Svety Petry Hůlovej

Keď sa hovorí o láske k mestám, o géniu loci, o špecifickom vyžarovaní istých miest a istých území, chcem spomenúť mladú českú prozaičku Petru Hůlovú (1979), ktorej vydavateľstvo Torst po románoch Pamět mojí babičce, Přes matný sklo a Circus Les Mémoires nedávno vydalo štvrtú knižku Umělohmotný třípokoj. Petra Hůlová, ktorá vyštudovala mongolistiku a kulturológiu, sa „cudzosťou“ zrejme zaoberá aj profesionálne a s výnimkou druhého románu Přes matný sklo, ktorý je príbehom dvoch generácií v Čechách žijúcej rodiny, sa inšpiruje predovšetkým vzdialenými krajinami a farebnou exotickosťou. Hoci práve toto je na Hůlovej románoch očividné, sama autorka sa proti takémuto vnímaniu svojho písania búri: podľa nej jej nejde o opisovanie výnimočnosti, ale o zachytenie toho, čo je na ľudskom živote spoločné, univerzálne (a často smutné), pričom farebné kulisy sú len rekvizitami, ako to dosiahnuť. Nech je, ako chce, práve tieto „farebné kulisy“ sú na Hůlovej písaní zvládnuté majstrovsky. Prvý román Pamět mojí babičce, inšpirovaný autorkiným študijným pobytom v Mongolsku, sa odohráva čiastočne na mongolskom vidieku, čiastočne v hlavnom meste a je, podobne ako väčšina autorkiných textov, takpovediac rodinnou ságou rozvetvenej mongolskej rodiny. Rozprávanie sa začína detstvom dvoch sestier v drsných podmienkach urgy a ako ortuťové guličky sa rozbieha do spomienok na najšikovnejšiu a otcovu najobľúbenejšiu dcéru, talentovanú jazdkyňu, ktorá sa zabila pri jazdeckých pretekoch, na manželstvo rodičov, na vetviace sa príbehy rodinných príslušníkov a samých sestier. Hůlová rozpráva s ľahkosťou, odbočuje z príbehu do príbehu, akoby len zaznamenávala čosi, čo vidí pred sebou. Autorkinu reflexiu písania, v ktorej hovorí: „Mám pocit, akoby som niečo opisovala, až na to, že sa to nikdy nestalo,“ považujem za jednu k najvýstižnejších poznámok na túto tému. Tretí Hůlovej román Cirkus Les Mémoires sa po predchádzajúcej knihe Přes matný sklo vracia k „cudzine“ a dej je opäť spletený z niekoľkých prelínajúcich sa osudov či ich naznačení, ktorých spoločným dejiskom je súčasný New York. Jednou vetvou rozprávania je príbeh Češky Terezy, ktorá so šanónom fotografií prichádza do Ameriky, „aby jej tu niekto vydal umeleckú knižku“. Tereza je prototypom ľudí, akých je plný svet a z neho celého hádam najviac práve New York: ľudí hladných po sláve, po „veľkom svete“, po skutočnom uznaní, po vymanení sa z hraníc nepodstatného malého sveta, ktorý sa „aj tak neráta“. Je predvídateľné, že Tereza sa v spleti New Yorku stratí, fotografie ostávajú zabudnuté v byte „amerického strýka“, ktorý sám niekedy prišiel do Ameriky s podobnými snami a je vlastne Tereziným o generáciu starším alter egom. Druhou osou príbehu je opäť akási generačná sága Ramida zo Síbie, jedného z ľudí, ktorých Tereza na potulkách New Yorkom stretáva. Ramidovým príbehom, ktorý sa odohráva čiastočne v Síbii a čiastočne v Amerike, kam sa dostal prostredníctvom svojho strýka, bývalého cirkusanta, sa autorka vracia k poetike a štýlu svojej mongolskej „ságy“ a naplno ukazuje majstrovstvo, s akým narába nielen s cudzokrajnými reáliami, ale aj s vetviacimi sa príbehmi, s ich prelínaním, vnáraním sa do životnej siete a opätovným nepredvídateľným vynáraním. Čitateľ nadobúda pocit, že Hůlovej sa knihy „píšu samy“. Hůlovej príbehy sú ako farebný kolotoč so silnou príchuťou rozprávky. Namiesto moderného multikulturalizmu a „euro-speaku“ si volia poetiku starých kolorovaných fotografií. Hůlovej svet je skreslený ako pohľad cez horúci vzduch nad ohňom: nič nie je naozaj nereálne, všetko je, ako má byť, a predsa akýsi opar spôsobuje, že skutočnosť nie je celkom skutočná. Hůlovej knihy sú zároveň tým najlepším, čo som v poslednom čase v „česko-slovenskej“ literatúre našla. Čita-teľom, ktorým ešte chýba vianočný darček, odporúčam jej štvrtý román Umělohmotný třípokoj. Nekúpite mačku vo vreci. Autorka je psychoanalytička Petra Hůlová: Pamět mojí babičce (Torst 2002), Přes matný sklo (Torst 2004), Circus Les Mémoires (Torst 2005)