Sociálna spravodlivosť verzus individuálne ľudské práva?

Nielen súčasná slovenská politika je plná vášnivých sporov o tom, aký zisk je ešte primeraný, či sú extrémne platy zopár jednotlivcov oprávnené, alebo či sú existujúce majetkové rozdiely diktované trhovým mechanizmom spravodlivé.
Počet zobrazení: 1305
11-m.jpg

Nielen súčasná slovenská politika je plná vášnivých sporov o tom, aký zisk je ešte primeraný, či sú extrémne platy zopár jednotlivcov oprávnené, alebo či sú existujúce majetkové rozdiely diktované trhovým mechanizmom spravodlivé. Tieto otázky sú aktuálne aj v modernej politickej teórii. Podľa všetkého sa zdá, že radikálni obhajcovia trhu a ním spôsobených nerovností v tejto diskusii ťahajú za kratší koniec. Navyše ani ich obľúbený a, povedzme si rovno, už trochu ošúchaný argument, že sociálna spravodlivosť a prerozdeľovanie sa priečia individuálnym vlastníckym právam, evidentne neplatí. Individuálna spravodlivosť výkonu Pri úvahe o tom, či je nepomerne vyšší príjem spravodlivý, resp. oprávnený, sa dostávame ku konfliktu dvoch veľmi bežných intuitívnych ponímaní spravodlivosti. Prvé z nich nás nabáda, aby sme prisúdili každému toľko, koľko „si zaslúži“. Tým, ktorí sú schopnejší, náleží teda, pochopiteľne, viac. Nazvime tento rozmer spravodlivosti spravodlivosťou výkonu, resp. „individuálnou spravodlivosťou“. Podľa nej má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho výkonu. Otázka je, kto určuje kvalitu, zásluhu či záslužnosť konkrétneho výkonu. Odpoveď neoliberálov vrátane amerického teoretika libertarianizmu – čiže radikálne individualistickej verzie liberalizmu – Roberta Nozicka, ale aj u nás známejšieho Hayeka znie, že trhový mechanizmus. Títo autori zároveň vehementne odmietajú akýkoľvek iný mechanizmus rozpoznania kvality výkonu. V histórii myslenia sa však možno stretnúť aj s inými ukazovateľmi kvality – napríklad význam výkonu pre komunitu, apriórna nadradenosť výkonov privilegovaných vrstiev, či morálna sila výkonu resp. morálna zásluha. Napokon, prvý, kto sa prestal pýtať na mechanizmus určenia kvality výkonu a obrátil pozornosť na jeho kvantitu, a teda odrobenú prácu, bol Marx. Ten zároveň vo svojej idei komunizmu tematizoval aj ďalší distributívny princíp – ľudské potreby. Spomínaný rozmer spravodlivosti nazývame „individuálna spravodlivosť“, pretože vo všeobecnosti odmeňuje jednotlivca na báze jeho vlastných – akokoľvek rozpoznaných – kvalít, a to bez ohľadu na iných jednotlivcov či na celok spoločnosti. Ako spravodlivý či nespravodlivý teda možno označiť len vzťah jednotlivca k jeho veciam. Vzťah jednotlivca a jeho vlastníctva k iným jednotlivcom s ich vlastníctvom je v tomto prípade nepodstatný. Sociálna spravodlivosť prerozdeľovania Druhá intuícia o spravodlivosti nás, naopak, privádza k myšlienke, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov. Nech už je kritériom kvality resp. schopnosti trh alebo čokoľvek iné, voči nijakému človeku by sa nemalo pristupovať tak, aby stratil dôstojnosť či dokonca možnosť prežiť. Táto intuícia vychádza najmä z chápania spravodlivosti ako rovného prístupu a prebúdza sa v ľuďoch predovšetkým vo vyhrotených situáciách, pri pohľade na utrpenie chudobných a hladujúcich. Povedané zjednodušene, ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade nestačí procedurálna ani „individuálna“ spravodlivosť. Naopak, ponúka