Groš druhý: Prečo demografia nie je dobrým dôvodom na reformu

V minulotýždňovej časti sme dospeli k nasledujúcim znakom štátneho dôchodkového systému: je to systém priebežný, verejne spravovaný, s určeným výnosom.
Počet zobrazení: 2482
11CB-m.jpg

V minulotýždňovej časti sme dospeli k nasledujúcim znakom štátneho dôchodkového systému: je to systém priebežný, verejne spravovaný, s určeným výnosom. V prípade najrozvinutejšieho, sociálnodemokratického systému tieto charakteristiky umožňujú prerozdeľovanie od bohatých k chudobným, životnú istotu v starobe a právo na dôchodok. Dnes sa budeme venovať neoliberálnemu návrhu „dôchodkovej reformy“, jej zdôvodneniu, kritike tohto zdôvodnenia a kritike pravdepodobných následkov „reformy“. Privatizácia dôchodkového zabezpečenia v Čile na začiatku osemdesiatych rokov sa stala vzorom pre neskoršiu neoliberálnu politiku „dôchodkovej reformy“, ktorú presadzovala všade na svete Svetová banka. „Reforma“ v tomto ponímaní má veľmi špecifický význam. Nie každá zmena dôchodkového systému sa s ňou dá stotožniť. Zvýšenie odvodov, zníženie dôchodkov, posun veku odchodu do dôchodku, či odstránenie niektorého druhu valorizácie sú síce všetko reformy – a niekedy možno výrazne negatívne – ale stále sú zmenami v rámci existujúceho dôchodkového systému. Takémuto druhu reforiem sa hovorí „parametrické“, pretože menia iba „nastavenie“ jednotlivých rozmerov systému. „Reforma“ presadzovaná neoliberálmi je však zmenou fundamentálnou, ktorá nemení iba jednotlivé súčasti systému, ale systém ako taký. V skutočnosti, ako si ukážeme, systém v podstate ruší. Drvivá väčšina stredo- a východoeurópskych krajín už takúto radikálnu „reformu“ akceptovala. No hoci v strednej a východnej Európe o tom nechyrovať, v skutočnosti prebieha okolo „reformy“ ostrý boj nielen v politickej, ale aj v odbornej sfére. Ba dokonca protivníkmi ekonómov zamestnaných vo Svetovej banke či v Medzinárodnom menovom fonde sa stávajú ekonómovia zamestnávaní Svetovou bankou či Medzinárodným menovým fondom! Konkrétne mám na mysli Orszaga, Stiglitza a Barra. Ich state sú, samozrejme spolu s prácami ďalších ekonómov, ktorí nie sú zviazaní s medzinárodnými finančnými inštitúciami, neoceniteľným zdrojom argumentov proti „reforme“. Disidenti Banky však doteraz ťahali za kratší povraz – hoci ich argumenty sú možno vydávané v jej publikáciách, jej oficiálna politika sa nijako nezmenila a stále rovnako tvrdo tlačí na presadenie „reformy“. Rozprávka O troch „pilieroch“ Neoliberáli prezentujú „reformu“ ako spôsob posilnenia dôchodkového systému. V zhode s tým sa používa obraz troch „pilierov“ dôchodkového zabezpečenia – štátneho, povinného súkromného a dobrovoľného súkromného. Metafora troch pilierov má naznačiť, že systém, ktorý je výsledkom „reformy“, bude stabilnejší, keďže sa opiera o viac nosných bodov. Skutočným zmyslom „reformy“ je však podkopať existujúci pevný základ – minimalizovať štátny dôchodkový systém – a postaviť nový „systém“ na vode. Asi takú stabilitu „súkromný povinný pilier“ poskytuje. Obraz „troch pilierov“ sa nielenže snaží vnútiť predstavu, že ide o ekvivalentne stabilné sektory, ale zakrýva navyše podstatu procesu reformy. Prvý „pilier“, štátny dôchodkový systém, i tretí „pilier“, dobrovoľné