Retro a súčasnosť na Febiofeste
Febiofest, medzinárodná prehliadka filmu, televízie a videa, ktorý tento rok vstúpil do svojho štrnásteho ročníka, bol príležitosťou vidieť novú českú tvorbu. Popri hranej má čoraz výraznejšie zastúpenie aj tvorba dokumentárna, ktorá v posledných rokoch už nie je len fenoménom festivalov či televíznej obrazovky, ale žne úspechy aj v kinách. Medzi najočakávanejšie tituly patril nový film renomovanej režisérky Věry Chytilovej Hezké chvilky bez záruky. Na scenári spolupracovala so psychologičkou Kateřinou Irmanovovou. Protagonistkou je psychologička s poradenskou praxou. Film nemá ústredný príbeh, je mozaikou ľudských osudov, mikropríbehov klientov, ktorí navštevujú poradňu; vzťahovým problémom sa však nevyhne ani sama poradkyňa. Popri mozaikovej štruktúre má film všetky znaky predošlej Chytilovej tvorby: hektické tempo, veľkú dávku zveličovania a irónie, nepokojnú kameru (Martin Štrba), štylizovaný slovný prejav postáv. A práve s množstvom postáv to tvorkyne azda prehnali; pravda, nešlo im o psychologický prienik do ich vnútra, skôr z čriepkov jednotlivých osudov zložili trpko komediálnu charakteristiku partnerských vzťahov. Filmu dominujú skvelí herci; osobitý pôvab má obsadenie Jany Krausovej a jej syna Davida do postáv matky a syna. Vo výsledku ide bezpochyby o najlepší Chytilovej film po roku 1989.
Filmy Davida Ondříčka – najmä Samotáři – pokojne znesú prívlastok kultové. Jeho najnovšia snímka Grandhotel sa odohráva v prostredí hotela, ktorý je súčasťou televíznej veže na vrchu Ještěd pri Liberci. Protagonistom je čudácky tridsiatnik, ktorý tu pracuje ako údržbár a dáva sa oslovovať priezviskom Fleischman. Príklonom k civilnosti a sústredením na vnútorný svet hrdinov pripomína tento komorný príbeh viac ako iné Ondříčkove filmy skôr snímky Bohdana Slámu (Divoké včely, Štěstí). Príbeh zostal až príliš uzavretý sám do seba; istá izolovanosť prostredia, v ktorom sa odohráva, vytvára pocit akejsi výlučnosti a bráni divákovi viac sa s postavami stotožniť. (Pripúšťame však, že na rozpačitom dojme sa mohla podpísať aj zlá technická kvalita konkrétnej projekcie. Napokon, podobne ako Chytilovej film, začne sa čoskoro distribuovať aj Grandhotel a každý si bude môcť vytvoriť vlastný názor.)
Určitou raritou bolo uvedenie filmu režiséra Petra Nikolaeva ... a bude hůř, nakrúteného podľa rovnomenného románu Jana Pelca, jedného z najúspešnejších diel českej disidentskej literatúry. Príbeh je situovaný do obdobia tzv. normalizácie a sústreďuje sa na život mladých ľudí, ktorí odmietajú žiť konvenčne a chcú si skôr užívať život naplno; slogan filmu by mohol znieť „sex,drogy a rokenrol v socialistickom Československu“. Jeho protagonisti nemajú nijaké vznešené ambície, ich postoj je skôr vyjadrením odporu proti establišmentu; nič od spoločnosti nežiadajú, ale nemienia jej ani nič dávať. Spôsob ich života neuniká pozornosti Verejnej bezpečnosti, a tak nasleduje fízlovanie, zrážky s políciou, výsluchy... Čiernobiela kamera Diviša Mareka podčiarkuje sivosť a bezútešnosť prostredia (zdevastované severné Čechy), veľkú mieru autentickosti dodáva filmu účasť nehercov. Čerešničkou na torte je spôsob jeho uvádzania: tvorcovia ho v produkcii Čestmíra Kopeckého nakrútili na 16-milimetrový filmový materiál a premietajú ho mimo bežnej distribučnej siete, v krčmách a kluboch, spravidla v spojení s koncertom rovnomennej underpunkovej kapely. Také bolo aj podujatie v Café Stena v Bratislave; sledovanie filmu pri vrčaní premietacieho prístroja s pivom či kofolou v ruke má svoje čaro. Nejde o prázdne gesto, ale o úzku spojitosť medzi charakterom filmu a spôsobom jeho prezentácie – a celé je to o to prekvapujúcejšie, že predchádzajúce Nikolaevove filmy (Báječná léta pod psa, Kousek nebe) sa síce tiež vyrovnávali s totalitnou minulosťou, ale formou boli skôr konvenčné.