sa „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima na prežitie každého ľudského tvora. Vzťah jednotlivca k jeho veciam je v tomto prípade závislý od jeho vzťahu k ostatným jednotlivcom s ich vlastníctvom, resp. od jeho vzťahu k celej spoločnosti, ktorej je členom. Bránia sociálnej spravodlivosti individuálne práva? Proti sociálnej spravodlivosti, ktorá obyčajne vyžaduje prerozdeľovanie smerom od zvýhodnených a majetnejších vrstiev spoločnosti k znevýhodneným a chudobnejším sociálnym skupinám, možno postaviť ideu ľudskej slobody a individuálnych vlastníckych práv. Ak totiž budeme považovať ľudské práva na vlastnenie za absolútne, akýkoľvek zásah do nich za účelom prerozdeľovania majetku v spoločnosti možno označiť za neoprávnený. O takýto argumentačný postup sa pokúsil práve Nozick. Jediný štát, ktorý možno podľa Nozicka ospravedlniť, je štát minimálny, resp. štát – nočný strážnik. Takýto štát neporušuje absolútne ľudské práva jednotlivca. Stará sa iba o bezpečnosť svojich občanov, ochranu ich majetku a slobody, no nestará sa o ich sociálnu situáciu a materiálne zabezpečenie. Téma sociálnej spravodlivosti je teda v jeho teórii bezvýznamná. Každý väčšmi extenzívny štát je neoprávnený, pretože ak vyberá dane od svojich občanov pre redistribučnú politiku, berie tým jednotlivcovi-daňovníkovi časť jeho vlastníctva, časť jeho práce, hodiny jeho života. Jednotlivec sa tak vlastne čiastočne stáva štátnym vlastníctvom. Nozick tvrdí, že ak chápeme jednotlivca ako slobodnú a autonómnu bytosť, nemožno takéto niečo akceptovať. Pochopiteľne, aby štát v záujme ľudí zabezpečil aj svoje minimálne funkcie – napr. bezpečnosť – takisto potrebuje byť financovaný svojimi občanmi. Dane sú teda nevyhnutné, a to si Nozick dobre uvedomuje. Otázka je teda takáto: Ako možno ospravedlniť dane vyberané na zaisťovanie bezpečnosti a zároveň odmietať dane na redistribučnú sociálnu politiku? Oboje by predsa v nozickovskej terminológii malo znamenať to isté – nútené práce. Nozick teda hľadá spôsob, ako ospravedlniť minimálny štát, ktorý – hoci v menšej miere, ale predsa – vyžaduje redistribúciu v oblasti bezpečnosti a ochrany absolútnych práv. Ako vlastne vzniklo vlastníctvo? Pri tejto príležitosti vytvára hypotetický príbeh, ktorý je postavený na predstave pôvodného, prirodzeného stavu akejsi umiernenej anarchie, v ktorom žijú jednotlivci bez akýchkoľvek inštitúcií v relatívne pokojnom usporiadaní, avšak v neistote a v strachu o svoj majetok a o svoju bezpečnosť. U Nozicka si možno všimnúť, že tento stav sa chápe viac historicky ako v iných koncepciách spoločenskej zmluvy. Nozick sa totiž opiera o ďalší metodologický nástroj, ktorý si požičiava od Adama Smitha – tzv. neviditeľnú ruku. Snaží sa nám teda vykresliť príbeh, v ktorom spontánnym procesom vzniká minimálny štát na zaistenie bezpečnosti a ochrany vlastníckych práv ľudí. Argumentuje, že ľudia na zabezpečenie svojho majetku a svojej bezpečnosti spontánne utvárajú rôzne ochranné spoločenstvá. Tie neskôr spontánne začnú fungovať na komerčnej báze. No a nakoniec jedna z týchto ochranných agentúr pohltí tie ostatné a získa monopol na ochranu najskôr svojich členov, a potom aj na ochranu všetkých ostatných ľudí žijúcich na konkrétnom území. Takto, za pomoci neviditeľnej ruky, spontánne vzniká minimálny štát. Nijaký extenzívnejší štát, povedzme sociálny štát, by