dôchodkové pripoistenie, totiž už samozrejme existujú. Podstata „reformy“ spočíva v zavedení druhého „piliera“, povinného dôchodkového sporenia, a súčasnom faktickom zrušení „piliera“ prvého. Toto zrušenie nie je doslovné. Aj pri tej najradikálnejšej podobe „reformy“ v Čile zostáva štátu funkcia postarať sa o minimálny garantovaný príjem pre dôchodcov. No štátny dôchodkový systém v pravom slova zmysle, t. j. záruka slušnej životnej úrovne v starobe, „reformou“ mizne. Štát sa zbavuje zodpovednosti za dôchodcov, ktorí ako jednotlivci majú niesť riziká vývoja ekonomiky ako celku. Štátny systém sa mení iba na administratívu akejsi verejnej charity. Čo sa týka nového „piliera“, znamená to vytvorenie trhového sektoru, v ktorom sú občania donútení odkladať si časť z príjmu na úspory na svojich individuálnych účtoch. Tieto účty spra-vujú súkromné finančné spoločnosti zamerané na zisk, ktoré úspory investujú na trhoch s akciami. Po uplynutí stanovenej doby sporenia, či po dosiahnutí určitého veku, si sporiaci môžu kúpiť anuitu, z ktorej im bude vyplácaný „dôchodok“. Treba si všimnúť, že hovoríme o „trhovom sektore“, nie novom „systéme“. Vlastnosti tohto sektoru sú totiž priamym opakom systematickej záruky starobného zabezpečenia, akú predstavuje verejný systém. Skutočne – charakteristiky sektoru sú priam jeho zrkadlovým obrazom. Dôchodkové zabezpečenie tu nefunguje priebežným transferom, ale hromadením nominálnych nárokov na spotrebu. Sektor nie je spravovaný verejne, ale súkromnými spoločnosťami motivovanými vyhliadkou na zisk. Okrem toho v ňom nie je záruka výšky výnosu, stanovená je iba určená výška príspevku. Zároveň, v dôsledku zavedenia individuálneho sporenia, likviduje možnosť prerozdeľovania, odvodením výšky dôchodku od výkonu chronicky nestabilných finančných trhov odstraňuje životnú istotu dostatočného príjmu v starobe, a napokon presunutím rizika budúceho vývoja zo spoločnosti ako celku na jednotlivcov znemožňuje chápať slušný dôchodok ako všeobecné občianske právo. Demografické prognózy... Hlavným argumentom, ktorý sa pri presadzovaní „reformy“ používa, je tzv. demografický problém. Obyvateľstvo starne, rodí sa menej detí, čo znamená menej prispievateľov do a viac poberateľov z dôchodkového systému. Nie je to síce jedinou témou privatizérov penzijného systému, no jednoznačne je témou najdôležitejšou. Všetky ostatné argumenty za „reformu“ sú totiž až príliš zjavne ideologické a späté so záujmami konkrétnych skupín. Demografický vývoj, ktorý je „objektívnym faktom“, je preto nenahraditeľným tromfom reformátorov. Je totiž aspoň na prvý pohľad faktorom, ktorý s rozdielnym nazeraním na svet či rozdielnymi spoločenskými záujmami nemá nič spoločné – dopadá na spoločnosť so železnou istotou prírodného zákona. A neoliberáli sa naň odvolávajú práve preto, aby sa ich cieľavedomá politická a ekonomická stratégia dala zakryť pod pláštik objektívnej nevyhnutnosti, ako som už spomínal v minulom článku. Práve vďaka nemu môžu zaujať pózu „realistov“ presadzujúcich „nevyhnutné“ riešenie „prirodzene sa vyskytujúcich“ problémov. Propagátori „reformy“, Svetovou bankou počnúc, používajú pri opisovaní tohto problému tvrdo panikársky jazyk, akému sa inak ekonómovia i politici skôr vyhýbajú: hovorí