Medzi múrmi starobylého Karolina

Po polhodinovom blúdení v centre Prahy v okolí Prašnej brány našiel náš šofér v spleti jednosmerných uličiek a zákazov odbočiť doľava či doprava jedinú prístupovú cestu pred slávne Karolinum.
Počet zobrazení: 2294
7-m.jpg

Po polhodinovom blúdení v centre Prahy v okolí Prašnej brány našiel náš šofér v spleti jednosmerných uličiek a zákazov odbočiť doľava či doprava jedinú prístupovú cestu pred slávne Karolinum. Z Celetnej ulice sme odbočili v pravom uhle doľava na Ovocný trh a zastali pred sídlom päťsto šiesteho rektora Univerzity Karlovej, profesora IVANA WILHELMA. Zaparkovali sme v závetrí Stavovského divadla (bol januárový deň roku 2005), kde mal roku 1787 premiéru Mozartov Don Giovanni. Rektor nás (podpredsedu Slovenskej akadémie vied Jána Slezáka a mňa) pozval, aby sme diskutovali o možnosti užších kontaktov Univerzity Karlovej a Slovenskej akadémie vied. S Ivanom Wilhemmom som sa dovtedy stretal sporadicky v Prahe i Bratislave. Prvýkrát som však mal možnosť navštíviť ho v hlavnom stane najstaršej stredoeurópskej univerzity, ktorú Karel IV. založil roku 1348. Budovy pre univerzitu zabezpečil vladár a jeho nástupcovia iba postupne. Z tohto hľadiska sa odvtedy v zakladaní univerzít veľa nezmenilo. Dôstojnú a reprezentatívnu budovu získala univerzita až v osemdesiatych rokoch štrnásteho storočia od Václava IV. prestavbou Rotlevovho paláca na Novom trhovisku. Karolinum vzniklo podobne ako známe parížske kolégium Sorbonna dostavbami k jadru starých mestských domov. Dnes je to najstaršia zachovaná európska univerzitná budova.Do rektorovej pracovne sme sa dostali popri soche Karola IV., ktorého hlava je sklonená k zemi (Uneasy lies the head that wears a crown, King Henry IV., W. Shakespeare). Ale rektor stál uprostred svojej pracovne so svetlou výškou okolo päť metrov, čo potvrdzovalo, že sme na historickej pôde, vzpriamený a usmiaty. Dnes je už zadobre so svojím osudom. Nebolo to tak vždy. Ivan Wilhelm sa narodil v Trnave, v rodine zubného lekára roku 1942. Po strednej škole sa rozhodol študovať jadrovú fyziku, ktorá bola po vojne veľmi populárna. Študoval ju v Prahe na novozaloženej Fakulte jadrovej a fyzikálno-inžinierskej Českého vysokého učenia technického. Študovali tu aj jeho ďalší vrstovníci zo Slovenska – Ivan Hubač, Milan Noga, Pavol Obložinský, Igor Rybanský, Jozef Krištiak. Promovali s titulom inžinier, čo nebolo formálne a zvykovo adekvátne vysokej fyzikálnej kvalifikácii, ktorú fakulta poskytovala a niekedy to viedlo k nedorozumeniam. Ivan Wilhelm spomína, ako sa ho pri diskusii, ktorá predchádzala voľbám rektora univerzity, ktosi provokatívne opýtal: „Ako by ste riešili nasledujúci problém, pán inžinier?“ Nešlo o problém, ale o zdôraznenie, že na čele univerzity má stáť inžinier. Bože, daj nám čo najviac takých inžinierov. Svoj odborný život strávil Ivan Wilhelm čiastočne u laureáta Nobelovej ceny I. M. Franka v Spojenom ústave jadrových výskumov v Dubne (štyri roky), ale prevažne v Prahe na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej. Venoval sa štúdiu Čerenkovovho žiarenia, superťažkým atómom a ďalším témam. Šesťdesiate roky boli pre neho v pražskom prostredí obdobím plným nádeje. Po roku 1969 bol politicky postihnutý, nesmel vyučovať a bol preradený na výskumnú dráhu. Keď som ho v osemdesiatych rokoch navštívil v laboratóriu van der Graaffovho urýchľovača, ktorý nainštaloval, netušil som, že stojím pred človekom formálne zaradeným ako „technik“. Z technika