pomocou takéhoto spontánneho procesu vzniknúť nemohol, upozorňuje Nozick. Štát, ktorý by sa angažoval v otázke sociálnej spravodlivosti, je teda podľa Nozickovej argumentácie nelegitímny. Je Nozickova ruka neviditeľná, alebo len niečo skrýva? Bez toho, aby sme spomínané Nozickove náhodilé úvahy konkrétnejšie sledovali, zasadíme podstatu jeho príbehu do reálnejších kontúr. Vzniká totiž otázka, či je Nozickova „neviditeľná ruka“ skutočne neviditeľná. Spýtajme sa teda priamo: Je jeho príbeh historický, alebo nie je? Inými slovami, udialo sa to, čo Nozick vo svojom príbehu opisuje? Nozickova odpoveď je, pochopiteľne, záporná. Jeho príbeh je hypotetický. Potom sa však vynára otázka, ako možno hovoriť o neviditeľnej ruke, resp. o spontánnom procese, ak nejde o reálny proces, ale o proces vykonštruovaný rozumovou úvahou? Takúto úvahu predsa nemôže riadiť nejaká neviditeľná ruka, odosobnená od autorových predpokladov a predsudkov. Nozick tvrdí, že jeho hypotetický príbeh je spontánny, no napriek tomu ho sám vytvára a modeluje! A aké sú kritériá, podľa ktorých sa jeho modelový príbeh bude vyvíjať? Jednoducho snaha o bezpečnosť, s ktorou sa podľa Nozickových predpokladov každý jednotlivec rodí. Nozick sleduje jedinú hodnotu – hodnotu individuálnej slobody. My sa však môžeme pokojne spýtať, či nie je každému jednotlivcovi vlastná aj snaha o materiálne zabezpečenie svojej existencie. Môžeme sa ďalej pýtať, či život človeka okrem bezpečnosti neformujú aj iné hodnoty, ktoré by si určite zvolil, keby mohol do „spontánneho“ procesu zasahovať a či by sa v záujme ich presadenia neboli spontánne vytvorili napríklad inštitúcie sociálneho štátu. Je zrejmé, že keď Nozick vytvára ilúziu „neviditeľnej ruky“, vlastne tým do nej iba vkladá svoje predstavy o ľudských hodnotách. Vytvára model, ktorý by, ako verí, ospravedlnil každý človek. A preto, ako opäť verí, ho môže ospravedlniť tým, že naň nasadí nálepku „neviditeľnej ruky“. Možno však namietať, že je prinajmenšom zvláštne najprv si určiť charakteristiky historického procesu a potom o ňom vyhlasovať, že je spontánny a nemodelový. Jednoducho ho vždy musí modelovať nejaká hodnota. Ak je v Nozickovom príbehu jedinou hodnotou bezpečnosť, resp. individuálna sloboda, potom sa, pochopiteľne, dostane len k svojmu minimálnemu štátu. Prečo by sme však mali uznať hodnotu bezpečnosti za jedinú oprávnenú, k tomu sa už Nozick nevyjadruje. Spolieha sa, že toto svoje pochybné stanovisko prelepil vyhlásením, že pri tvorbe spoločenskej zmluvy nie je nevyhnutné vyargumentovať ľudské hodnoty, pretože ide o spontánny proces. Je však jasné, že Nozick vytvoril iba ďalší model – navyše značne oklieštený a málo vyargumentovaný – model minimálneho štátu. Neponúkol jediný argument v prospech tvrdenia, že sociálna spravodlivosť a štát, ktorý sa pokúša o jej zabezpečenie, nie sú legitímne. Účel by nemal svätiť prostriedky Nozick však v argumentácii pokračuje ďalej a všíma si problematiku spravodlivosti podrobnejšie. Ibaže tematiku spravodlivosti do veľkej miery zúžil na otázku vlastníckych nárokov jednotlivca a sociálnu spravodlivosť vytrvalo odmieta. Vychádza pritom zo svojej teórie oprávnení, čiže z akéhosi oživenia teórie prirodzených práv. V prvom rade si treba pripomenúť, že Nozick označuje svoju teóriu oprávnení za historickú a nemodelovú. Odmieta teda všetky tzv. konzekvencionalistické