sa o „kríze“ či „časovanej bombe“. Tento druhý výraz aspoň naznačuje to, čo sa cudne zamlčuje v prvom: že totiž „demografický problém“ nie je zatiaľ naozajstným problémom v podstate nikde na svete. Celá „kríza“ je založená na extrapolácii súčasných demografických trendov minimálne tridsať rokov do budúcnosti. Ak sa pritom zamyslíme nad dejinami 20. storočia, spoľahlivosť takýchto predpovedí je silne pochybná. Do akej miery by sa asi predpovede demografického vývoja na tridsať rokov dopredu ukázali pravdivými, keby ich niekto urobil v roku 1900, 1930, alebo 1960? Zároveň stojí za povšimnutie, že Svetová banka a neoliberálni propagandisti presadzujú v skutočnosti „reformu“ všade na svete, celkom bez ohľadu na miestny demografický vývoj. To napríklad znamená, že zavedenie druhého „piliera“ sa propaguje aj v rozvojových krajinách, v ktorých často tvorí relatívne mladá časť obyvateľstva v skutočnosti drvivú väčšinu. Nech je tak či onak, „reformu“ prezentujú privatizéri ako riešenie tohto „demografického problému“. Vzhľadom na to, že štátny dôchodkový systém bude skresaný na minimum, štát sa „odbremení“ od starostlivosti o dôchodcov – výška dôchodku bude každého „osobnou zodpovednosťou“. Tým pádom prestane mať štátny systém problémy, a keďže výška dôchodku bude závisieť od „osobných rozhodnutí“ jednotlivcov – ktorej dôchodkovej spoločnosti zveria svoje úspory a koľko vložia do dobrovoľného pripoistenia – každý dostane taký dôchodok, aký si zaslúži. ... sú nedostatočným argumentom... V takejto primitívnej podobe je argument za „reformu“ taký zlý, že je ťažko uveriť, že ho niekto s vážnou tvárou predkladá verejnosti – hoci práve to mediálni propagandisti skutočne robia. Je celkom zjavné, že argument v tejto podobe sa týka iba prenosu rizika budúceho vývoja zo spoločnosti na jednotlivca, ale nijako neovplyvňuje rozmer tohto rizika. Inými slovami, ak je problém vo fundamentálnych veličinách ekonomiky, medzi ktoré veľkosť pracovnej sily krajiny patrí, potom zmena formy dôchodkového systému nemá na tento problém nijaký dosah. Pripomeňme si ešte raz, že ekonomický rozmer starobného zabezpečenia spočíva vo veľkosti spoločenského produktu. Ak by jediným dôsledkom „reformy“ malo byť to, že namiesto štátu si je za dôchodok „zodpovedný každý sám“, čo nemá nijaký dopad na spoločenský výstup, potom by bola celá „reforma“ zjavne len účtovníckym trikom, ktorým sa reálne ťažkosti spôsobené demografickým vývojom nijako nezmenšia. Áno, je možné, že zmena systému bude znamenať zmenu pravidiel rozdeľovania spoločenského produktu – či už v prospech dôchodcov, alebo pracujúcich. Teda, je možné, že v dôsledku formálneho presunu rizika na jednotlivca budú dôchodky nižšie, ako by boli v štátnom systéme, alebo naopak, že budú vyššie – za cenu nižšej životnej úrovne pracujúcich. No keďže produkt samotný sa nezmenil, toto je úplne rovnaký výsledok, ako keby sa vôbec nezmenil ani systém, a jednoducho by sa buď zvýšili odvody doň, alebo znížili vyplácané dôchodky. Posledne zmienený fakt je kľúčový. Nutným predpokladom, ktorý si argument za „reformu“ vyžaduje, totiž je, že nemožno zvýšiť príspevky do štátneho priebežného systému – teda, že nemožno zvýšiť odvody. Ak by sa totiž odvody o primerané percento zvýšiť