sa po roku 1989 stal riaditeľ tohto pracoviska – Nukleárneho centra Univerzity Karlovej. V deväťdesiatych rokoch sa habilitoval, inauguroval, zastával funkcie predsedu akademického senátu, prorektora a napokon bol dvakrát zvolený za rektora univerzity. „Druhý po Jesenskom,“ komentovali sme v SAV túto udalosť, majúc na mysli iného rektora Univerzity Karlovej slovenského pôvodu – Jána Jessenia, potomka rodu Jesenských z Turca, i keď narodeného vo Wroclawi. (Rektorom sa stal roku 1617 a jeho dramatický život a mučenícka smrť sú dobre známe.) A tak teraz stojím v pracovni Ivana Wilhelma a zvedavo sa pozerám okolo seba. Na stenách sú portréty bývalých rektorov. Vo veľkej zasklenej knižnici v kúte miestnosti, v ktorých sú rektorove osobné knihy, udrie do očí hrubý zväzok s iniciálkami V + W. Žiaľ, dnes sa táto skratka spomína skôr vo väzbe na automobilový priemysel a diela slávnej dvojice českého divadla a filmu sa už takmer nehrajú. Na veľkom pracovnom stole i konferenčnom stolíku je perfektný poriadok. Nechce sa mi veriť, že rektor nemá ďalšiu pracovňu, v ktorej má neporiadok. Tvrdí, že nie a prorektor docent Stanislav Štech prisvedčuje, že je to tak, ale ani on to nechápe. Zrejme aj v manažmente vedy a vzdelávania možno vybudovať fungujúci administratívny systém. V kúte miestnosti je šesťdesiat centimetrov vysoká socha svätého Sebastiána pripraveného na mučenie. Žeby charakterizovala postavenie rektora univerzity 21. storočia v postsocialistických krajinách? Dnešnej Univerzity Karlovej sa to netýka. Medziročný nárast výdavkov na vedu je sedemdesiat percent. Jej celkové ročné finančné zdroje sú päť miliárd českých korún z toho si vyše miliardy zarobia sami, najmä z poplatkov za štúdium zahraničných poslucháčov. Na poličke v nike je niekoľko strieborných kanvičiek a šálok a vedľa sú dvere, ktorými sa dá prejsť do Vlasteneckej sály Karolina. Vidiac zvedavosť v mojich očiach rektor odomyká vysoké dvere a vchádzame do ďalšej majestátnej miestnosti s klenutými románskymi oknami. Medzi nimi sú busty Pavla Jozefa Šafárika, Josefa Jungmanna, Bernarda Bolzana a ďalších. Ako inak, bustu tu má aj Jan Evangelista Purkyně. Na užšej stene je vysoká knižnica s galériou. Dominantou je portrét Tomáša G. Masaryka v životnej veľkosti. Bol profesorom univerzity a v roku 1913 ho za jeho disidentské aktivity senát jednomyseľne zo zboru vylúčil, no po vzniku Československa roku 1918 ho jednomyseľne prijal späť. Keď rektor rozpráva o tejto epizóde, pohráva mu na inak vážnej tvári potuteľný úsmev, na takúto príležitosť ako stvorený. Zaujímavou informáciou je, že sálu kedysi užívala Kráľovská česká spoločnosť nauk založená roku 1784. Dlho sme stáli a rozprávali uprostred sály. Nechcelo sa mi odtiaľ, hoci sme boli pozvaní na obed, avšak extramurálny. Rektor s nami hovoril celý čas po slovensky. Ján Slezák zdvorilo kontruje, že k českému jazyku nemá ďaleko. Povzbudzujem ho, aby prehovoril (hic Rhodos, hic salta), ale sa zdráha. Zo steny prísne pozerá jazykovedec Josef Jungmann. Vo veľkej aule Karolina sme tentoraz neboli. Poznal som ju z čias pred rokom 1989, keď v nej bývali valné zhromaždenia Československej akadémie vied, zboru, ktorý bol neskôr rozpustený. Zaujímavosťou bolo „rečnište“, vyvýšená tribúnka, na ktorej sa hovorilo sediac, na pozadí s veľkým gobelínom. Karla IV. personifikuje v aule bronzová socha kráľa v plnej „zbroji“, s korunou, žezlom a jablkom od Karla Pokorného. Údaje, ktorí sme pri návšteve získali, svedčia o tom, že Univerzita