prístupy. Sú to prístupy, ktoré sa snažia oprávniť nejaké ciele či hodnoty poukázaním na to, že po ich presadení – v ich dôsledku, konzekvencii – bude situácia pre spoločnosť resp. pre všetkých jednotlivcov priaznivejšia. Nozickova pozícia je podľa jeho slov, naopak, historická. Historickosť Nozickovej metódy je však iba formálna a spočíva len v tom, že ako spravodlivé uznáva každé vlastníctvo, ktoré vzniklo v historickej situácii a zároveň neporušilo jeho dva princípy spravodlivosti – princíp spravodlivosti pri nadobudnutí majetku a princíp spravodlivosti pri jeho prevode. Naďalej však ostáva nezodpovedaná otázka, čo činí nadobudnutie vlastníctva spravodlivým, resp. oprávneným. Ako možno získať nárok na nejakú vec a zároveň neporušiť rovnaký nárok niekoho iného? Tento problém si Nozick uvedomuje, a preto opäť siahne po myšlienkach Johna Locka. Lockove tri podmienky oprávneného vlastníctva Problém, ktorý sledujeme, by sa dal prozaicky vyjadriť veľmi jednoducho: Ak ja nemám možnosť nič vlastniť, lebo všetko už vlastníš ty, zdá sa, že s mojím absolútnym právom na vlastníctvo niečo nie je v poriadku. Locke tento problém riešil dôslednými podmienkami, ktoré by sme mohli aktuálne interpretovať asi takto: 1) svoj nárok na danú vec získam, ak s ňou spojím svoju prácu (podmienka práce), 2) svoj nárok môžem uplatniť len v prípade, ak aj ty máš naďalej dosť možností privlastniť si rovnako dobrý statok (podmienka nevyčerpateľnosti), a 3) nemôžem si činiť nárok na niečo, čo sa vymyká mojim skutočným potrebám (podmienka miery, resp. striedmosti). Nemyslime teraz na to, že Locke vlastne vytvoril podmienky, ktorých dôsledky si asi ani dostatočne neuvedomil. My v tomto prípade môžeme len vyjadriť uznanie nad jeho dôslednosťou. Ak by totiž tieto tri podmienky platili, vskutku niet dôvodu, aby niekto pochyboval o absolútnom práve človeka na osobné vlastníctvo. Problém však nastáva, keď sa vlastníkmi vecí stanú tí, ktorí s nimi nespojili nijakú prácu, keď sa zdroje stanú nedostatkovými a keď ľudia prestanú dodržiavať mieru svojho vlastníctva určenú svojimi skutočnými potrebami. A v takejto situácii sa nachádzame v súčasnosti v rámci kapitalistického ekonomického systému, ktorý sa Nozick v podstate snaží ospravedlniť. Ak hovoríme o čistom osobnom vlastníctve, nezdá sa, že by sa toto vlastníctvo nedalo zabezpečiť všetkým ľuďom na celej Zemi. Ak dodržíme tretiu Lockovu podmienku – podmienku striedmosti – Zem ponúka dosť zdrojov, aby každý mohol mať osobné vlastníctvo, na ktoré získal nárok vďaka svojej práci. Inými slovami, plody našej Zeme môžu naďalej uživiť každého jej obyvateľa. Osobné vlastníctvo teda týmto spôsobom možno odôvodniť i dnes, pretože možno dodržať postulát, že absolútne právo na osobné vlastníctvo má každý. Problém, o ktorom z hľadiska dnešnej situácie v kapitalizme treba hovoriť, však nevznikol v dôsledku čistého osobného vlastníctva, ale bol, naopak, dôsledkom súkromného vlastníctva, resp. osobného vlastníctva výrobných prostriedkov. Vieme, že pôda, do vzniku kapitalizmu základný výrobný prostriedok, je nedostatková. Ak niekto vyhlási za svoje vlastníctvo hektár pôdy, poruší tým právo každého iného, kto by ju chcel vlastniť. Ten už totiž nemá možnosť si privlastniť túto ani inú pôdu, keďže celý pôdny rezervoár planéty je už „rozobraný“, čo je vzhľadom na nie neobmedzené množstvo pôdy