Slovenský podiel na vzniku republiky
Prvou oficiálnou zmluvou medzi slovenskými a českými krajanskými organizáciami o spoločnom povojnovom postupe bola Clevelandská dohoda uzavretá 23. októbra 1915. O jej podpísaní informovala domáca americká tlač a s mesačným oneskorením aj martinské Národné noviny. Tento dokument predpokladal vytvorenie česko-slovenskej federácie dvoch rovnoprávnych národov s demokratickým zriadením. Do nepríjemnej situácie sa tak dostali dohodové mocnosti, ktoré v tom čase vôbec neuvažovali o rozbití habsburskej monarchie, lebo sa obávali balkanizácie strednej Európy. Práve na závery Clevelandskej dohody nadväzoval vo svojej politickej aktivite Tomáš Garrigue Masaryk. Hoci svoju verejnú činnosť začal už prejavom v Ženeve 6. júla 1915, v ktorom vyhlásil v mene českého národa boj Rakúsko-Uhorsku, treba si uvedomiť, že bez dohody amerických Slovákov a Čechov by jeho úsilie nebolo získalo potrebnú legitimitu. Zložitým vývojom prešlo aj jeho uvažovanie. Na začiatku nehovoril o rozbití monarchie, ale, podobne ako Hodža, len o jej federatívnom usporiadaní. Už na jar 1915 však sníval o „samostatných Čechách“, pričom však v tomto projekte automaticky rátal aj so Slovenskom. Uvedomoval si totiž, že nezávislé Česko by v nemeckom zovretí nemalo šancu udržať sa, a to aj vzhľadom na vysoké percento po nemecky hovoriaceho obyvateľstva v tejto krajine. Slovensko potreboval z čisto pragmatických, strategických príčin. Masaryk nevytvoril fikciu jednotného československého národa z filozofických dôvodov, ale z politickej potreby zabezpečiť stabilnú väčšinu slovanského živlu v novom štáte. Netreba zabúdať na to, že po vzniku Československa netvorili Slováci druhú, ale až tretiu najpočetnejšiu národnosť. Čechov bolo 51 percent, Nemcov 23,4 percenta a Slovákov len 14,5 percenta (necelé dva milióny), pričom na krk im dýchala trištvrtemiliónová maďarská menšina. Národnostne pestré zloženie „miniatúrnej habsburskej ríše“ by Dohode nikdy nevysvetlil. U neinformovaných predstaviteľov víťazných mocností zohrala mystifikácia jednotného československého národného štátu pri konečnom rozhodovaní o usporiadaní stredoeurópskeho priestoru významnú úlohu. Aj takto treba vnímať zložitosti nasledujúceho vývoja. Štefánik ako apoštol nového štátu Masaryk sa v tom čase ešte len usiloval dostať na čelo zahraničného odboja. Pomohlo mu k tomu stretnutie s charizmatickým dôstojníkom francúzskeho letectva, vtedy ešte len poručíkom, Milanom Rastislavom Štefánikom 13. decembra 1915 v Paríži. Jeho rozsiahle spoločenské a politické styky boli pre nepraktického intelektuála Masaryka nenahraditeľné a dnes vieme, že bez jeho húževnatej diplomatickej aktivity by republika nevznikla. Štefánik bol Masarykom očarený a úplne sa stotožnil s jeho víziou československého národa. Pripravil preňho všetky kľúčové stretnutia, najmä s francúzskym premiérom Briandom a talianskym ministerským predsedom Orlandom, ale aj s inými vplyvnými politikmi a novinármi. Formoval dobrovoľnícke vojenské zbory v zahraničí (légie), ktoré sa stali základom samostatného československého vojska a po boku dohodových mocností sa zapojili do bojov prvej svetovej vojny. V neposlednom rade urovnal spory medzi krajanskými organizáciami Slovákov a Čechov, rokoval o podpore so samotným ruským cárom Mikulášom II. a pre československú myšlienku získal aj bývalého amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Štefánik, ako neskôr napísal Masaryk, pôsobil na svet viac ako apoštol než diplomat a vojak. Aj Edvard Beneš, s ktorým nemal dobré vzťahy, musel uznať: „Vykonal pre nás ohromne mnoho.“ Prvý československý prezident to nielenže potvrdzoval, ale vo svojej knihe Svetová revolúcia o Štefánikovi napísal: „Zasluhuje si vďačnosť nás všetkých.