dali, potom by starnutie obyvateľstva nebolo problémom – každý prípadný deficit priebežného systému by sa okamžite týmto spôsobom mohol vykryť. ...ktorý má politické pozadie Predpoklad, že sa odvody zvýšiť nedajú, nie je ekonomický, ale politický. To samozrejme neznamená, že je mylný – napríklad v súčasnej sociálno-ekonomickej situácii vo východnej Európe má pravdepodobne blízko k skutočnosti. Ale stále zostáva predpokladom politickým. Týka sa práve toho, čo sme nazvali pravidlami rozdeľovania produktu medzi pracujúcich a dôchodcov. Pre neoliberálov je kriticky dôležité, aby si nikto politickú povahu tohto predpokladu nevšimol. Iba vtedy, ak zamlčíme možnosť zvyšovania odvodov, sa z predpokladaného deficitu priebežného systému stáva napohľad neriešiteľný problém. No nemožnosť zvýšiť odvody nie je nijakým prírodným zákonom. Platnosť tohto predpokladu závisí od toho, akú mieru spoločenskej solidarity možno v danej chvíli očakávať. Poznáme dobré dôvody domnievať sa, že čím väčšia rovnosť v spoločnosti vládne a čím vyššia je všeobecná životná úroveň, tým jednoduchšie by bolo žiadať od pracujúcich vyššiu podporu pre dôchodcov. Na rovnakých dôvodoch stojí aj progresívne zdanenie: čím väčšie bohatstvo, tým menšou obeťou je vzdať sa nejakej konkrétnej čiastky z neho. Teda, v prípade odvodov do dôchodkového systému, čím väčšie príjmy pracujúce obyvateľstvo ako celok má a čím menej sa spoločenská prestíž odvodzuje od príjmov – čím väčšia príjmová rovnosť vládne, tým menej problematické je zvýšiť odvádzané percento do systému. Problém politickej vôle zvýšiť odvody na podporu rastúceho počtu dôchodcov je teda jednak problémom nízkych príjmov obyvateľstva – teda nízkych miezd – a jednak prehlbujúcej sa nerovnosti. Toto sú, samozrejme, otázky, od ktorých sa neoliberalizmus úmyselne snaží odvrátiť pozornosť, keďže jeho pôsobením sa oba problémy výrazne zhoršujú. Opäť teda narážame na fakt, že „reforma“ je „nevyhnutným riešením demografického problému“ iba v prípade, že prijmeme mnohé zamlčané hodnotové, teda politické predpoklady. Rast miezd totiž samozrejme závisí od relatívnej sily kapitálu a práce a rovnosť v spoločnosti je závislá na politickej sile rovnostárskych spoločenských prúdov. Ak sa staviame za posilňovanie kapitálu a oslabovanie práce, ako to robia neoliberáli, mzdy pochopiteľne stagnujú či dokonca klesajú. Ak velebíme nerovnosť, je triviálnou tautológiou, že sa tým staviame proti rastu rovnosti. Pravdaže – mzdy môžu nezávisle od veľkosti spoločenského produktu narastať v kapitalistickej spoločnosti iba po určitú hranicu, ktorá ešte neohrozuje investície, alebo na druhej strane nevyvoláva inflačné tlaky. Ďalší nárast miezd závisí od zvyšovania celkového ekonomického výstupu – alebo inak povedané, od nárastu produktivity. Toto je klasický argument neoliberálov, ktorým sa zdôvodňuje potreba mzdovej zdržanlivosti. Iróniou však je, že presne ten istý argument platí aj proti dôchodkovej „reforme“. Ak sa totiž „reforma“ nedotkne reálnej ekonomiky, teda celkového ekonomického výstupu – alebo inak povedané, ak nespôsobí nárast produktivity – zavedenie „kapitalizačného“ systému neprinesie dôchodcom nutne nijaké zlepšenie. Sporenie samo o sebe nič nevyrieši – dôchodca môže mať na konte aj milióny, ale ak nebude dosť výrobkov, ktoré si za ne bude chcieť kúpiť, nepomôže mu to, alebo iba za cenu toho, že ožobráči generáciu vlastných detí. Pri nedostatku výrobkov samozrejme jednoducho stúpnu ich ceny, v dôsledku čoho si ich buď nebudú môcť dovoliť dôchodcovia – a ich milióny im nebudú nič platné, alebo pracujúci – čo bude rovnaký výsledok, ako keby sa systém vôbec nemenil a jednoducho sa im v priebežnom systéme zvýšili odvody. