Zbytočné ministerstvo

V poslednom čase postupne prehrmelo niekoľko politických prestreliek zameraných na počet terajších a zriadenie nových ministerstiev. Politické debaty sa týkali aj hodnotenia politického vplyvu nad nimi. Diskusie prehrmeli a zostali bez konkrétnych záverov, ale na niečo však snáď predsa len boli dobré. Faktom ostáva, že ministerské kreslá majú nezameniteľnú politickú hodnotu a sú atraktívnym vyjednávacím žetónom. Politické strany si vďaka nim upevňujú moc a občas vedia prižmúriť oči nad samotným poslaním rezortov. Súčasťou histórie sa postupne stalo napríklad ministerstvo privatizácie. Na jednej strane zrejme už niet čo privatizovať. Na strane druhej časť jeho úloh plní Fond národného majetku. Jedným z argumentov, prečo nezriadiť ministerstvo pre cestovný ruch, bola (ne)funkčná agentúra, ktorá by myšlienku propagácie Slovenska v zahraničí a vytvárania podmienok pre cestovný ruch mala plniť efektívnejšie ako doposiaľ. Spojenie ministerstiev školstva a kultúry je samostatnou kapitolou. Pretože sú to dva žetóny pre dve vládne strany, ich spojeniu sa vláda môže venovať až v predvolebnom období v rámci predvolebnej témy - znižovanie byrokracie. Nemalú pozornosť si zaslúži ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Jednou z oblastí jeho pôsobenia je výstavba. Lenže cesty, diaľnice, rýchlostné komunikácie, tunely či mosty patria do rezortu dopravy, Slovenskej správy ciest i regionálnych správ či Národnej diaľničnej spoločnosti. Bytovú výstavbu zasa podporuje Štátny fondu rozvoja bývania. On je partnerom pri výstavbe bytov najmä samosprávam, ktoré v zmysle zákona o obecnom zriadení „zabezpečujú výstavbu a údržbu...“ Zastupiteľstvá zároveň schvaľujú, upravujú a aktualizujú svoje územné plány, čo sú záväzné dokumenty, ktoré musia rešpektovať nie len občania, ale aj developeri. Druhou oblasťou Janušekovho rezortu je regionálny rozvoj. Aj ten regulujú samosprávy prostredníctvom svojich dokumentov, ako napríklad plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Obecný či mestský musí korešpondovať s krajským. Ten zasa musí rešpektovať dokumenty prijaté a platné na národnej úrovni. A tak jedinou silnou oblasťou pôsobenia tohto ministerstva je regulácia, čerpanie a kontrola „eurofondov“ na Slovensku. Bolo by naivné predpokladať, že sa niekto vzdá kontroly nad takými peniazmi. Tento rezort to už viackrát dokázal – naposledy, keď „vyviedol z omylu“ siedmich županov, ktorí chceli posilniť vplyv samosprávnych krajov nad prerozdeľovaním európskych fondov. Otázne však ostáva, či by na to nestačila aj efektívnejšia inštitúcia, ako ministerstvo. Keby bola vôľa prehodnocovať počet, názvy a reálnu činnosť ústredných orgánov štátnej správy, takéto argumenty by boli určite docenené. Možno niekto v budúcnosti, keď sa už zabudne na zrušenie krajských úradov, pôjde o krok ďalej a zistí, že len názov nestačí. Autor je politológ, špecialista na verejnú správu