Neplatiči sú sociálny problém
Tak sa stalo napríklad v Nových Zámkoch, Kežmarku, Púchove, Komárne, Tornali a Nitre. Tento výpočet je jasný dôkaz, že ide o čoraz obľúbenejšiu metódu. Vyrieši však len momentálny problém mesta. Nerieši jeho podstatu a ani problém sám, len ho presunie na niekoho iného, čo vytvára ďalšie problémy. Napríklad napätie vznikajúce medzi starousadlíkmi obce a novými prisťahovalcami. Etnické zavádzanie Znepokojenie nad odsúvaním problému vysťahovaním neplatičov vyjadrilo už aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, keď reagovalo na deložovanie neplatičov v Nových Zámkoch. Stredisko vyjadrilo názor, že takýto postup samospráv je znepokojujúci i napriek tomu, že sa neporušuje platné právo. Bokom nezostalo ani Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), ktoré vyzvalo svojich členov, aby neriešili problém neplatičov na úkor iných miest a obcí. A v súvislosti s angažovaním splnomocnenkyne vlády SR pre rómsku komunitu Anity Botošovej ZMOS vyhlásilo, že rómsku problematiku má dôraznejšie riešiť štát. Je pozoruhodné, že problém presťahovania neplatičov do okolitých obcí sa nastoľuje ako rómsky problém. Osobne som presvedčená, že tento problém svojou podstatou nie je problémom etnickej menšiny (i keď prevažne neplatiči vo vyššie uvedených prípadoch sú Rómovia), ale ide o problém sociálny, dotýkajúci sa spoločensky neprispôsobivej skupiny občanov. Neplatičmi nájomného sú aj Nerómovia, ktorých postihuje obdobný osud. Nepochybujem, že obyvatelia obcí by proti prisťahovaniu neplatičov neprotestovali, ak by aj išlo o sociálne slabú skupinu občanov. Nechcú však medzi sebou ľudí, ktorí sa dostávajú do konfliktu so zákonmi a svojím životom obmedzujú, či dokonca ohrozujú ostatných. Dôvodom protestu je podľa môjho názoru obava zo zhoršenia medziľudských vzťahov v obci, a nie etnická nenávisť. Kompetencie – práva, ale i povinnosti Tento problém preto bude treba riešiť ako sociálny, nie ako etnický. Z tohto hľadiska si musíme položiť otázku, či na vzniknutej situácii nemajú podiel viny aj príslušné orgány štátnej správy a samosprávy. Aj keď pri vysťahovaní neplatičov nemožno uviesť konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by bolo priamo porušené, je otázne, či úrady využili všetky ustanovenia platného práva, aby tejto situácii zabránili. Slovenské zákony totiž poznajú nástroje, ktorými možno zabrániť, aby problém neplatičov narástol do takých rozmerov. Spomeniem iba inštitút náhradného príjemcu sociálnych dávok. Náhradným príjemcom môže byť napríklad samospráva, čo v praxi znamená, že mestský či obecný úrad bude dostávať sociálne dávky za spoločensky neprispôsobivých ľudí (napr. nadmerne holdujúcich alkoholu). Úrad tak najskôr zaplatí všetky životne dôležité výdavky (plyn, elektrina, nájomné, stravné detí v škole a pod.) a iba zvyšok peňazí odovzdá dotyčnému človeku. Potom sa nemôže stať, aby sa nezodpovedný človek dostal do pozície neplatiča nájomného. Okrem toho sa žiada pýtať, ako je možné, že samosprávy dopustili totálnu devastáciu bytov, ktoré prešli z rúk štátu do ich majetku. Aj v zmysle Ústavy SR totiž vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho vykonávať v rozpore so všeobecnými záujmami, ktoré sú chránené zákonom. A právo na bývanie, teda aj zachovanie obydlia, je právom, ktoré zákony chránia. Samozrejme, prenajímateľ bytu má nielen práva, ale aj povinnosti, ktoré si musí plniť. Ako je možné, že niekto bez problémov býval tak dlho, ak si neplnil svoje základné povinnosti? Je len poľutovaniahodné, že niektoré miestne orgány štátnej správy i samosprávy si zo zákonov vybrali iba práva, resp. možnosť konať. Zákonom stanovenú kompetenciu však treba chápať aj ako povinnosť konať. A ak je v takom prípade úrad nečinný, je to porušenie zákona. Samospráva nemôže stáť bokom Podľa našich zákonov leží uskutočňovanie sociálnej politiky na pleciach miestnej verejnej správy. Tá rozhoduje aj o dávkach sociálnej pomoci vrátane príspevkov na bývanie. Samospráva je nielen vlastníkom a prenajímateľom nájomných bytov, ale aj subjektom vlastnej sociálnej politiky. Ak dnes máme krízovú situáciu s neplatičmi nájomného, ktorú chápeme najmä ako sociálny problém, nemôžeme nevidieť, že bez viny pravdepodobne nie je ani miestna verejná správa, pretože svoju organizátorskú funkciu v miestnom meradle realizovala slabo. Súčasný problém s neplatičmi nie je výsledkom posledných dní , ale posledných rokov. V štátnom rozpočte sa každoročne vyčleňujú miliardy korún na podporu sociálne slabších občanov a rozhodovanie o príspevkoch je v kompetencii miestnej verejnej správy. V roku 2005 sa z deviatich miliárd korún účelovo určených na podporu sociálne slabých občanov vrátilo do štátneho rozpočtu päť miliárd! Prečo miestne úrady sociálne slabým občanom neprispeli na nájomné a zároveň nepožadovali užívanie bytu spôsobom, ktorý by nepoškodzoval bytový fond? Samozrejme, vyžadovalo by si to veľké nasadenie organizátorskej aktivity. Zdá sa však, že iná cesta nebude možná, lebo metóda vysťahovania do iných obcí nie je riešením problému. A už vonkoncom nie je riešením zatvárať oči pred týmto boľavým spoločenským problémom. Jedno je však isté: jeho rozsah by dnes bol menší ako je, ak by miestna verejná správa využila svoje kompetencie. A je nesporné, že tento problém treba riešiť spoločnými silami štátnej správy a územnej samosprávy. Hoci sa samosprávy riadia rozhodnutiami svojich zastupiteľstiev (ako to zdôraznil predseda ZMOS), aj tie musia rešpektovať povinnosť vykonávať zákonom stanovené kompetencie. Aktívnym subjektom riešenia vzniknutého problému musí byť aj územná samospráva. Tá sa nemôže tejto úlohy zbaviť výzvou aby rómsku problematiku dôraznejšie riešil štát. Namieste je iba výzva, aby miestne štátne i samosprávne úrady riešili problémy s neplatičmi včas, a tým predchádzali neraz vznikajúcemu bezdomovectvu. Autorka je poslankyňa NR SR a bývalá podpredsedníčka vlády
