Nielen zdravie, ale aj sloboda
Fajčenie je zdravé, lacné a človek po cigarete navyše dobre vonia. Takto zvyknem žartovať, keď sa bavím s kamarátmi, ktorí nefajčia a nevedia pochopiť, ako môžem fajčiť ja. Väčšinou sa spolu zasmejeme a sediac v bare ďalej pokračujeme v konverzácii – ja s cigaretou, oni bez nej. Potiaľ je všetko v poriadku. Nikto mi neberie moje právo fajčiť a im zas nikto neberie ich právo nefajčiť. Lenže takáto „libertínska idylka“ nemusí trvať večne. Niektoré štáty v Európe zakázali fajčenie v baroch, krčmách, kaviarňach a iných pohostinstvách, ďalšie sa na to pripravujú. Môže sa stať, že keď sa budem baviť s kamarátmi nabudúce, už ani v slovenskej krčme si nebudem môcť dať k pivu cigaretu. To však už podľa môjho názoru v poriadku nie je. Sociálny štát nerovná sa paternalistický štát Absolútne rešpektujem, že fajčiť by som nemal. Ak už pre nič iné tak preto, že to nespochybniteľne škodí môjmu zdraviu. Napriek tomu, že to viem, rozhodol som sa, že fajčiť neprestanem. Je to moje slobodné, aj keď možno nemúdre rozhodnutie, ktoré spĺňa základný princíp slobody. Vymedzil ho ešte John Stuart Mill: ak moja sloboda neohrozuje iných, nikto nemá právo vziať mi ju. Ak inému nespôsobujem škodu, alebo inému neupieram jeho slobodu, môžem si robiť, čo chcem. Štát mi môže hovoriť, aké je fajčenie nezdravé a dokonca by takúto osvetu robiť mal, aby svojich občanov vystríhal pred rizikami. Jedna vec však je, ak mi štát povie, čo by som robiť nemal a iná vec je, ak mi povie, čo robiť nesmiem. Ak štát zasiahne do môjho osobného rozhodnutia, ktoré sa týka iba mňa a nikoho iného, správa sa neprimerane paternalisticky a hrubo porušuje moju osobnú slobodu. Štát môže svojou sociálnou politikou pomáhať slabším, aby získali reálnu možnosť využívať svoje formálne slobody. Môže dokonca na tento účel upraviť trhový systém tak, že bude výrazne prerozdeľovať príjmy, progresívne zdaňovať občanov a firmy alebo výdatne regulovať ekonomiku. Pretože ak je ekonomický systém zle nastavený, sloboda jedných môže narúšať slobodu iných. A trhový systém si nikto slobodne nevolí, jednoducho sa do neho rodí. V tomto prípade sociálny štát neporušuje slobodu, ale naopak, vytvára na ňu podmienky. Lenže ak zasahuje do našich súkromných rozhodnutí, či už morálnych alebo mimo-morálnych, ktoré nikoho iného negatívne neovplyvňujú, porušuje našu slobodu nelegitímne. Škodí fajčenie aj nefajčiarom? Niekto môže namietať, že fajčenie negatívne vplýva aj na iných ľudí, pretože nezdravé je nielen aktívne, ale aj pasívne fajčenie. Lenže žiaden zákon neukladá pasívnym fajčiarom povinnosť vyhľadávať spoločnosť aktívnych fajčiarov, nikto ich nenúti chodiť do zafajčených krčiem. Preto nejde o porušenie základného princípu slobody, ktorý sformuloval Mill. Štát by sa, prirodzene, nemal uspokojiť s formálnou slobodou nefajčiarov. Mal by sa zasadiť o to, aby nefajčiari mali možnosť svoju slobodu pasívne nefajčiť aj reálne využívať. V pohostinstvách by preto mali byť oddelené priestory pre fajčiarov aj nefajčiarov. Alebo niekto môže určiť kvótu na počet fajčiarskych a nefajčiarskych podnikov v konkrétnom meste. Možno zvažovať aj iné spôsoby. Podstata je, že k slobode patrí možnosť vybrať si. Štát by ju mal vedieť zaručiť tak, aby mala reálnu podobu. To je jedno zo základných kréd politickej ľavice, a aj preto sa stará o sociálne odkázaných, ktorým formálna sloboda príliš nepomáha. Liberálna ľavica však zároveň tvrdí, že osobné rozhodnutia by mal štát nechať na jednotlivca. Navyše, ak sa dnes fajčenie nechápe ako zlozvyk, ale ako choroba, potom môže zákaz fajčenia v pohostinstvách znamenať diskrimináciu občanov na základe ich zdravotného stavu. Boj proti diskriminácii je dnes pritom jednou z hlavných politických agend nielen európskej ľavice, ale aj mnohých pravicových smerov. Segregácia fajčiarov by asi nemala byť produktom tolerantnej spoločnosti. Nediktujme ľuďom, čo majú robiť V Európe sa medzi zástancov zákazu fajčenia v pohostinstvách zaradili aj mnohé sociálnodemokratické a komunistické strany. Považujem za nešťastné, že niektorí európski ľavičiari podporujú paternalistické praktiky štátu. Robia ľavici medvediu službu, pretože ju vystavujú obvineniam zo samoúčelného etatizmu. A ozajstná ľavica taká nie je. V oblasti osobnej sféry jednotlivca čerpá demokratická ľavica, či už sociálnodemokratická alebo neokomunistická, tradične zo zdôrazňovania slobody, emancipácie a tolerancie. Dôraz, aký kládol na osobnú slobodu a sebarealizáciu Karl Marx, by mal ostať najlepším vodidlom pre súčasnú ľavicu. Navyše by, ľavicové strany nemali zabúdať na svojich tradičných voličov. Práve ľudia, ktorí trávia celé dni v nezáživnej a monotónnej práci, majú nízke mzdy a vzhľadom na nízku kvalifikáciu či nedostatočné vzdelanie aj veľmi neradostnú perspektívu, veľmi často hľadajú útechu v diskusiách nad pivom v miestnych krčmách a mnohí z nich si k pivu doprajú aj cigaretu. Nemusíme to schvaľovať, ale jednoducho tak žijú. A cigareta im odbúrava stres a dodáva vnútornú pohodu. To môže precítiť iba ten, kto niekedy fajčil. Zakázať im tento neduh nezlepší ich životnú situáciu. Posielať ich fajčiť pred krčmu, kde budú mrznúť ako na hambálku, rozhodne nepomôže ich sebavedomiu ani lepšiemu pocitu zo života. Naopak, posilní to ich frustráciu a nechuť k štátnemu mechanizmu, ktorý namiesto toho, aby im pomáhal zvýšiť ich životný štandard, iba zakazuje a určuje, čo majú robiť. Takýto štát nie je sociálny štát, ale paternalistický štát. Rozhodnutie zakázať fajčenie v slovenských pohostinstvách by sme rozhodne nemali uponáhľať. V tomto smere nemá zmysel opičiť sa po Európe. Fajčenie dnes síce nie je v móde, ale móda by rozhodne nemala byť autoritatívne diktovaná štátom. Ak má štát ambíciu zákazmi vychovávať dospelých ľudí, mali by dospelí ľudia „prevychovať“ štát. Autor je politický filozof