“ Masarykovi sa podarilo získať kontrolu nad zahraničným odbojom až vo februári 1916, keď s Benešom, Štefánikom a neskôr vylúčeným Dürrichom vytvoril v Paríži Československú národnú radu. Za ústredný orgán odboja ho postupne uznali aj krajanské organizácie, ktoré sa tým presunuli z centra diania do úzadia a ich úloha od tejto chvíle spočívala skôr v materiálnej pomoci. Aj Pittsburská dohoda podpísaná v máji 1918 je už výsledkom zmluvy medzi zástupcami krajanov na jednej strane a Československou národnou radou na strane druhej. Hlinkova motivácia k česko-slovenskej orientácii Horúčkovitá aktivita emigrantov sa s domácou slovenskou reprezentáciou nedá ani porovnať. V tom čase ani SNS, ani Slovenská ľudová strana nevybočovali z rámca lojality voči uhorskej vlasti. Neangažoval sa ani Andrej Hlinka. Pre československú myšlienku ho v lete 1917 získal moravský kňaz A. Kolísek. Keď zistil, že ružomberský farár je ochotný spolupracovať, najprv ho pomeril s Vavrom Šrobárom. Príčina ich dlhodobého sporu tkvela, ako obyčajne, v Hlinkovej prchkej povahe. Obaja muži sa pohádali ešte začiatkom roka 1908 v segedínskom väzení. Dovtedy boli priatelia, chodili spolu na víno a hrávali karty. Hlinka v Segedíne prekladal Bibliu z latinčiny do slovenčiny a požiadal Šrobára, aby mu povedal svoje pripomienky. Šrobár preklad zmietol zo stola ako nepodarok. Hlinka sa urazil a pre túto maličkosť sa s ním nerozprával takmer desať rokov. Šrobár bol ochotný uzavrieť s ním zmier, ale nezabudol zdôrazniť, že s týmto „chorobne slávybažným a neznášanlivým človekom“ spolupracuje iba preto, lebo si uvedomuje potrebu zapojiť do odboja aj katolícky klérus. Hlinkova cesta k československej orientácii nebola jednoznačná. Rozhodnutie mu uľahčili skôr náboženské ako politické dôvody. Hlinka na Uhorsku neznášal „židovský liberalizmus“ a tunajšie sekularizačné snahy považoval za „nevyliečiteľné“. Naopak, v spojení s Čechmi videl predovšetkým nádej, že sa mu s pomocou moravských kňazov podarí rekatolizovať túto krajinu, kým naopak, Česi pomôžu Slovákom hospodársky – to bola jeho ústredná vízia a motivácia. Historickú úlohu zohral Andrej Hlinka na porade slovenských politikov 24. mája 1918 v Martine, keď po niekoľkohodinových nejasných diskusiách vyzval na zásadné vyjadrenie, či sú Slováci ochotní spájať svoju budúcnosť aj naďalej s maďarským alebo českým národom. Vtedy predniesol slávne slová: „Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Na zhromaždenie zapôsobili jeho slová oslobodzujúco. Udalosti už potom naberali rýchly spád. Symbolom blížiacej sa slobody sa stala odvážna parlamentná reč Ferdinanda Jurigu, kresťanského demokrata, ktorý stál v rámci ľudáctva vždy v opozícii voči autoritatívnym metódam Andreja Hlinku, 19. októbra 1918. Odvážna preto, lebo to bolo po prvý raz a naposledy, keď niekto hovoril v uhorskom sneme po slovensky. Za ohlušujúceho kriku, pobúrenia a vulgárnych nadávok maďarských poslancov Juriga vyhlásil, že na mierovej konferencii bude mať právo hovoriť za Slovákov jedine Slovenská národná rada. Paradoxné je, že Jurigov nezvyčajne ostrý a expresívny prejav sa stretol v slovenskom politickom tábore skôr s rozpakmi ako podporou. Prevrat ako nedorozumenie O historických chvíľach 28. októbra 1918 sa toho už popísalo veľa. Mali by sme však vedieť, že v súvislosti s udalosťami v Prahe by bolo presnejšie ako o vzniku hovoriť o vyhlásení Československej republiky. V tej chvíli ešte nebolo nič isté. K tomuto historickému aktu navyše prakticky dopomohlo nedorozumenie. Keď 27. októbra rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy oznámil, že habsburská monarchia prijíma podmienky amerického prezidenta Wilsona na rokovania o mieri, pražská verejnosť toto oznámenie mylne považovala za kapituláciu, hoci Viedeň ju ešte nepodpísala. Správa o tejto udalosti dorazila do Prahy o deň neskôr a vyvolala revolučnú atmosféru. Ľudia vyšli do ulíc, strhávali symboly monarchie a nadšene oslavovali. Prebiehajúce zasadnutie Národného výboru československého (ktorý pôvodne vznikol 13. júla ako výsledok dohody výlučne českých politických síl) sa už potom len prispôsobilo vzniknutej situácii a vyhlásilo samostatnú ČSR. Na poslednú chvíľu sa členom tohto orgánu stal Vavro Šrobár, ktorý sa v tom čase zhodou okolností ocitol v Prahe na svadbe svojej dcéry. Českým ústavným právnikom a oficiálnej československej historiografii neskôr prítomnosť Šrobára umožňovala tvrdiť, že tento muž sa na vyhlásení republiky zúčastnil ako zástupca Slovákov. Šrobár však nemal na takéto vystupovanie nijakú legitimitu. Na Slovensku v tom čase o udalostiach v Prahe nikto ani len netušil a nikto sa to nedozvedel ani na druhý deň. Keď sa slovenská