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť istý citát Johna Maynarda Keynesa, ktorého hlboká pravda mnohým povrchným „reformátorom“ uniká: „Nemôžeme sa, ako spoločenský celok, postarať o budúcu spotrebu finančnými prostriedkami, ale jedine v danom čase vyprodukovaným fyzickým výstupom. Pokiaľ naše spoločenské a obchodné usporiadanie oddeľuje finančné pokrytie budúcnosti od fyzického pokrytia budúcnosti, takže snaha postarať sa o to prvé nemusí nutne znamenať aj zabezpečenie toho druhého, finančná opatrnosť povedie k podkopaniu efektívneho dopytu a tým poškodí všeobecné blaho...“. Trochu lepší argument – „reforma“ zväčší koláč Potiaľ teda zlý argument za reformu. Existuje aj lepší? Áno, existuje a skutoční ekonomickí odborníci na rozdiel od propagandistov operujú najmä ním. Neznamená to síce, že je skutočne presvedčivý, vykazuje však aspoň minimum ekonomickej gramotnosti, ktorá v mediálnej propagande chýba. Lepší argument za reformu uznáva, že v každom danom okamihu sú dôchodky iba transferom z existujúceho „koláča“ HDP, a že tento fakt nijaká reforma nezmení. Jediný spôsob, ako riešiť „demografický problém“ a neubrať pritom ani zo životnej úrovne dôchodcov, ani pracujúcich, je teda pokúsiť sa zvýšiť veľkosť tohto koláča. Za predpokladu, že by „reforma“ skutočne koláč zväčšila, by možno pracujúcich až tak nemrzelo, že dôchodcovia z tohto koláča veľa „ujedajú“. Okamžite je však zjavné, že z hľadiska financovania dôchodkov je tento výsledok ekvivalentný stavu, keby zostal súčasný systém zachovaný, ale zvýšila by sa produktívnosť ekonomiky – tak, aby sa mohli výrazne zvýšiť mzdy, počítajúc do mzdy aj odvodové náklady zamestnávateľov – a zároveň by sa zvýšilo percento odvodov. V prípade „reformy“ aj bez nej by potom dôchodcovia dostali väčší diel z väčšieho koláča a pracujúci zase primerane menší, s tým, že by ich to snáď až tak nemrzelo. Ale ozaj na to treba „reformu“? Ešte pred podrobným skúmaním celého argumentu sa javí zrejmým, že ak možnosť zvýšiť produktivitu skutočne existuje, potom táto možnosť hrá rovnako dobre do karát štátnemu priebežnému systému i sprivatizovanému sektoru. Aj keby teda bol onen argument presvedčivý, môže byť argumentom za „reformu“ jedine v prípade, že je to výhradne samotná „reforma“, ktorá predstavuje možnosť zvýšiť celkový ekonomický výstup. Je zrejmé, že „reforma“ nemá nijaký priamy dopad na množstvo pracovnej sily v krajine, a v tomto zmysle „demografický problém“ nemôže vyriešiť nikdy. Môže však teoreticky viesť k navýšeniu množstva kapitálu, alebo lepšie povedané, postarať sa o rast produktivity na pracujúceho. „Reforma“ by sa dala považovať za úspešnú jedine v prípade, že by dokázala ovplyvniť tento faktor. Teoretický argument v danom smere znie nasledovne: Príspevky prestanú prúdiť do priebežného