pochopiteľné. Zároveň je týmto aktom nadobudnutia pôdy porušená Lockova podmienku striedmosti, lebo hektár pôdy nie je pre jedného vlastníka nevyhnutná potreba, ale účelová investícia, aby mohol obchodovať a získavať stále viac a viac nelegitímnych ziskov. Ak zamestnáva ľudí, aby spomínanú pôdu obrábali a on si privlastňuje plody ich práce, nech je ich odmena akákoľvek, porušuje podmienku nadobudnutia vlastníctva pomocou práce. Kde sa Nozick stráca? Zdá sa teda, že súkromné vlastníctvo výrobného prostriedku pôdy sa pomocou Lockových podmienok, ako si brilantne všimol aj Nozick, legitimizovať nedá. Z hľadiska ďalších výrobných prostriedkov je situácia podobná. Oprávniť výrobný prostriedok práce je možné, len ak ide o vlastnú prácu. Vlastniť prácu iného je z hľadiska Lockovej prvej podmienky protirečenie, contradictio in adjecto. A čo kapitál? Samotný jeho vznik vyplýva z porušenia Lockových podmienok vo všetkých predošlých spomínaných prípadoch. Dá sa hovoriť o jeho legitímnosti, resp. o jeho oprávnenosti? Nozick vie, že osobné vlastníctvo, ktoré nemá taký rozsah, aby znemožňovalo nadobudnúť osobné vlastníctvo iným, nie je nelegitímne a ani niet dôvodu napádať jeho oprávnenosť. Jeho cieľom však nie je obhájiť osobné, ale súkromné vlastníctvo – individuálne vlastníctvo výrobných prostriedkov. Ibaže Nozick vie, že Lockove podmienky sú príliš tesné, aby sa cez ne dal previesť mohutný kolos kapitalistického vlastníctva. Preto sa snaží formulovať slabšiu podmienku spravodlivého nadobudnutia vlastníctva. Nozick vychádza z predstavy, že spravodlivé rozdelenie vecí nemožno vopred určovať podľa nejakej hodnoty, resp. modelu. Jediné, čo môžeme poňať ako spravodlivé kritérium rozdelenia vlastníctva, je samotný fakt, že sa niekto rozhodne konkrétnu vec si privlastniť a skutočne to fakticky a historicky urobí. Akým spôsobom však ľudia toto privlastnenie deklarujú? Privlastniť si vec, ako všetci uznáme, predpokladá, aby aj ostatní uznali, že je moja. Je teda nevyhnutné ospravedlniť spomínaný fakt nadobudnutia nejakej veci do svojho vlastníctva aj nejakou oprávňujúcou argumentáciou. Nozick sa o to, pochopiteľne, pokúsil. Právo prvého nadobudnutia Pri svojej argumentácii sa vracia k otázke oprávnenia prvého nadobudnutia majetku, pretože práve tu tkvie jadro samotného problému. Podstata mojej kritiky spočíva v tom, že Nozick vychádza z predpokladu absolútnych práv jednotlivcov, ktoré platia pre všetkých. Ale ak pripustíme, že všetci majú právo na prvé nadobudnutie, nikto vlastne reálne nemôže nadobudnúť nič, pretože by tým porušil právo iného. Zásadný problém totiž spočíva v tom, že predmet prichádzajúci pod kontrolu jednej osoby mení situáciu ostatných. Predtým boli slobodní v použití tohto zdroja, teraz už nie sú. Nozickova odpoveď na tento problém znie, že stratu príležitosti vlastniť možno nevlastníkom kompenzovať. Systém súkromného vlastníctva sa podľa neho z hľadiska produktivity všeobecne považuje za nadradený voči tým systémom, v ktorých zdroje ostávajú neprivlastnené. Tak sa dá predpokladať, že privlastnenie vedie k produktívnemu prebytku, ktorý zdieľajú vlastníci i nevlastníci. Tí druhí sa napríklad môžu stať námezdnými pracovníkmi a získať viac, než by mali, keby zostali v prirodzenom stave. V takomto prípade, a ak nie sú porušené ničie práva, je vlastník podľa Nozicka k svojmu vlastníctvu oprávnený. Predsa