Karlova kráča vo svojich historických tradíciách pramatky stredoeurópskych univerzít. (V Krakove a Viedni vznikli univerzity v rokoch 1364 a 1365.) Dnes má štyristo profesorov a tisícsto docentov, štyridsaťdvatisíc študentov, z toho tritisíc zo Slovenska, šesťtisícosemsto doktorandov predstavuje šesťdesiat percent z ich celkového počtu v Českej republike. V holandskom hodnotení svetových univerzít figuruje na 302. mieste a z bývalého východného bloku je pred ňou iba Lomonosova univerzita v Moskve. Pozícia Univerzity Karlovej súvisí s jej prítomnosťou i históriou. Napríklad s tým, že sa môže hlásiť k dvom Nobelovým cenám manželov Coriovcov (1947) a Jaroslava Heyrovského (1959). Štúdium Slovákov na svojej pôde univerzita nepovažuje za podporu Slovenska, ale za dobrú investíciu do rozvoja vlastnej krajiny (!) Napriek tomu táto skutočnosť bola jedným z faktorov, pre ktoré sa Slovenská akadémia vied rozhodla udeliť Ivanovi Wilhelmovi svoje najvyššie vyznamenanie – Zlatú medailu. Koncom novembra 2003 prišiel Ivan Wilhelm do Bratislavy, aby vyznamenanie prevzal. Pár minút predtým, ako sme ho čakali, prišla pracovníčka sekretariátu a zvestovala mi vzrušene, že v predsieni je vysoký a veľmi pekný muž; žeby to bol pán rektor? Bol to pán rektor. Jeho elegantný vzhľad býva predmetom debát, či nie je aristokratického pôvodu. Profesor Wilhelm vystupuje rezervovane a racionálne, ale ak na neho urobíte nátlak, povie aj vtip. Zaujímavejšie sú však jeho odborné i manažérske postrehy. Potrebu posilniť výskum v Európe považuje za samozrejmosť. Treba prejsť od zaklínadiel typu Lisabonský proces a Bolonská deklarácia k reálnym riešeniam. Neuspokojuje ho akreditácia univerzít v binárnom kóde áno/nie, ktorá zastiera skutočnú kvalitu. Spýtali sme sa aj na jeho názory na etiku riadenia, napríklad ako z takej pozície, akú má, prideliť finančné prostriedky vlastnému pracovisku. Je to jednoduché. Treba zohnať mnohonásobne väčšie zdroje pre univerzitu. (Ivan Wilhelm sa odborne podieľa na experimente ATLAS v CERN v Ženeve, v ktorom sú zapojení aj naši fyzici z Košíc a Bratislavy.) Alma mater českých univerzít si pripomenula roku 1998 šesťstopäťdesiat rokov od svojho založenia. Na pozvanie prezidenta republiky sa jedna z dvoch osláv konala na Pražskom hrade. Keďže však štatút univerzity nepripúšťa organizovať oficiálne akademické zhromaždenia mimo vlastnej pôdy, museli si napriek pozvaniu Vladislavskú sálu prenajať a zaplatiť za ňu. Prísne sú aj pravidlá udeľovania čestných doktorátov. Politikom sa neudeľujú. Václav Havel dostal doktorát Univerzity Karlovej v období, keď sa vzdal funkcie federálneho prezidenta a nebol ešte českým prezidentom. Všeličo sa možno dozvedieť od päťsto šiesteho rektora Univerzity Karlovej. Univerzitu vedie šiesty rok. Je to omnoho viac ako doterajšie priemerné funkčné obdobie 1,3 roka. Lenže v dávnejšej minulosti mala funkcia rektora iný obsah. Robili ju aj študenti najvyšších ročníkov. „Rektor zodpovedal napríklad za kúrenie a ovos pre kone,“ usmieva sa ten súčasný. Stretnutia s Ivanom Wilhelmom sú zdrojom inšpirácie. Bolo to tak aj v januári 2005. Cesta domov z Prahy bola dobrá na rozmýšľanie ako potenciál našej spolupráce zužitkovať – v doktorandskom štúdiu, v spoločných európskych grantoch, či inde. V duchu odkazu Karla IV. i Mateja Bela, duchovných otcov našich dvoch inštitúcií.

Autor je predseda Slovenskej akadémie vied Esej je z knihy Moji intelektuáli III

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984