O vojne po vojne – presvedčivo a naliehavo

V posledných rokoch nie je nič výnimočné, že najvyššie ocenenia z najprestížnejších festivalov si odnášajú diela debutantov. Aj Grbavicu, víťazný film vlaňajšieho Berlinale (popri Zlatom medveďovi získal aj Cenu ekumenickej poroty), nakrútila ako svoj prvý celovečerný hraný film mladá bosnianska režisérka Jasmila Žbanićová (*1974). Po viac ako roku sa toto dielo konečne dostáva aj k nám. Mladá tvorkyňa po vyštudovaní odboru divadelná a filmová réžia na sarajevskej Akadémii scénických umení pôsobila ako bábkoherečka a klaunka v nezávislých divadelných súboroch v USA. V roku 1997 založila umelecké združenie Deblokada, kde pôsobila ako producentka, autorka a režisérka dokumentárnych a krátkych hraných filmov a videofilmov uvedených na viacerých festivaloch a výstavách. Jej debut vznikol v koprodukcii Rakúska (na scenári spolupracovala Žbanićovej kolegyňa Barbara Albertová), Bosny a Hercegoviny, Nemecka a Chorvátska, ale tematikou a charakterom zostala na pevnej pôde rodnej krajiny. Dieťa hrdinu Kamera pomaly kĺže po tvárach žien a pristaví sa pri žene v strednom veku, ktorá dvihne oči a pozrie sa do objektívu... alebo k nebu? Tá žena je Esma Halilovićová, ktorá sama vychováva dvanásťročnú dcéru Sáru. Esme sa podarilo zohnať prácu servírky v nočnom bare s príznačným názvom Amerika. Hoci doma ešte aj šije, zárobok nestačí na to, aby dcére zaplatila školský výlet. Sára je však zatiaľ pokojná: jej otec bol šahid, vojnový hrdina, ktorý položil život za Bosnu – a deti hrdinov majú nárok na zľavu; stačí priniesť do školy potvrdenie. Matka však na jej žiadosti o doklad nereaguje a nakoniec radšej zoženie peniaze v plnej výške. V konflikte s dcérou, ktorá matke v hneve vyhodí na oči: „Ani nevieš, kto ťa nabúchal,“ jej vyletí z úst krutá pravda o Sárinom pôvode. Vášeň a trauma Žbanićovej film nie je na prvý pohľad ničím výnimočný. Jeho sila nespočíva vo formálnych experimentoch ani v expresivite výrazu. Rozprávanie je pomerne tlmené, zložené z bežných každodenných situácií, ktoré však v kontexte spoločensko-politickej situácie a historických faktov nadobúdajú veľmi výrečné významy. V centre režisérkinej pozornosti je vzťah matky a dcéry, v ktorom akoby sa miešala láska so štipkou potenciálnej nenávisti. Sú jedna od druhej závislé, nikoho iného nemajú, preto Sára ráno matku zobudí a blázni sa s ňou v posteli, preto reaguje neprimerane, keď sa v blízkosti matky objaví potenciálny partner, a možno preto je taká vzdorovitá, keď na ňu večer dáva pozor matkina kamarátka Sabina, kým matka má nočnú službu v pochybnom bare. Esma musí byť veľmi trpezlivá, aby zvládla Sárine výbuchy spupnosti a vzdoru, ktoré síce patria k jej veku, ale môžu prameniť aj v neistote týkajúcej sa jej otca. Esma svoju dcéru miluje, je pre ňu azda jediným zmyslom života, no zároveň je živou pripomienkou najväčšej a najotrasnejšej traumy jej života. Neunikneš Dej sa odohráva 10 rokov po skončení vojny, ktorej ozveny sú stále prítomné – v životoch ľudí i v spoločnosti, ktorá sa len pomaly spamätáva a ktorá musí čeliť (ne)morálnym javom, ktoré so sebou vojna a povojnový stav priniesli. Esma by azda mohla nadviazať vzťah s vodičom Peldom, ktorý pracuje pre jej šéfa. Z videnia sa poznajú už dávnejšie – stretávali sa pri identifikácii mŕtvol z masových hrobov, kde hľadali svojich otcov. Esma by síce potrebovala mužskú oporu, no vzhľadom na minulosť nie je schopná bližšieho fyzického kontaktu. Podobne ako Esma, aj Pelda by rád unikol pred tieňmi minulosti, lenže na rozdiel od nej on má možnosť odísť za sestrou do Rakúska a aj ju využije. Žena s hrbom Dôsledky vojny sú všadeprítomné – fyzicky aj v dušiach ľudí. Sára sa so svojím nápadníkom, spolužiakom Samirom, stretáva v akýchsi nevľúdnych ruinách, kde zažíva prvé nesmelé erotické kontakty. Esmina kamarátka Sabina sa chystá na pomaturitné stretnutie: zo štyridsaťjeden spolužiakov dnes žije len jedenásť. Esma pri práci v nočnom bare zazrie muža, ktorý jej zrejme pripomína jedného z násilníkov, ktorých obeťou sa v minulosti stala... Grbavica je názov sarajevského sídliska, kde Esma a Sára bývajú; za vojny bol práve tam zajatecký tábor, kde si Esma prežila svoje peklo. Zároveň však to slovo znamená „žena s hrbom“, čo možno chápať ako metaforu Esminho bremena, ktoré si nesie na duši a ktoré si v inej podobe ponesie celý život aj Sára. Na úspechu filmu sa výrazne podieľa predstaviteľka Esmy, srbská herečka Mirjana Karanovićová, ktorú poznáme z filmov Emira Kusturicu (Otec na služobnej ceste, Underground, Život je čudo) a Gorana Paskaljevića (Sud prachu). (K najsilnejším momentom filmu patrí popri kľúčovom konflikte medzi Esmou a Sárou moment, keď sa Esma po rokoch mlčania rozhodne v centre pre vojnové obete konečne vypovedať, čo ju ťaží, čo prežila ako moslimská zajatkyňa v tábore vedenom srbskými četníkmi.) Autor je filmový kritik