Storočná IUSY
Uplynulý víkend oslávila Medzinárodná únia socialistickej mládeže v Berlíne svoju storočnicu: IUSY, ktorá dnes združuje takmer 120 socialistických a sociálnodemokratických organizácií z celého sveta a je najväčšou strešnou organizáciou politicky aktívnych mladých ľudí, začala písať svoju históriu v roku 1907. Už roku 1900, pri príležitosti kongresu 2. internacionály v Paríži, sa niektorí delegáti prihovárali za vytvorenie únie mládežníckych organizácií, ktoré už v tom čase pôsobili na regionálnej či národnej úrovni. Hlavnou myšlienkou vtedy bolo, že boj proti militarizmu môže byť úspešný len vtedy, keď sa doň zapoja aj mladí ľudia. O tejto téme sa však na pléne nediskutovalo ani v Paríži, ani na amsterdamskom kongrese o štyri roky neskôr. Medzinárodnú úniu napokon začala vytvárať robotnícka mládež. Zvolať medzinárodnú konferenciu socialistickej mládeže vyzvala Verband jugnger Arbeiterinnen und Arbeiter Deutschlands (Nemecká únia mladých pracujúcich), ktorá sa aktivizovala najmä v južnom Nemecku. Karl Liebknecht spolu s Hedrikom de Man z Belgicka a Ludwigom Frankom otvorili dočasnú kanceláriu v Štutgarte, ktorá koordinovala organizáciu prvej konferencie, ktorá bola 24. až 26. augusta 1907 práve v Štutgarte. Od založenia po prvú svetovú vojnu Na tejto prvej konferencii, ktorú možno považovať za začiatok Socialistickej internacionály mládeže (SIY), sa v sídle odborových zväzov zúčastnilo 20 delegátov z 13 krajín z Európy a Austrálie. Delegáti hovorili o vývoji vo vlastných organizáciách a potom sa sústredili na tri témy, ktoré mali pre nich najväčší význam: lepšie pracovné a životné podmienky pre učňov a mladých pracujúcich, základy socialistického vzdelania a propagácia triedneho boja a boj proti militarizmu a vojne. Za prvého predsedu Socialistickej internacionály mladých zvolili Karla Liebknechta. Sídlom organizácie sa stala Viedeň. Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny zorganizovala SIY obrovskú protivojnovú kampaň. Posledná aktivita tohto druhu sa konala na stretnutí internacionály v roku 1914 v Štutgarte. Vojne sa im však zabrániť nepodarilo. Na rozdiel od internacionály združujúcej socialistické strany, ktoré sa aktivizovali predovšetkým na národnej úrovni, však internacionála mladých pokračovala vo svojej činnosti zo svojej švajčiarskej kancelárie a diskutovala o všeobecných politických témach – často v opozícii voči svojim materským stranám. Medzivojnová robotnícka mládež Podobne ako v materských stranách, aj v mládežníckom hnutí pracujúcich sa ľavicové myslenie začalo štiepiť: V Berlíne založili 20. novembra 1919 Komunistickú internacionálu mladých, ktorá nereprezentovala ideály medzinárodného socialistického mládežníckeho hnutia a silno sa orientovala na Kominternu. Štiepenie ľavicových síl sa zavŕšilo, keď socialistické mládežnícke organizácie založili 26. februára 1921 vo Viedni Medzinárodnú pracovnú skupinu socialistických mládežníckych organizácií a sociálni demokrati zas v Amsterdame vytvorili vlastnú Socialistickú internacionálu mládeže. Tieto dve organizácie sa napokon spojili do novej Socialistickej internacionály mládeže (SIY) na kongrese 24. – 26. mája 1923 v Hamburgu. Za svojho tajomníka si zvolili vtedy 22-ročného Ericha Ollenhauera, ktorý v tejto funkcii pôsobil až do zániku organizácie. Na zjednocujúcom kongrese sa zišlo 25 delegátov zastupujúcich 28 organizácií z 20 krajín. Medzi nimi však pretrvávali určité politické rozdiely. Napriek tomu sa SIY začala rozrastať a naberať na sile, čo prejavovala na svojich medzinárodných stretnutiach. Na prvom z nich, v roku 1926 v Amsterdame, sa zišlo vyše 6 000 účastníkov. Najväčším však bolo podujatie Červená Viedeň v roku 1929, na ktorom sa zúčastnilo až 50 000 mladých ľudí zo všetkých kútov Európy! V tom čase sa zároveň rozvíjala myšlienka internacionalizmu, ktorá sa reálne prejavila v 20. rokoch. Stretnutia socialistickej mládeže z rôznych krajín sa stali príležitosťami vymeniť si názory na rôzne sociálne a ekonomické problémy doby aj na vojnu. Nosnou myšlienkou sa stalo heslo: „Už nikdy viac vojnu!