Kto vyberá znovuzrodených
Opatrenia týkajúce sa spravovania výberu reinkarnácií znovuzrodencov v tibetskom buddhizme. Materiál s týmto komplikovaným názvom v júli zverejnil čínsky Štátny úrad pre náboženské záležitosti. Dokument mapuje ambíciu pekinskej vlády posilniť kontrolu tibetského náboženstva a pripraviť sa na výber pätnásteho dalajlámu. Spomínanému dokumentu svetové médiá venovali možno až neprimeranú pozornosť. Pomerne stručný text však zároveň predstavuje ďalší príklad pozoruhodnej kontinuity pekinskej politiky voči Tibetu. Znovuzrodenci a ich význam Významné miesto buddhistických znovuzrodencov v tibetskej spoločnosti si uvedomovala už cisárska Čína. Inštitúcia znovuzrodencov – nepresne označovaných ako živí Buddhovia – vychádza z buddhistickej predstavy o kolobehu existencií v závislosti od individuálnej karmy. V tibetskej spoločnosti sa inštitúcia znovuzrodencov objavila už v 13. storočí a kľúčovú úlohu získala v polovici 17. storočia. Vtedy sa dalajláma, hierarchicky najvyšší znovuzrodenec tibetskej buddhistickej školy Gelug, stal zároveň politickým vládcom Centrálneho Tibetu. Okrem dalajlámu a pančhenlámu, dvoch najznámejších znovuzrodencov, pozná tibetská buddhistická tradícia desiatky ďalších, menej významných hodnostárov. Tí v tradičnom tibetskom štáte disponovali kľúčovou náboženskou autoritou a často aj regionálnym politickým vplyvom. Cisárska vláda sa usilovala posilniť svoj vplyv na výber týchto hodnostárov. Čchingský cisár Čchien-lung vydal roku 1793 edikt, ktorý nariaďoval, aby sa výber najvýznamnejších znovuzrodencov vrátane dalajlámu a pančhenlámu uskutočňoval prostredníctvom tzv. žrebovania zo zlatej urny. Do urny sa vložili mená viacerých vhodných kandidátov a za prítomnosti cisárskych úradníkov a vysokých tibetských lámov sa vyžrebovalo jedno meno, ktoré definitívne potvrdzoval čínsky cisár. Edikt z roku 1793 vznikol v období najsilnejšieho vplyvu cisárskej Číny v Centrálnom Tibete a s jeho postupným oslabovaním v priebehu 19. storočia sa redukovala aj reálna možnosť uplatniť tento mechanizmus v praxi. Z dobových prameňov je zrejmé, že 13. ani 14. dalajlámu nevybrali žrebovaním zo zlatej urny, ale tradičným mechanizmom, na ktorý čínske úrady nemali nijaký vplyv. Napriek reálnej absencii akéhokoľvek vplyvu na vývoj v Centrálnom Tibete a jeho de facto nezávislému statusu deklarovala vláda Čínskej republiky Tibet aj v rokoch 1912 – 1949 naďalej ako súčasť svojho územia. Navyše okrem iného vydala roku 1936 analogické opatrenie o výbere znovuzrodencov, v ktorom sa takisto odvolávala na žrebovanie zo zlatej urny. Tibetské náboženstvo v socialistickej Číne Po založení Čínskej ľudovej republiky roku 1949 pričlenili Tibet k jej územiu zmluvou z mája 1951. Existencia tibetského náboženstva v socialistickej spoločnosti bola z dlhodobého hľadiska neudržateľná a takzvaná demokratická reforma náboženského systému roku 1958 fakticky predstavovala postupnú likvidáciu tibetského buddhizmu a iných náboženských tradícií v Číne. Tento proces sa zavŕšil počas kultúrnej revolúcie v rokoch 1966 – 1976. Jedným z dôsledkov protináboženskej kampane bolo aj to, že od roku 1958 neurčili a „nekorunovali“ nijakého nového znovuzrodenca. Práve naopak – takmer všetci významní lámovia vrátane 10. pančhenlámu boli prenasledovaní a väznení. Štrnásty dalajláma už v marci 1959 po protičínskom povstaní v Lhase odišiel do emigrácie v Indii a unikol tak perzekúciám. Ekonomické reformy a čiastočné uvoľnenie politickej atmosféry na prelome 70. a 80. rokov viedli aj k revitalizácii náboženského života v Číne. Najmä v Tibete smerovali k masovej obnove kláštorov. O tú sa do veľkej miery zaslúžil aj 10. pančhenláma, ktorého prepustili z domáceho väzenia. Otázka riešenia výberu a postavenia znovuzrodencov v zmenenej politickej situácii na seba nedala dlho čakať a tento proces urýchlila smrť 10. pančhenlámu v januári 1989. Roku 1992 sa medzi čínskymi predstaviteľmi a tibetským exilom zrodil