovskom duchu. Rovnako aj po svojom zvolení za predsedu SNS sa začal ústretovo vyjadrovať o spolupráci s HSĽS. V parlamente navrhol vytvoriť poradný zbor zo všetkých slovenských poslancov. Keď sa tejto iniciatívy chopil Hlinka a zvolal na 18. januára 1930 ustanovujúcu schôdzu, nik z ostatných strán sa na nej nezúčastnil. Aj z toho vidno, že iniciatíva na zmierenie vychádzala skôr z Rázusovej strany, kým Hlinka bol pre ostatných partnerov problém. Nespoľahlivosť vodcu ľudákov potvrdil nasledujúci vývoj. K najdôležitejšiemu posunu v zblížení evanjelikov a katolíkov došlo 16. októbra 1932 vo Zvolene. V prijatom Zvolenskom manifeste obidve strany oficiálne odmietli ďalej uznávať pojem „československý národ“, vyhlásili, že „Slováci neboli nikdy Česi“ a vyslovili požiadavku, „aby správa vecí našich bola daná do rúk národa slovenského“. Následné podanie ruky medzi Rázusom a Hlinkom bolo vnímané ako najdôležitejšie gesto v medzivojnovom slovenskom politickom živote. Nie každý bol z tohto zmierenia nadšený. Proti spoločnej manifestácii s Hlinkom bol evanjelický biskup Dušan Fajnor, ale aj viacerí predstavitelia SNS. A naopak, vplyvný katolícky cirkevný hodnostár Karol Anton Medvecký volal na Hlinku „boží súd za sprisahanie s luteránmi“. Prirodzeným dôsledkom Zvolenského manifestu bolo vytvorenie Autonomistického bloku. Podľa tejto volebnej dohody uzavretej 16. apríla 1935 sa HSĽS zaviazala garantovať popredným predstaviteľom SNS zvoliteľné miesta na spoločnej kandidátke. Hlinka však národniarov oklamal a takúto pozíciu dostal iba Martin Rázus. V liste predsedovi SNS arogantne odkázal: „Ak chcete v budúcnosti s nami kooperovať, pracujte medzi ľudom evanjelickým a mandát vám on dá, ale my nie.“ Rozčarovaný Rázus vyhlásil, že „spolupráca s Hlinkom je pre jeho zvláštne morálne vlastnosti nemožná“. Prorocky zdôraznil, že keby za týchto okolností pomohol ľudákom vytvoriť autonómiu, HSĽS by vybabrala s národom tak, ako s národniarmi po voľbách. Tým sa Autonomistický blok rozpadol a riešenie štátoprávnych otázok sa odsunulo. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984