“ SIY preto včas rozoznala nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z narastajúceho fašizmu v Európe: Členovia socialistickej mládežníckej organizácie v Taliansku už roku 1925 volali po medzinárodnej solidarite, keď talianski fašisti vedení Benitom Mussolinim ich organizáciu zakázali. Členovia SIY boli aktívni aj v španielskej občianskej vojne proti Francovi. Po prevzatí moci národnými socialistami v Nemecku, v jednej z kľúčových krajín mládežníckeho hnutia, musela SYI presunúť svoju kanceláriu z Berlína do Prahy, kam v januári 1933 emigroval aj predseda SIY Erich Ollenhauer spolu s predstaviteľmi Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Deň po ukončení posledného kongresu SIY v belgickom Lille sa 1. septembra 1939 začala nemeckým útokom na Poľsko druhá svetová vojna. Vojna zabránila komunikácii medzi členskými organizáciami SIY v jednotlivých krajinách a po poslednej konferencii SIY vo februári 1940 s činnosťou SIY v podstate skoncovala nemecká invázia do Francúzska v júni 1940. E. Ollenhauer sa po krátkom pobyte v Lisabone dostal do Londýna, odkiaľ sa usiloval udržiavať kontakty s ďalšími predstaviteľmi SIY. Po roku 1945: Medzinárodná únia socialistickej mládeže Po vojne to boli práve Francúzi, ktorí pozvali na svoj národný kongres v Perpignane všetky európske socialistické mládežnícke organizácie. 23. – 24. apríla 1946 prišli na toto podujatie všetky, okrem britskej a holandskej. Prediskutovali organizačné návrhy, ktoré vyústili do zakladajúceho kongresu v Paríži v roku 1946, na ktorom založili Medzinárodnú úniu socialistickej mládeže (IUSY). Na tomto kongrese sa zišlo 22 socialistických organizácií, ktoré s tesnou väčšinou prijali nový štatút. Mocenské konfrontácie medzi východným a západným blokom, v ktorých sa prejavila aj konfrontácia medzi ideológiami povojnového obdobia, mali vplyv aj na svetové hnutie socialistickej mládeže a spôsobili jeho ďalšie štiepenie. Radikálne komunistické krídlo IUSY sa odčlenilo a na konferencii 31. októbra až 10. novembra 1945 založilo Svetové združenie demokratickej mládeže (WFDY). Posilňovanie internacionálneho charakteru IUSY Päťdesiate a šesťdesiate roky boli obdobím veľkých národnooslobodzovacích hnutí. IUSY, presvedčená o práve národov na sebaurčenie, posilňovala svoju solidaritu s nimi a postupne sa vzdávala svojho eurocentrizmu. Roku 1954 zvolili za jej prvého neeurópskeho prezidenta Natha Paia z Indie. K solidarite prispeli aj nové dopravné spojenia, ktoré uľahčili komunikáciu medzi členskými organizáciami a rast IUSY a umožnili organizovanie táborov, mládežníckych stretnutí a svetového festivalu IUSY. Začiatkom 50. rokov mala IUSY už 73 členských organizácií z 50 krajín na všetkých kontinentoch. Roku 1952 táto medzinárodná politická mládežnícka organizácia zdôraznila svoju globálnu orientáciu vyhlásením: „IUSY je únia socialistických hnutí zo všetkých kontinentov, ktoré spojili svoje sily [...], aby nastolili skutočnú politickú, sociálnu a ekonomickú demokraciu v každej krajine sveta.“ V 60. rokoch IUSY prevzala vedúcu úlohu v globálnom rozširovaní socialistického hnutia, čo sa stretlo nielen s uznaním, ale občas aj s kritikou zo strany Socialistickej internacionály združujúcej socialistické, sociálnodemokratické a labouristické strany z celého sveta. Za plnoprávnych členov alebo pozorovateľov IUSY prijímali nové mládežnícke a študentské organizácie, ktoré sa hlásili k sociálnodemokratickému hnutiu, hoci Socialistická internacionála udržiavala s ich materskými stranami len veľmi slabé alebo takmer nijaké kontakty. V prípade viacerých takýchto neeurópskych kontaktov IUSY priamo konkurovala komunistickej mládežníckej internacionále združenej vo WFDY. Táto konkurencia bola zrejmá aj v Európe na komunistických svetových mládežníckych festivaloch. Tie sa do druhej polovice 50. rokov konali výlučne vo východnom bloku, ale roku 1959 sa mal festival konať vo Viedni, hlavnom meste neutrálneho Rakúska. Po dlhších úvahách napokon rakúska vláda súhlasila s jeho zorganizovaním a skupina politikov, vrátane bývalého ministra zahraničných vecí Bruna Kreiskeho a bývalého viceprezidenta IUSY Petra Strassera, sa rozhodla pre politiku „pozitívneho, nie negatívneho“ pozdravenia účastníkov, aby tak ukázala, „ako vyzerá slobodný svet a čo sa v ňom v skutočnosti deje“. V 50. a 60. rokoch sa IUSY angažovala za nezávislosť celého afrického kontinentu. Obdobie 60. rokov bolo poznačené