Presné oko dokumentaristov
Talentovaným dokumentaristom sa nielenže darí zachytiť, ako a čím žije súčasný český človek, ale pridávajú aj viac či menej ostrú konfrontáciu s minulosťou. Režisérka Linda Jablonská vo svojom filme Kupředu levá, kupředu pravá sleduje od 17. novembra 2005 do parlamentných volieb v júni 2006 dve skupiny mladých ľudí: Komunistický zväz mládeže a Mladých konzervatívcov. Pozoruje ich činnosť v centrálach oboch združení, pouličné demonštrácie (neraz i vzájomné konfrontácie), spovedá predstaviteľov mladej ľavice i pravice, preniká do ich rodinného zázemia... Mladá tvorkyňa zámerne neprezentuje vlastné stanovisko; jej obrazy hovoria samy za seba a názor si musí vytvoriť divák sám v závislosti od svojho politického presvedčenia. Do našej interpretácie sa napriek vyhranenému názoru vkráda temná kacírska myšlienka, že ľudia, ktorí sú – v tomto prípade prakticky bez akýchkoľvek životných skúseností – presvedčení o svojej predurčenosti viesť ostatných, sú smiešni už vo svojej podstate bez ohľadu na to, ku ktorému táboru sa hlásia.
Erika Hníková (aj z našej distribúcie poznáme jej skvelé Ženy pro měny) navštívila s kamerou českú obec Běšiny, kde si zobrala na mušku miestnych hasičov, športovcov a členov Sokola, ktorí nevedia nájsť spoločnú reč. Jadro režisérkinej výpovede je však inde – skúma spôsob života v obci, kde niet čím vyplniť voľný čas, skúma, ako naň vplýva nová spoločenská situácia. Titul jej filmu Sejdeme se v Eurocampu nie je oslavou Európskej únie, skôr trpkou úvahou nad tým, čo EÚ znamená pre jednoduchého dedinského človeka. Veľmi výrečné je striedanie obrazov, keď na jednej strane sledujeme niekdajšiu dedinskú krčmu (už dávno nefunguje, je spustnutá, prázdna a ľudia len spomínajú, ako tam mali k sebe blízko) a na druhej strane Eurocamp, luxusné ubytovacie zariadenie, ktoré postavila obec s pomocou prostriedkov z EÚ, slúžiace na usporadúvanie seminárov pre cudzích ľudí, čo prídu na drahých autách; pre miestnych je jednak drahé, jednak ďaleko od dediny. Korunu všetkému – v kontraste s troma predstaviteľmi spomínaných záujmových združení – nasadzuje „sterilný“ starosta obce, ktorý zjavne žije odtrhnuto od života obyčajných ľudí a naučil sa používať nič nehovoriace frázy...
Inú líniu dokumentov predstavujú individuálne portréty. Režisér Pavel Marek podáva v snímke Houslový rytíř originálny obraz dvadsaťosemročného rómskeho hudobníka Mareka Baloga, huslistu, ktorý hráva so špičkovými hudobnými telesami, ale nezabúda na svoje rómske korene. Režisér Marek zvolil svojráznu formu: keďže protagonista sa obával, že biely režisér o ňom nemôže podať pravdivý obraz, poslúcha režisér neraz naivné, ale vo výsledku zábavné inštrukcie protagonistu filmu, čo, kedy a ako nakrútiť. Film dýcha skutočným životom, je presný, zábavný a „šťavnatý“.
Pod unikátny projekt sa podpísala popredná česká režisérka Helena Třeštíková, ktorá je známa tzv. časozbernými dokumentmi, v ktorých sleduje svojich protagonistov kamerou po mnohé roky. Marcela – tak sa jej film volá – a jej manžel boli pôvodne jedným zo šiestich párov zaradených do projektu Manželské etudy ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Ich manželstvo sa čoskoro rozpadlo, ale režisérka sa k svojej protagonistke vrátila v deväťdesiatych rokoch a vlani odvysielala Česká televízia jej príbeh, ktorý sa končil tragickou smrťou Marcelinej dcéry. To vyvolalo taký ohlas a snahu neznámych ľudí protagonistke pomôcť, že Třeštíková zachytila kamerou aj tieto udalosti – až vznikla celovečerná snímka uvádzaná v kinách. Fascinujúci bol nielen film, ale aj stretnutie s režisérkou, ktorej práca a život prakticky splývajú: strhujúce bolo napríklad jej rozprávanie o tom, ako prostredníctvom mobilného telefónu zachraňovala život Marcele, ktorá bola odhodlaná vyskočiť z balkóna.