teda účel svätí prostriedky? S touto tézou by sa, pochopiteľne, dalo veľmi úspešne polemizovať z rôznych pozícií, v prvom rade sa však vynára fundamentálna námietka, ktorá diskvalifikuje Nozickov záver dokonca aj vzhľadom na jeho metodológiu. Čiže – môže sa Nozick odvolať na produktivitu kapitalizmu? Odpoveď je jednoznačná: Nie. Veď ako môže pôvodný nadobúdateľ vlastníctva v rámci Nozickovho modelu získať neskoršou potenciálnou – a to nielen z hľadiska spravodlivosti veľmi pochybnou – produktivitou oprávnenie prisvojiť si konkrétny zdroj? Zatiaľ vieme, že náš pôvodný nadobúdateľ berie oprávnenie využívať tento zdroj ostatným a kompenzuje tento fakt len akýmsi prísľubom, že jeho neskoršia produktivita bude pre nich znamenať lepší stav, aký by mali, keby si tento zdroj neuzurpoval. Ale tu predsa ide o čistý konzekvencionalizmus, čiže o argumentáciu poukazujúcu na následky prijatej inštitúcie, a práve tomu sa Nozick chcel vyhnúť! Napriek tomu však legitimizuje súkromné vlastníctvo na základe produktivity systému založenému na tejto inštitúcii, čím sa dostáva do rozporu so svojimi predsavzatiami. Z pohľadu teórie oprávnení totiž nemožno povedať nič iné ako to, že obaja aktéri „pôvodnej“ situácie majú na konkrétny predmet rovnaký nárok. Z podobných intuícií vychádza aj kritika Nozickovej teórie oprávnenia z pozície amerického liberála Ronalda Dworkina. Ako tvrdí Dworkin, pôvodne nemá nikto väčší morálny nárok na spoločenské zdroje ako ostatní. To je jediné dôsledné stanovisko z hľadiska teórie oprávnení. A ak je v súčasnosti situácia taká, že napriek tomu niektorí vlastnia, a iní zasa nie, potom je celkom legitímna prinajmenšom existencia sociálneho štátu, ktorý kompenzuje nevlastníkom ich nevýhodnú pozíciu. Dworkinovu odpoveď Nozickovi možno navyše považovať aj za odpoveď na otázku naznačenú v titulku tohto príspevku: Bránia sociálnej spravodlivosti individuálne práva? Dworkin veľmi presvedčivo ukazuje, že opak je pravdou. Idea individuálnych práv totiž predpokladá rovné zaobchádzanie s jej nositeľmi, a teda aj nevyhnutné zásahy do vlastníckych práv zvýhodnených jednotlivcov. Vlastníme svoje telá? Všimneme si však ešte jeden Nozickov argument, ktorý má vziať legitimitu akejkoľvek snahe o redistribučnú spravodlivosť. Ide o tézu tzv. sebavlastníctva. V rámci tejto tézy Nozick celkom opodstatnene predpokladá, že ľudia majú absolútne práva na svoje telo a svoj život. Nemožno obetovať život jedného človeka pre blaho ostatných. Problém však nastáva, keď sa Nozick snaží dôsledky tejto tézy preniesť aj na vlastníctvo. Už formulácia problému napovedá, že tento jeho krok nie je náhodný. Absolútne právo na seba, resp. na vlastné telo totiž Nozick nazýva vlastníctvom svojho tela a dopúšťa sa tým podobného omylu ako svojho času Locke. Locke totiž vychádzal z neprípustne širokého chápania termínu vlastníctvo, ktoré predpokladá veľmi silnú analógiu medzi vlastníctvom vecí a „vlastníctvom“ vlastného tela. Podobne ako neskôr Nozick, teda aj Locke formuluje tézu, že ak niekto niečo vlastní, stáva sa to časťou jeho osoby. Vychádza teda z premisy, že všetko, čo možno označiť ako „moje“, je vlastníctvom. Ak je teda telo, ktoré patrí k mojej existencii, mojím, potom je aj mojím vlastníctvom. Pripusťme teda túto šírku termínu vlastníctvo a zbavme ju na chvíľu konotácií, ktoré vyvoláva právna definícia tohto