študentskými protestnými hnutiami, občianskou neposlušnosťou, odporom voči autoritárskym štruktúram a na medzinárodnej politickej scéne vietnamskou vojnou a medzinárodnými protestmi proti nej, čo malo vplyv aj na činnosť IUSY. Vietnamská vojna a postoj USA spočiatku v rámci IUSY vyvolali vážne nezhody. Po násilných demonštráciách v USA (v New Yorku v apríli 1967, vo Washingtone s Martinom Lutherom Kingom pred Kapitolom v októbri 1967) a podobných udalostiach vo viacerých európskych krajinách sa napokon pôvodne kritický postoj IUSY voči USA zmenil na úplné odmietnutie americkej politiky a vietnamskej vojny. Dôležitou charakteristikou IUSY v 60. rokoch minulého storočia bolo, že si vždy zachovávala jasný negatívny postoj voči fašizmu a rasizmu a preukazovala praktickú solidaritu s tými, ktorí boli obeťami útlaku a prenasledovania diktátorskými režimami. IUSY, CIA a studená vojna Činnosť IUSY však poznačila aj studená vojna. Hoci sa v 60. rokoch snažila prekonať rozdelenia sveta na Východ a Západ myšlienkou demokratického socializmu ako tretej cesty, organizácia bola súčasťou západného bloku a nedokázala odolať vplyvu západných mocností. IUSY ovládol otvorený antikomunizmus. Zo svojich radov vylúčila organizácie, ktoré sa zúčastnili na podujatiach WFDY, a voči udržiavaniu kontaktov s organizáciami z východnej Európy sa stavala veľmi skepticky. Namiesto toho sa angažovala v protikomunistických alianciách, z ktorých mnohé podporovali a financovali medzinárodné organizácie a inštitúcie občianskej spoločnosti. IUSY sa však nevyhla obvineniam zo strany sovietskeho bloku, že za týmito aktivitami stála CIA. Hoci sa tieto obvinenia napokon ukázali ako súčasť sovietskej komunistickej propagandy, vážne poškodili povesť a dôveryhodnosť IUSY ako medzinárodnej politickej organizácie. Vyústilo to až do situácie, keď IUSY na 9. kongrese v Ríme koncom roku 1969 nedokázala nájsť a zvoliť si generálneho tajomníka. Podarilo sa to až roku 1971 na mimoriadnom kongrese v Londýne, kde za generálneho tajomníka organizácie zvolili Jerryho Svenssona zo Švédska. Lenže ten už nemohol rátať s podporou najmä škandinávskych študentských organizácií, ktoré IUSY opustili. Okrem toho, že sa IUSY usilovala o očistenie svojho mena a úplnú reorganizáciu po vnútorných i medzinárodných škandáloch, naďalej rozvíjala svoje politické aktivity navonok. V 70. rokoch sa zamerala najmä na Latinskú Ameriku, kde sa postavila proti vojenským režimom, ktoré vládli tomuto regiónu. Svoj boj za demokraciu IUSY prejavovala rozsiahlymi kampaňami za solidaritu a podporou exilových latinskoamerických politikov. Osobitne sa angažovala v Čile. Dôležité miesto v diskusiách IUSY mal aj Východný Timor či nové diktátorské režimy v Španielsku a Portugalsku. Plnú podporu IUSY si získali aj mladí sandinisti v boji proti somozovskej diktatúre. IUSY v súčasnosti Po páde berlínskeho múru začala IUSY širšie pôsobiť aj vo Východnej Európe. Symbolickým vyjadrením sympatií s demokratizačným procesom v stredo- a východoeurópskom regióne bolo, že IUSY usporiadala svoj kongres v septembri 1991 v Prahe v Československu. Na tomto kongrese prijala do svojich radov prvé organizácie z regiónu bývalého východného bloku, pričom išlo výlučne o „tradičné“ sociálnodemokratické mládežnícke organizácie. O ďalšie organizácie hlásiace sa k socialistickému a sociálnodemokratickému hnutiu zo strednej a východnej Európy sa rozrástla na kongrese v Modene v roku 1995, keď za plnoprávneho člena IUSY prijali aj Mladú demokratickú ľavicu zo Slovenska, ktorej nástupníckou organizáciou sú dnes Mladí sociálni demokrati. V súčasnosti sa IUSY angažuje za nastolenie demokracie v Barme, v Bielorusku, Svazijsku, za nezávislosť Západnej Sahary, vystupuje ako sprostredkovateľ medzi mládežníckymi organizáciami z Izraela a Palestíny v blízkovýchodnom mierovom procese, usiluje sa o stabilizáciu pomerov na Balkáne. Dôležité miesto v politickej agende IUSY majú témy ako dôstojné pracovné podmienky pre všetkých, udržateľný rozvoj, boj proti akejkoľvek forme diskriminácie, kritika neoliberálnej agendy a boj za mier, demokraciu a sociálnu spravodlivosť na celej planéte. Autorka je bývalá viceprezidentka IUSY (2000-2004) Spracované podľa materiálov IUSY a Nadácie Friedricha Eberta