kompromis, keď bol s tichým súhlasom dalajlámu čínska vládadosadila na trón 17. karmapa Ugjän Thinlä Dordže. Tibetský verzus čínsky láma Udalosti z roku 1995 však tento sľubný vývoj s definitívnou platnosťou prerušili. Výberová komisia lámov z kláštora Tašilhünpo, tradičného sídla pančhenlámov, vybrala po diskrétnych konzultáciách s dalajlámom niekoľko vhodných adeptov a čakala na definitívne rozhodnutie. Tibetský exil si však pravdepodobne uvedomoval symbolický význam výberu pančhenlámu, a tak 14. dalajláma jednostranne, i keď v zhode s tibetskou tradíciou, vyhlásil v máji 1995 Gendün Čhökji Ňimu ako 11. znovuzrodenie pančhenlámu. Čínska vláda vzápätí jeho výber odmietla – odvolávajúc sa na mechanizmus žrebovania zo zlatej urny to pokladala za zásah do jej kompetencií. V novembri v lhaskom chráme Džokhang uskutočnila vlastný výber prostredníctvom žrebovania a v decembri 1995 na trón dosadila vlastného kandidáta, Gjalcchän Norbua. Rolu čínskeho cisára, podľa čínskej interpretácie najvyššej autority potvrdzujúcej výber pančhenlámu či dalajlámu, prebral Ťiang Ce-min, vtedajší čínsky prezident a predseda Ústredného výboru Komunistickej strany Číny v jednej osobe. Dalajlámov kandidát na 11. pančhenlámu skončil v domácom väzení na neznámom mieste a napriek jeho bojkotu zo strany oficiálnych čínskych vysokých miest ho tibetskí veriaci dodnes rešpektujú a uctievajú. Naopak, čínskeho 11. pančhenlámu hanlivo označujú za falošného pančhena a aj tento 17-ročný mladý muž žije v izolácii mimo Tibetu. Oficiálne miesta sa totiž obávajú prípadných prejavov nevôle zo strany tibetských mníchov i laikov namierených proti nemu. Každá zriedkavá návšteva čínskeho 11. pančhenlámu v tibetskom kláštore je starostlivo inscenovaná za asistencie bezpečnostných zložiek a štátom kontrolovaných médií. Výber 11. pančhenlámu vytvoril precedens, ktorý predznamenáva budúci konflikt okolo výberu 15. dalajlámu. Snaha kontrolovať náboženstvo Opatrenia týkajúce sa spravovania výberu reinkarnácií znovuzrodencov v tibetskom buddhizme vstúpili do platnosti 1. septembra 2007. Ilustrujú úsilie podriadiť náboženský život absolútnej kontrole štátnych orgánov, v prvom rade miestnych oddelení pre náboženské záležitosti, ktoré sú podriadené centrálnemu Štátnemu úradu pre náboženské záležitosti. Tendenciu posilniť administratívny dozor náboženstva možno pozorovať od začiatku 90. rokov. V Tibete sa zintenzívnila najmä po roku 1995, keď sa čínske úrady po konflikte s dalajlámom, a tomu predchádzajúcich demonštráciách za nezávislosť Tibetu, rozhodli uplatniť politiku tvrdej ruky. Ideologická kampaň „milovať vlasť a milovať náboženstvo“, ktorá v kláštoroch prebiehala v 2. polovici 90. rokov, mala primäť mníchov a mníšky ku kritike 14. dalajlámu, akceptovaniu čínskeho výberu 11. pančhenlámu a posilniť ich lojalitu voči režimu. Súčasťou procesu bolo aj formulovanie rozličných nariadení a vyhlášok podrobne upravujúcich náboženský život tibetských buddhistov, ale aj iných štátom tolerovaných náboženských komunít v Číne (kresťanov, moslimov, čínskych buddhistov, taoistov). Štátna rada, najvyšší výkonný orgán, schválila 7. júna 2004 Nariadenie o náboženských záležitostiach. Nariadenie upravuje pomerne široký okruh otázok – pôsobenie náboženských inštitúcií, schvaľovanie miest náboženských aktivít, vymenúvanie náboženských hodnostárov, finančné a ekonomické otázky fungovania náboženstva. V článku 27 krátko uvádza aj výber znovuzrodencov, ktorý sa má riadiť náboženskými rituálmi a historickými zvykmi. Opatrenia, ktoré vstúpili do platnosti v septembri 2007, sa na tento dokument explicitne odvolávajú a už v lete minulého roku boli schválené podobné dokumenty upravujúce vymenovanie hodnostárov v protestantských cirkvách a v islame. Nové opatrenia, stará politika Samotný text opatrení upravujúcich výber znovuzrodencov nesvedčí o nijakom posune v chápaní náboženskej politiky v Číne. Ustanovenia o tom, že do výberu nemôžu zasahovať nijakí