systému, kde ich okamžite dostávajú dôchodcovia na vlastnú spotrebu. Namiesto toho sa začnú ukladať do fondov sporenia, čo znamená, že sa v krajine zvýši miera úspor. Zvýšená miera úspor znamená zvýšené investície, ktoré vedú k zvýšeniu produktivity práce a odtiaľ potom k pokrytiu dôchodkových potrieb. Toto je v jadre jediné dostatočne zmysluplné odôvodnenie „reformy“. Problém je v tom, že ak tento argument nemá byť návodom na výrobu perpetua mobile, potom obsahuje buď zamlčané predpoklady, alebo je jednoducho falošný. Položme si najprv otázku, kto financuje dnešných dôchodcov a všetkých ostatných, ktorí už majú k odchodu do dôchodku tak blízko, že by si nemohli nasporiť na dostatočne vysoký dôchodok? Keďže v argumentácii sa predpokladá, že dnešní a budúci pracujúci to už nie sú – tí si predsa musia prostriedky ukladať do fondov sporenia, bez čoho by miera úspor nemohla vzrásť – sú len dve možnosti. Buď prestanú dnešní dôchodcovia svoje dôchodky dostávať, alebo ich nejakým spôsobom bude musieť financovať štát. Prvú alternatívu môžeme s relatívnou istotou považovať za politickú nemožnosť. Navyše poskytuje prvú ilustráciu všeobecného princípu, že bez toho, aby sa dnes niekto neuskromnil, nemôže zajtra celkový ekonomický koláč vzrásť. V tomto prípade by boli donútení uskromniť sa dôchodcovia z doterajšieho priebežného systému, keďže by prestali dostávať dôchodky a ekonomický výstup v budúcnosti by narastal fakticky na ich úkor. Zostáva teda druhá alternatíva – že totiž deficit, ktorý zavedením nového „piliera“ vznikne v štátnom priebežnom systéme, zaplatí nejakým spôsobom štát. Narazili sme tým na problém nákladov na prechod. Deficit, o ktorý tu ide, je v skutočnosti obrovský a potrvá niekoľko desaťročí, kým bude celkom splatený. Existovať bude dovtedy, kým nezomrie posledný dôchodca, ktorý ešte dostával celý dôchodok zo štátneho priebežného systému. Mimochodom, už len z tohto dôvodu nemôže byť nikdy dôchodková „reforma“ riešením krátkodobej fiškálnej krízy. V prípade privatizácie dôchodkovej zodpovednosti v Čile, ktorá sa niekedy falošne uvádza ako príklad úspešného riešenia takejto fiškálnej krízy, v dôsledku nákladov na prechod stúpol krátkodobo deficit verejného dôchodkového systému na dvojnásobok – z 3,9 na 8 percent HDP v roku 1981 (!). Vždy sa niekto musí uskromniť No ak predpokladáme, že štát má na to, aby tieto náklady na prechod skutočne pokryl – a v prípade, že „reforma“ sa má uskutočniť, to predpokladať musíme – potom je zrazu zjavné, odkiaľ „zvýšenie miery úspor“ vlastne pramení. Jednoducho zo sumy, ktorá ide na pokrytie deficitu štátneho priebežného systému! Ak sú totiž príspevky pracujúcich do súkromných fondov v rovnakej výške, ako boli predtým do štátneho systému, znamená to nutne, že celková odvedená suma – teda tá, o ktorú stúpajú úspory – sa presne rovná výške deficitu štátneho systému. Celkový objem úspor sa teda zvýšil presne o sumu, ktorou štát deficit financuje. Inými slovami, miera úspor môže stúpnuť jedine vtedy, keď štát odniekiaľ túto obrovskú sumu vyčaruje. Lenže je zjavné, že ak ju štát môže takto vyčarovať v prípade zavedenia „reformy“, rovnako dobre by ju mohol vyčarovať aj bez nej – a zvýšiť tak mieru úspor priamo, povedzme splatením časti štátneho dlhu. Inými