politická reprezentácia schádzala 30. októbra 1918 v Martine, išla tam v presvedčení, že monarchia existuje a oni sa chcú vyjadriť k jej ďalšej budúcnosti. Budapešť sa s obsahom Wilsonovej nóty oboznámila 21. októbra, a hneď na druhý deň o nej rokoval parlament. Požiadavku vyjednávať o ďalšom usporiadaní s Národným výborom československým ako s rovnocenným partnerom považovalo celé maďarské politické spektrum za veľké poníženie. Vodca opozície Mihály Károlyi bol ešte ochotný uznať samostatný český štát, ale bez práva na Slovensko. A premiér Sándor Wekerle prízvukoval: „Chvalabohu, že naši Slováci sa ešte nevyjadrili, že sa chcú pripojiť k Čechom. Ba sú opačné náznaky.“ Je veľmi dôležité uvedomiť si práve tento aspekt vzniku republiky. Európa čakala na vyjadrenie Slovákov. A situácia bola o to nebezpečnejšia, že Budapešť v tých dňoch organizovala po hornouhorských mestách zhromaždenia, na ktorých sa obyvatelia vyjadrovali proti existencii česko-slovenského štátu. Dovoz a distribúcia českej tlače bola zakázaná a informačná izolácia Slovenska sa v tých dňoch výrazne podpísala pod zvláštny pokoj, ktorý tu panoval. Aj Martinská deklarácia konštituovala republiku Z tohto dôvodu bolo zasadnutie Slovenskej národnej rady 30. októbra 1918 mimoriadne dôležité. Situácia bola napätá. Vláda povolala do Martina rotu 15. honvédskeho pešieho pluku z Levíc. Tá prakticky obkľúčila budovu Tatrabanky, v ktorej sa konalo stretnutie. Vedenie Slovenskej národnej strany neprišlo na zasadnutie s nijakým návrhom deklarácie, z čoho vidieť, že s nejakým hmatateľným výsledkom nepočítalo. Návrh zavŕšiť stretnutie nejakým „ohlasom k národu“ predniesol oficiálne Ferdinand Juriga. S prvou verziou textu vystúpil Emil Stodola. Zvýrazňoval národnú samostatnosť a požadoval právo Slovákov na sebaurčenie. Proti tomuto návrhu vystúpil Ivan Dérer, ktorý neodporúčal nijaké prízvukovanie svojbytnosti Slovákov voči Čechom – to sa vraj vyrieši neskôr. Argumentoval najmä zložitou zahraničnopolitickou situáciou. S ďalším návrhom preto vystúpil Samuel Zoch. V skutočnosti ho mal pripravený už dopredu a niekoľkým účastníkom ho čítal vo vlaku cestou do Martina. V jeho návrhu sa už hovorilo, že „slovenský národ je čiastka i rečovo i kultúrno-historicky jednotného československého národa“. Táto verzia zvíťazila. Hoci Samuel Zoch ako autor Martinskej deklarácie tvrdil, že termín „československý národ“ bol použitý z taktických dôvodov, na tejto platforme zotrval aj neskôr. Ako by sa vyvíjali dejiny Slovenska, keby sa presadil Stodolov návrh, môžeme už dnes iba špekulovať. Emil Stodola totiž aj neskôr presadzoval postupné rozširovanie samosprávy cez prestavbu existujúcich inštitúcií a zákonov, čo bola oveľa schodnejšia cesta k dohode s Čechmi ako ľudácke autonomistické hnutie. Ako vzdelaný právnik (ktorý v roku 1921 vydal aj vlastnú prácu O samospráve Slovenska) mal v týchto otázkach oveľa jasnejšiu predstavu ako populistický Hlinka. Je preto paradoxné, že na zhromaždení v Martine to bol práve Stodola, ktorý presadzoval autonómne postavenie Slovákov, a nie Andrej Hlinka. Ten, naopak, predniesol plamenný prejav, v ktorom zdôrazňoval jednotu československého národa a v tomto smere patril medzi najaktívnejších delegátov. Martinská deklarácia má pre vznik Československej republiky obrovský, dosiaľ nie celkom docenený význam. Jej kľúčovú úlohu v procese zapojenia Slovenska do vzniku ČSR podčiarkuje veta z prvého odseku: „Národná rada vyhlasuje, že v mene československého národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“ Toto vyhlásenie dodáva celej deklarácii rozhodujúci zmysel nielen vo vzťahu k Maďarom. Toto vyhlásenie potvrdzuje, že bez legitimity slovenskej politickej reprezentácie by nový štát nemohol dobrovoľne vzniknúť. Z tohto dôvodu by sme si mali osvojiť výklad, že republika vznikla na základe dvoch rovnocenných štátoprávnych aktov: vyhlásenia Národného výboru československého z 28. októbra 1918 a Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Výročie Martinskej deklarácie je pre nás také dôležité ako pre Čechov 28. október a práve tento deň, 30. október, by mal byť korunovaný na štátny sviatok Slovenskej republiky. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)