zahraniční jednotlivci alebo organizácie (dalajláma sa menovite nespomína, ale je zrejmé, že dokument sa usiluje obmedziť jeho vplyv v Tibete), platilo aj v 90. rokoch a uvádzajú ho stranícke a štátne materiály určené pre vnútornú potrebu. Tieto interné materiály dokonca otvorene konštatujú, že znovuzrodencov je zakázané hľadať medzi deťmi straníckych funkcionárov a štátnych zamestnancov. Text opatrení uvádza aj žrebovanie zo zlatej urny, ktoré sa použilo i v prípade čínskeho výberu 11. pančhenlámu. Dokument takisto presne vymedzuje administratívny postup schvaľovania jednotlivých znovuzrodencov na krajskej, provinčnej a celoštátnej úrovni – tento proces takto fungoval už aj v 90. rokoch pri výbere viacerých menej známych znovuzrodencov. Dokument uvádza aj to, že v prípade najvýznamnejších znovuzrodencov, teda pančhenlámu a dalajlámu, má mať rozhodujúce slovo Štátna rada, ktorá vysloví súhlas s výberom kandidáta a jeho nástupom na trón. Dvanásty článok opatrení kladie dôraz na to, že čínske orgány majú mať vplyv na výchovu a vzdelávanie znovuzrodencov. Čína už v 80. rokoch vytvorila systém škôl na provinčnej a centrálnej úrovni (buddhistických inštitútov) určených v prvom rade na vzdelávania znovuzrodencov. Tu sa okrem buddhizmu a tibetského jazyka zoznamujú aj s oficiálnou verziou čínsko-tibetských vzťahov a čínskym politickým systémom. Aj súčasný režim si uvedomuje kľúčový vplyv a status týchto znovuzrodencov v tibetskej, silne religióznej spoločnosti, a usiluje sa ich použiť na dosiahnutie vlastných politických cieľov. Týchto buddhistických hodnostárov úrady často dosadzujú do formálnych funkcií v provinčných parlamentoch a v Čínskej buddhistickej asociácii, aby ilustrovali ústretový prístup k náboženstvu a k Tibetu. Vývoj po roku 1990 však ukázal, že štátom propagovaná stratégia vytvárania modelových lojálnych znovuzrodencov sa často končí fiaskom – najznámejším príkladom je útek 17. karmapu z Číny do Indie na prelome rokov 1999 a 2000. Po príchode do Indie tento vysoký buddhistický hodnostár, ktorého čínske médiá často citovali ako stúpenca čínskej politiky, vrátane náboženskej, v Tibete a usilovali sa posilniť jeho postavenie v náboženskej hierarchii na úkor dalajlámu, opakovane kritizoval postup Pekingu v Tibete. Kto vyberie nového dalajlámu? Text nedávno schválených opatrení neprináša do výberu znovuzrodencov nijaké zásadné zmeny, ale iba sumarizuje princípy uplatňované od začiatku 90. rokov. Charakteristické je odvolávanie na modely vytvorené v období cisárskej Číny, ilustrujúce frapantnú historickú kontinuitu čínskej politiky voči Tibetu, ktorá pretrváva napriek zásadným ideologickým zmenám čínskeho režimu v 20. storočí. Pritom republikánska i komunistická Čína verbálne i fakticky odmietli dedičstvo cisárskej Číny. Jednou z mála výnimiek je však práve Tibet, o ktorý ma Čína dlhodobo strategický záujem. Opatrenia zároveň svedčia o tom, že čínsky režim sa pripravuje na proces výberu nástupcu súčasného, 72-ročného 14. dalajlámu. Napriek tomu, že 14. dalajláma sa v posledných rokoch opakovane vyjadril, že nie je stúpencom samostatnosti, ale skutočnej autonómie, pre Tibeťanov žijúcich v exile i v Číne predstavuje symbol nezávislého Tibetu a poslednú nádej na riešenie štátoprávneho postavenia. Ľudia na oficiálnych miestach dúfajú, že po jeho smrti sa im podarí spacifikovať tibetský odpor voči čínskej nadvláde. Štrnásty dalajláma si uvedomuje, že precedentný model výberu dvoch pančhenlámov, ktorý sa uplatnil roku 1995, sa čínska strana bude opäť usilovať uplatniť pri výbere jeho nástupcu. Preto v rozhovoroch opakovane konštatoval, že línia dalajlámov sa môže 14. znovuzrodením definitívne skončiť, respektíve vyhlásil, že jeho 15. znovuzrodenie sa narodí mimo Tibetu. Odchod 14. dalajlámu do parinirvány bude v každom prípade predstavovať významný medzník v novodobých dejinách Tibetu – čínske oficiálne miesta sú už na túto udalosť pripravené. Autor je sinológ a tibetológ