pojmu. Problém však naďalej zostáva v tom, či možno porovnávať toto „vlastníctvo“ tela s vlastníctvom vecí. Na svoje telo má človek absolútne právo, celkom v duchu Nozickovho východiska. Je to tak preto, lebo vzťah jeho JA k jeho údom a orgánom je objektívne najbezprostrednejší, a teda nikto nemôže prísť s nárokom na jeho telo a dôvodiť, že má naň rovnaký, alebo dokonca väčší nárok. Je to tak preto, lebo by prinajmenšom nemohol preukázať, že jeho vzťah k tomuto cudziemu telu je bezprostrednejší – napríklad by toto telo, na rozdiel od bezprostredného „vlastníka“ tela, nemohol ovládať svojou vôľou. Situácia je však iná, keď sa pozrieme na vlastníctvo vecí. Veci, ktoré nie sú integrálnou súčasťou tela, totiž nie sú mojím bezprostredným „vlastníctvom“ tak, ako je ním moje telo. Niet totiž iného oprávnenia, na základe ktorého by si človek mohol nárokovať tú a tú vec, okrem dohody medzi ľuďmi, ktorí od istého okamihu uznali niekoho držbu za nescudziteľnú, čím vzniklo vlastníctvo vecí. Takto uvažuje aj Thomas Hobbes a zdá sa, že jeho úvaha je dôslednejšia ako Lockova, či neskôr Nozickova. Človek – tvor nespoločenský Ak totiž Hobbes aj Locke vychádzajú z toho istého stanoviska – že človek je bytosť nespoločenská, a teda vo svojich úvahách abstrahujú od všetkých spoločenských vzťahov, ktoré ľudskú existenciu podmieňujú, potom Hobbes celkom správne nepredpokladá, že by niekto uznal moje oprávnenie na nejakú vec a nečinil by si na ňu nárok, zatiaľ čo Locke tento predpoklad prijíma. Vlastnenie istej veci totiž nevyhnutne predpokladá, že iní ľudia sa nárokov na túto vec zrieknu. Ale ak jednotlivca vnímame ako asociálnu bytosť, nemožno predpokladať, že by sa onej veci zriekol – jednoducho na to neexistuje racionálny dôvod. Jeden človek nemôže povedať, že má na nejakú vec absolútne právo, lebo by to predpokladalo nejaký bytostný dôvod – ako napr. bezprostrednosť, vôľovosť používania v prípade tela. Podobná bezprostrednosť však pri vlastníctve vecí chýba. Ak je niekto vlastníkom, znamená to len toľko, že ostatní ľudia rešpektujú dohovor, že každý môže niečo vlastniť, kým pri „vlastníctve“ tela tento dohovor nie je nevyhnutný, lebo ani bez neho nikto iný moje telo nemôže používať ako svoje vlastníctvo bezprostredne ako JA, a to z objektívnych biologických príčin. Všetky tieto problémy si zrejme Locke uvedomoval, a preto prišiel so svojou podmienkou práce. Tú však Nozick odmieta. A tak sa dostáva do situácie, keď nielenže neprimerane používa tézu sebavlastníctva na vlastníctvo vecí, ale zároveň odmieta jediné presvedčivé zdôvodnenie nadobudnutia vlastníctva, a to vlastnou prácou. Predpokladá, že zámenou významu termínu vlastníctvo bez problémov príde k záveru, že vlastníctvo človeka je nedotknuteľné. Tento záver však nie je možné spomínaným spôsobom ospravedlniť. Nozickov logický krok od vyhlásenia nedotknuteľnosti sebavlastníctva k postulovaniu nedotknuteľnosti vlastníctva je nezmyselný. Analýza ukázala, kde tkvie Nozickov základný omyl. Vlastníctvo vecí nie je totožné s „vlastníctvom“ tela a vytvárať logické závery z podobných analógií nie je prípustné. Autor je sociálny filozof a odborník na moderné teórie spoločenskej zmluvy. Tento príspevok vznikol redakčnou úpravou vybraných textov z jeho knihy Sociálna spravodlivosť a identita, Bratislava: VEDA, 2006.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984