slovami, prinajmenšom po celé obdobie prechodu je „reforma“ úplne irelevantná. Zvýšený výkon ekonomiky je dôsledkom výraznej finančnej injekcie štátu – a táto injekcia je úplne nezávislá na zavedení či nezavedení „reformy“. Ak na ňu vláda prostriedky má, tak ich jednoducho má, a „reforma“ to nijako neovplyvní. Navyše, ak opustíme ríšu rozprávok, je nám jasné, že nijakou mágiou sa štát peňazí na financovanie deficitu nedoberie. Potom platí, že buď štát tieto peniaze už tak či onak odložené mal – v tom prípade miera úspor nestúpla, pretože by do nej tieto financie spadali tak či onak. Alebo štát peniaze na financovanie prechodu nemal a musel ich teda od niekoho získať – nuž a potom je zvýšená miera úspor dôsledkom núteného sporenia. Nech už je totiž deficit bezprostredne financovaný pôžičkou, zvýšením daní, predajom štátneho vlastníctva, či tlačením inflačných peňazí, vždy ho v konečnom dôsledku zaplatia daňovníci – ako nám totiž neoliberáli radi pripomínajú, štát žiadne vlastné peniaze nemá. Teda opäť sme pri tom, že niekto sa musel dodatočne uskromniť, spotrebovať na vlastné účely menej, než za iných okolností. Za zvýšenie miery úspor je zodpovedné toto nútené uskromňovanie. A opäť by sme dosiahli úplne rovnaký výsledok, ako keby sa jednoducho boli zvýšili odvody do štátneho systému. Dospeli sme teda k záveru, že v čase prechodu od štátneho systému k zavedeniu individuálnej dôchodkovej zodpovednosti je nárast miery úspor od „reformy“ nezávislý. Čo však po skončení tohto prechodného obdobia? Na prvý pohľad sa predsa zdá, že v tomto čase už miera úspor bude skutočne vyššia, ako pred „reformou“, pričom to už nemá nič spoločné s núteným uskromňovaním sa. Jedni budú sporiť, druhí odsporia Za istých okolností by v tomto období skutočne mohla miera úspor o niečo stúpnuť. No v súlade so zásadou „nemožno vyrobiť perpetuum mobile!“ to nutne opäť musí znamenať, že niekto niekde v ekonomike má menšiu mieru spotreby, ako by inak mal – čo je stále rovnaký výsledok, ako keby zostal zachovaný štátny systém. Aby sme to pochopili, musíme si uvedomiť, že v okamihu, keď sa čas prechodu skončí, sa síce bude na jednej strane sporiť o x percent viac – no zároveň sa bude o y percent viac úspor čerpať. Vo chvíli skončenia prechodu totiž nebudú len súčasní pracujúci do súkromných fondov svoje prostriedky vkladať, ale aj súčasní dôchodcovia vyberať. Pri nepozornom uvažovaní je ľahké si tento fakt nevšimnúť. Čerpanie úspor je totiž záporné číslo – povedzme mínus tridsať percent z nejakého daného objemu úspor. V priebežnom systéme, samozrejme, toto konkrétne záporné číslo neexistuje – danú časť úspor nikto nečerpá, pretože samotná „daná časť úspor“ neexistuje; niet teda z čoho čerpať. Toto čerpanie vzniká práve až vytvorením nového systému, vzhľadom na to, že vďaka úsporám vznikol nový zdroj. Inými slovami – pracujúci v novom systéme sporia viac, ako sporili v starom, ale zároveň dôchodcovia v novom systéme čerpajú viac úspor, ako čerpali v starom – keďže v starom tento druh úspor vôbec neexistoval. Môžeme si teda trhový sektor dôchodkového zabezpečenia predstaviť ako škatuľu, do ktorej po skončení „reformy“ z jednej strany pracujúci peniaze vkladajú, a z druhej strany zase dôchodcovia vyberajú. Je