Právnik a umelec
Program Febiofestu bol, samozrejme, oveľa bohatší. Okrem iného priniesol aj profily piatich tvorcov – popri Věre Chytilovej aj režisérov Vasilija Šukšina, Otara Iosselianiho, Wima Wendersa a scenáristu Krzysztofa Piesiewicza. Posledný z menovaných bol dvorným spolupracovníkom už nebohého poľského režiséra Krzysztofa Kieślowského, s ktorým vytvoril také významné diela ako Dekalóg, Dvojaký život Veroniky, Tri farby: Modrá, Biela, Červená. Kieślowského smrť preťala ich spoluprácu na trilógii Nebo, Peklo, Očistec. Nebo napokon nakrútil v medzinárodnej koprodukcii nemecký režisér Tom Tykwer (film sa uvádzal aj v našich kinách). Febiofest uviedol snímku Peklo, ktorú nakrútil bosniansky režisér Danis Tanović (z našich kín poznáme jeho vynikajúci medzinárodne oceňovaný film Zem nikoho). Ako býva u Piesiewicza zvykom, súvislosť medzi titulom a zápletkou filmu je veľmi jemná, subtílna. „Peklo“ vyjadruje v tomto prípade stav duše, neistotu, v ktorej žijú protagonistky filmu, tri sestry: každá z nich má svoje problémy v partnerských vzťahoch a zároveň si všetky nesú akési tajomné bremeno z minulosti, keď sa ich otec za nejasných okolností dostal do väzenia. Jednotlivé motívy do seba zapadajú ako ozubené kolieska v hodinkách; nakoniec, ako vraví sám Piesiewicz, aby scenár fungoval, musí byť až matematicky presný. Tretia časť trilógie, žiaľ, zrejme nevznikne; po nedobrých skúsenostiach, o ktorých tvorca nechcel hovoriť, scenár Očistca prepracúva vrátane zmeny názvu, takže pôjde napokon o celkom iný film.
Osobná účasť Krzysztofa Piesiewicza bola nepochybne vrcholom Febiofestu. Stretol sa nielen s novinármi, ale aj so študentmi VŠMU a súkromnej právnickej vysokej školy. Je zaujímavé a zrejme aj unikátne, ako v tvorcovi svetoznámych filmov žijú dve bytosti: umelec a právnik, ktorý roky robí advokátsku prax a v súčasnosti je aj poslancom poľského parlamentu. On sám to však ako rozpor nevníma: aj právo je predsa vyjadrením nálad ľudí v určitom historickom období – napríklad aj neslávne známe norimberské zákony vyjadrovali súdobý názor obyvateľov Nemecka – ktoré zasa skúma umelecké dielo. Napokon, pri podrobnejšom pohľade na Piesiewiczovu tvorbu si všimneme časté využívanie motívov z oblasti justície.
A čo domáca tvorba?
Slovenský film, ako vieme, nemá ustlané na ružiach a na jeho prezentáciu slúžia iné fóra. V rámci Febiofestu však predsa mal premiéru nový dokument režiséra Martina Šulíka, venovaný významnej osobnosti, profesorovi Martinovi Slivkovi (1929 – 2002). Snímka Martin Slivka – „muž, ktorý sadil stromy“ podáva plastický obraz človeka, ktorý vyoral nezmazateľnú brázdu na dvoch poliach – v etnografii a vo filme, pričom nikdy nepretláčal do popredia seba samého. Ako predfilmy sme videli dve vynikajúce študentské práce – snímku Stana Petrova Z ulice, inšpirovanú fotografiou Henriho Cartiera-Bressona, a film Marianny Čengel-Solčanskej Monštrancia. Sobota tridsiateho prvého marca patrila celodennému maratónu desiatich najpopulárnejších slovenských filmov podľa internetového hlasovania v ankete AZYL TOP 100 SK: zvíťazil Obchod na korze, ktorý je z produkčnej stránky výlučne český (FS Barrandov), ale inak s dominantným podielom slovenských tvorcov. Najstarším z uvedených filmov bol Pán a hvezdár režiséra Dušana Kodaja z roku 1959, najmladším Šulíkova Záhrada (1995).
V rámci Febiofestu už tretí raz udelili Cenu Zentivy určenú pre mladého tvorcu do tridsaťpäť rokov za výnimočný tvorivý počin alebo mimoriadne hodnotnú tvorivú činnosť v posledných troch rokoch. Je príznačné, že po Marekovi Šulíkovi a Milanovi Balogovi ju získal opäť dokumentarista, teda presnejšie dokumentaristka, dvadsaťsedemročná Daniela Rusnoková za film O Soni a jej rodine, farbistý portrét mnohodetnej rómskej matky.
Jaroslav Hochel
Autor je filmový publicista
