Znásilňovanie verejnoprávnosti v STV

Údajne necelých 100-tisíc divákov videlo minulý štvrtok večer, ako jednoducho možno z verejnoprávnej televízie urobiť súkromnú. Stačí sa tváriť ako intelektuál bojujúci za spravodlivosť, byť sebecký a drzý a mať kamarátov, ktorí vám vytvoria priestor na úkor iných. Nám, daňovým a koncesionárskym poplatníkom, zostáva len viera, že sa v STV skončí doba svojvôle arogantných ľudí. Akým je Štefan Hríb. Vďaka za štvrtkové vysielanie relácie STV Pod lampou. Iba málokedy máme možnosť vidieť aroganciu a pohŕdanie v takej nahote. Štefan Hríb síce týmito atribútmi naplnil každé vydanie svojej relácie, ale zväčša to nebolo také evidentné. Vo štvrtok ukázal, aká je jeho predstava o službe verejnosti: robím si, čo sa mi zachce, a vy (mi) za to povinne plaťte. Vedome neschopný moderátor Štefan Hríb žije z povesti zásadového bojovníka za pravdu a spravodlivosť proti politickej svojvôli. Vybudoval si ju v čase Mečiarových vlád. Autoritatívna (totalitná) moc má tú „zázračnú“ vlastnosť, že maže rozdiely medzi svojimi odporcami. Tak ako proti nacistom stáli buržoázni demokrati vedľa komunistov a proti komunistom buržoázni demokrati vedľa (neo)nacistov, tak aj proti Mečiarovi stáli ľudia, ktorým na jeho vládnutí prekážali rozdielne veci. A tak ako nie každý odporca nacizmu bol demokrat a nebol ním ani každý odporca komunizmu, ani každý odporca Mečiara nebol slobodomyseľný liberál (nie v politickom zmysle), ktorému prekážalo rozkrádanie verejného majetku a financií či zneužívanie verejnoprávnych médií. Príkladom je Š. Hríb. „Za Mečiara“ nestrádal, ani nebol umlčovaný. Potreboval však zrejme viac, a to dostal po nástupe Milana Materáka: vlastnú – akože diskusnú – reláciu, ktorou by mohol šíriť svoje názory, pohľady na svet a politiku bez toho, aby bol vystavený reálnej názorovej opozícii, a teda reálnej diskusii. Š. Hríb je síce formálne uvádzaný ako moderátor relácie, ale v skutočnosti ním nikdy nebol. Nedokáže nestranne a nezainteresovane viesť slobodnú diskusiu ľudí s rôznymi názormi. Potreboval reláciu, v ktorej by mohol aktívne zasahovať do diskusie a dokonca sám vyberať jej účastníkov. Podľa vlastného uváženia, bez akýchkoľvek objektívnych kritérií. Výsledkom je relácia, ktorá väčšinou nespĺňa ani minimálne nároky objektívneho diskusného programu. Napríklad z hľadiska účastníkov je jeden (maximálne dvaja) vždy fackovacím panákom, zastupuje akože opozičnú názorovú platformu a občas dostane aj slovo. Hríb sa dokonca niekedy nedokázal zdržať ani len toho, aby nerobil z takéhoto oponenta terč výsmechu a ponižovania. Najneprofesionálnejšie však je, že niekedy sa úplne otvorene prikláňa na stranu jedných diskutujúcich proti iným, čo je vrcholne nekorektné, keďže ako „moderátor“ udeľuje slovo. Čo je to za televíziu „Najžiarivejším“ príkladom znásilňovania objektivity a nestrannosti v relácii Pod lampou bola diskusia o verejnoprávnosti STV. V relácii počtom opäť dominovali zástancovia jedného názoru, v tomto prípade vtedajšieho vedenia STV. Oponentov reprezentoval iba jeden člen Rady STV – herec Marián Slovák – a jeden zástupca občianskej iniciatívy – humorista Milan Markovič. Proti nim „nesedeli“ len ostatní pozvaní hostia, ale aj Š. H., ktorý neustále zasahoval do diskusie najmä v prospech Richarda Rybníčka a jeho dlhoročného kamaráta, šéfa Rady STV Miroslava Kollára. Hríb Markoviča opakovane zosmiešňoval, ponižoval a urážal nielen jeho, ale aj mnohých televíznych pracovníkov. Na rozumné argumenty M. Slováka, ktoré prezrádzali oveľa lepšie a hlbšie poznanie problematiky televízie, než aké prejavil Rybníček, nežiadal od šéfa televízie jasné odpovede. S touto reláciou sa spája aj vari jediný cenzúrny zásah, aký Hríb v STV zažil (možno ich bolo viac, ale proti Rybníčkovi nepovedal nikdy nič). Relácia sa totiž vysielala až na druhýkrát, po zákaze, ktorý išiel priamo zo sekretariátu generálneho riaditeľa televízie. Ani