fakt, že tieto sumy nemusia byť rovnaké. To znamená, že dôchodcovia by mohli z fondov vybrať menej, než doňho práve pracujúci vkladajú. Ale rovnako dobre by z nich mohli vybrať aj viac. Je to dôsledkom faktu, že kým príspevky pracujúcich závisia od výšky miezd, výška nasporených dôchodkov je závislá od výkonu trhu s akciami – a medzi týmito dvoma veličinami nie je nutne vzťah. ... ale vždy niekto dopláca To však má v skutočnosti veľmi neblahé následky. Po prvé, ak vzhľadom na výkyvy na burze dôchodcovia skutočne vyčerpajú zo systému väčšiu sumu, ako doň pracujúci vložia, výsledný rozdiel v miere úspor oproti stavu bez „reformy“ by bol negatívny. Ak je na tom burza práve výnimočne dobre, ale mzdy stagnujú, je dôsledkom to, že dôchodcovia vyberajú zo systému veľké sumy, ale príspevky zamestnancov nestačia túto stratu kapitálu primerane pokryť. To znamená, že nový systém nielenže negarantuje zvýšenie produktivity vďaka zvýšenej miere úspor, ale dokonca otvára dvere jej zníženiu – a to práve v prípade, keď dôchodcovia na tom budú nominálne „dobre“ v tom zmysle, že budú mať nárok na väčšiu časť produktu. Vzhľadom na tento teoretický argument niet divu, že hodnotiaca štúdia jedného z významných stúpencov „reformy“, ekonóma z Medzinárodného menového fondu Roberta Holzmanna, je nútená priznať, že „priamy dopad rozvoja finančných trhov na súkromné úspory sa ukázal byť negatívny“. Na druhej strane, ak by sa mala miera úspor skutočne zvýšiť, musí to byť preto, lebo suma prostriedkov vkladaných pracujúcimi prevyšuje sumu, ktorú z fondov čerpajú dôchodcovia. Ale ako je nám po pár sekundách uvažovania jasné, to jednoducho znamená, že uvedenom prípade sú dôchodcovia na tom horšie, než keby zostal zachovaný súčasný systém! V štátnom priebežnom systéme by sa totiž suma odvedených príspevkov a suma vyplatených dôchodkov mali už z definície rovnať. Ak v novom „systéme“ čerpajú dôchodcovia menej, než aká je suma príspevkov, potom logicky musia mať aj nižšie dôchodky. Záver je už v tejto chvíli otrepaný, ale o nič menej dôležitý: Ak sa má miera úspor zvýšiť, niekto musel utrpieť stratu a v tomto prípade to boli dôchodcovia. Po zhodnotení jednotlivých možností vývoja sprivatizovanej podoby dôchodkového zabezpečenia je teda jasné, že „reforma“ je z hľadiska miery úspor neutrálnym opatrením. K rovnakým výsledkom by sa dalo dospieť aj bez nej. Záver je logický – ak nepredpokladáme, že štátny priebežný systém, teda prosté odovzdávanie peňazí z jedných rúk do druhých, akýmsi záhadným spôsobom peniaze pohlcuje a tým znižuje efektívnosť ekonomiky, potom je snaha zvýšiť mieru úspor prostým zrušením tohto systému argumentom za perpetuum mobile, teda za tvorbu niečoho z ničoho. V skutočnosti možno mieru úspor samozrejme zvýšiť jedine znížením spotreby tej či onej skupiny obyvateľstva. Tento záver platí presne tak pri zachovaní štátneho priebežného systému, ako v prípade zavedenia „reformy“. Autor sa dlhodobo zaoberá problematikou dôchodkového systému. Článok vznikol spracovaním state Sociálny štát, dôchodkový systém a dôchodková „reforma“ z publikácie Michael Hauser (ed.): Sociální stát a kapitalismus, Svoboda Servis, Praha 2007. (Pokračovanie v budúcom čísle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984