Nič nového pod slnkom

Tak sa to píše už v Biblii. Všetko tu už raz bolo a zase bude. Predstava, že čas beží stále dokola, tak, ako sa pravidelne striedajú ročné obdobia, sa vyskytuje u mnohých starých či prírodných národov. Staršie ročníky si z núteného vykŕmu odvarom z marxizmu možno pamätajú pozmenenú podobu tejto myšlienky. Áno, vývoj je síce točitý, svojím spôsobom smeruje k tomu istému bodu – ale vždy sa k nemu vracia na vyššej úrovni. Inými slovami, na špirále vývoja sa všetko síce točí do kruhu, ale zároveň nastáva aj pokrok. Vlk nažratý, ovca celá. Tomu sa vraví dialektika. Nevysmievam sa. Myšlienka je to síce hlboko špekulatívna, ale inak pozoruhodne nápaditá. A svojím spôsobom sa na ňu mlčky odvolávajú aj ľudia, u ktorých by inak slová ako marxizmus či dialektika vyvolávali príznaky črevnej chrípky. Sociológ Vladimír Krivý so svojimi kolegami pri analýze volebných výsledkov kedysi zistil, že HZDS dostávalo najviac hlasov tam, kde v medzivojnových rokoch bodovala Hlinkova slovenská ľudová strana. Nezasvätenému sa pri zbežnom pohľade mohlo zdať, že ide o náhodu. Podobne to však bolo aj u ďalších strán, ktoré sa nejakým spôsobom ponášali na predvojnové. Navzdory všetkým prudkým a hlbokým zmenám, ktorými Slovensko od prvej re-publiky prešlo, akoby sa niekdajšie vzorce správania opakovali – ale v nových podobách, na ktorých sa spomínané zmeny podpísali. Stáva sa, pravda, aj opak. Veci sa niekedy chcú vydávať za potomkov minulosti, s ktorou nemajú nič spoločné. Ako duchaplne poznamenal istý mysliteľ – Svätá ríša rímska, nad ktorou panovali nemeckí cisári, nebola ani svätá, ani rímska, ba vlastne ani ríša. Podobne je to napríklad aj v slovenskej politike so slotovskou partiou, ktorá by si rada prisvojila svätožiaru zápasu za národné práva z 19. storočia. V tomto prípade síce ide o stranu, istotne slovenskú a v istom zmysle možno dokonca naozaj národnú, a predsa má s historickou Slovenskou národnou stranou spoločného asi toľko, koľko mala práve spomenutá zbierka nemeckých štátikov spoločného s pôvodnou Rímskou ríšou. Či koľko majú druhogenerační Bratislavčania, pohŕdavo hľadiaci na „novoprisťahovalcov“, spoločného so starými Prešpurákmi, na ktorých by sa chceli podobať. Do pláštika starých tradícií sa v týchto prípadoch zahaľujú javy, ktoré sú nové a za svoju novotu-nahotu sa hanbia. Tým nás však vedú k cennému poznaniu: mnohé sa opakuje, ale mnohé sa aj nanovo rodí. Plody nemusia mať takú istú podobu ako korene. Netreba sa báť experimentovať, netreba sa báť vybočiť z vyjazdených koľají. Na Slovensku sa nikdy poriadne nerozvinula tradícia občianskej účasti. Nikdy sme tu nemali participáciu bežných ľudí bez nejakej láskavej či neláskavej autority. Či už v podobe strany cholerického pátra Hlinku, alebo partaje bezmocného mocného advokáta Husáka. Dnes je u nás po čase opäť pri moci ľavica – taká či onaká, ale ľavá časť nášho spektra to je. Zatiaľ sa správa opatrne, príliš sa od línie svojich predchodcov neodchyľuje. Škoda. Keby vedela nadviazať užšie vzťahy s občianskou spoločnosťou, rozložiť a odovzdať moc širším vrstvám – tie by ju možno na oplátku vedeli podržať pri útokoch jej zúrivých oponentov. Boli by to u nás novinky neslýchané, no v zahraničí sa príklady takejto priamejšej účasti občanov na moci vyskytujú. Dá sa to. Už do Biblie sa dostalo, že nie je nič nového pod slnkom. Ale vtedy sa to slnko točilo okolo plochej Zeme. Dnes nám nad hlavou visí len jedna z mnohých hviezd. Zemeguľa ju obieha stále dokola. Stále dokola. A predsa. Pokrok to je.