Kollár, ani Eugen Korda, ani samotný Hríb vtedy svojvoľne nezmenili dramaturgiu, ale podvolili sa nátlaku R. Rybníčka a na poslednú chvíľu zaradili inú tému. Pod lampou sa napokon o verejnoprávnosti STV „diskutovalo“ (skutočná diskusia na nikdy nekonala) až o týždeň neskôr, po silnom tlaku verejnosti a ostatných médií, keď už o cenzúre vedeli všetci. Lenže vtedy sa Š. Hríb tak dojímavo ako vo štvrtok nepýtal, „v akej televízii vlastne pracujeme“. Vtedy preňho zjavne „malo význam pokračovať“. Aj tak sme už všetci vedeli, že Hríb, Korda a ďalší pracovali v televízii, ktorú si „sprivatizovala“ malá skupinka okolo Richarda Rybníčka. Prehajdákané milióny im neprekážajú Štefan Hríb a Eugen Korda predviedli minulý týždeň odpudzujúcu komédiu, v ktorej sami seba usvedčili z dvojtvárnosti. Dnes im prekáža odvolanie jedného z nich, ale keď Richard Rybníček tvrdo postupoval voči spravodajcovi Ivanovi Bradovi, ktorý odhaľovať špinavosti v práci ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, obaja mlčali. A mlčali, aj keď si zopár ľudí z manažmentu STV „parcelovalo“ zisky. Spolu s M. Kollárom ostali ticho, keď R. Rybníček odmietal dať členom Rady STV informácie o mnohých podozrivých obchodných transakciách, o pozadí ktorých sa začíname dozvedať až teraz. Hríb, Korda i Kollár nepovedali ani slovo, keď vedenie STV rozhodovalo čoraz netransparentnejšie, pričom narábalo s verejným majetkom a verejnými financiami. Svedomie zjavne chýba aj Miroslavovi Kollárovi, ktorý práve teraz „zistil“, že „ak sa personálna politika STV robí na politickej pôde, znamená to koniec verejnoprávnosti a porušenie zákona“. Akým vysvedčením o charaktere je, keď mu neprekážalo, že členom najužšieho manažmentu bol roky človek, ktorý zároveň pôsobil ako významný regionálny politik SDKÚ? Kollár, tak ako ostatní, mlčal aj vtedy, keď zo zjavne politických dôvodov musel odísť I. Brada. Ak chce Hríb vedieť, v akej televízii vlastne pracuje, mal by si prečítať zoznam súdnych sporov, ktorými Rybníčkovo vedenie zaťažuje daňových poplatníkov. STV v posledných dňoch prehrala ďalšie štyri súdne spory s prepustenými pracovníkmi, dokopy už takto skončila asi štvrtina zo 40 sporov s bývalými zamestnancami, ktorí museli odísť v roku 2003. Štvrť milióna musí STV zaplatiť redaktorke Darine Palánovej, Dagmar Kayserovej z odboru prevádzky takmer 400-tisíc, technikovi Jozefovi Priščákovi 230- tisíc, produkčnej Miroslave Trizmovej trištvrte milióna korún. Alebo by si Hríb mal prečítať správu audítorskej spoločnosť PricewaterhouseCoopers, podľa ktorej je v desiatkach neštandardných zmlúv „more“ formálnych, vecných aj právnych prešľapov. Prípadne by si mal všimnúť, že od licenčnej rady dostala STV pokuty vo výške takmer 35 miliónov korún za slávnu Superstar, pri ktorej Rybníček napriek niekoľkým upozorneniam opakovane vedome porušoval zákon. Zdanie rozmýšľania, zdanie slobody Lenže v žiadnom z týchto prípadov nešlo o Hríbove záujmy, ani o záujmy jeho priateľov. Preto do nich „nerýpal“. Relácia Pod lampou, rovnako ako iné Hríbové „novinárske“ výkony, je (bohužiaľ, úspešným) pokusom o monopolizáciu pravdy, výkladu spravodlivosti a slobody, monopolizáciu názorov na dianie okolo nás. Je to síce inteligentnejšie, ale predsa len vymývanie mozgov. Jej relatívny úspech spočíva v tom, že – našťastie – ešte stále veľká skupina ľudí cíti, že nemožno podľahnúť každodennej povrchnosti, že sa nemožno vzdať (slobodného) rozmýšľania, že sa občas treba zastaviť. Ale – nanešťastie – väčšina z týchto ľudí už na viac nemá – čas, informácie, rozhľad – a tak sa pri všetkej úprimnosti uspokojí iba so zdaním slobody, so zdaním diskusie, so zdaním morálnosti a intelektualizmu. (Slobodné) rozmýšľanie im chýba, ale (slobodne) rozmýšľať už nevládzu. Aj to je výsledok doby, v ktorej sa znásilňovanie verejnoprávnosti médií vydáva za hrdinský boj proti ich politizácii. Autorka sa venuje mediálnym analýzam