Reklama
Reklama

Laco Novomeský ako reportér

Ladislav Novomeský sa kvalitou i kvantitou svojej publicistickej tvorby jednoznačne zaraďuje medzi najvýznamnejších slovenských novinárov 20. storočia.
Počet zobrazení: 2578
18_Novomesky_06CB-m.jpg

Ladislav Novomeský sa kvalitou i kvantitou svojej publicistickej tvorby jednoznačne zaraďuje medzi najvýznamnejších slovenských novinárov 20. storočia. V rokoch 1924–1968 prispieval do viac ako päťdesiatich slovenských, českých i maďarských novín a časopisov, po roku 1945 ojedinelo publikoval aj v bratislavskom rozhlase. Publicistické dielo Laca Novomeského je rozsiahle i rôznorodé. Zahŕňa tisíce článkov: od drobných poznámok, glos a satirických invektív, cez bežné spravodajstvo, úvodníky a komentáre, až po reportáže, fejtóny a zásadné prejavy. Zakladateľ sociálnej reportáže Do žurnalistiky vstúpil sériou fejtónov, teda paradoxne žánrom, ktorý je doménou skôr vyzretejších novinárov. V Pravde chudoby odštartoval fejtonistickú rubriku Nedeľný film, do ktorej neskôr prispievali aj iní autori, napríklad Peter Jilemnický. Fejtón však Novomeského naturelu nesedel, jeho články nedosahovali vždy potrebnú vtipnú pointu a neskôr svoj odklon od tohto žánru vysvetlil tým, že každý humor „zabije nekonečná opravdivosť tých, z ktorých vzišiel a ktorých je“. Popri statiach o kultúre sa začal prioritne venovať politickej žurnalistike. V každom prípade môžeme povedať, že najprv sa zrodil Novomeský-básnik, reagujúci na dvojakosť sveta, a až potom Novomeský-novinár, odhodlaný na jeho principiálnu prestavbu. Jeho publicistika bola vždy výrazne angažovaná, dvíhala sa na obranu človeka s túžbou zmeniť svet. Už čoskoro po príchode do Prahy sa vypracoval na jedného z vedúcich ľavicových publicistov. Veľkomestské prostredie predovšetkým rozšírilo jeho tvorivý záber. Písal o osudoch jednotlivcov, o ich biede, o prechmatoch vysokých štátnych úradníkov, vládnych strán, ich korumpovaní, o meštiackej pseudomorálke, o zneužívaní národného cítenia, o politických plánoch cirkevnej hierarchie. Novomeského postoj k sociálnej problematike rýchlo prekonal štádium súcitu s biednymi a bol nahradený celistvým vnímaním udalosti a jej zasadzovaním do politicko-spoločenského kontextu. Jeho reportáže boli vždy súčasťou programového útoku voči systému. V tom sa výrazne líšil od publicistického prístupu Mila Urbana, ktorý sa taktiež zameriaval na ponižujúce postavenie biednych, no zostal len v moralizujúcej rovine. Zásadný význam v dejinách slovenskej žurnalistiky má Laco Novomeský predovšetkým ako zakladateľ a jeden z prvých tvorcov sociálnej reportáže u nás. Pútavé články tohto druhu začal písať od roku 1927 pre Rudý večerník a Pravdu, ale neskôr aj pre Tvorbu, Ročenku Slovenskej chudoby či Rudé právo. Hviezdne obdobie zažila jeho reportérska škola najmä v období, keď bol zodpovedným redaktorom legendárneho časopisu ľavicovej inteligencie DAV (1935–1937). Inšpirácia E. E. Kischom Jeho veľkým učiteľom a reportérskym vzorom bol Egon Ervin Kisch. Vplyv tohto legendárneho novinára cítiť najmä v prvých Novomeského reportážach. Práve tu si vypestoval zmysel pre detail, dramatický spád a živú, miestami až plastickú evokáciu udalostí. Tak to bolo aj v spomienkovej reportáži na Maďarskú republiku rád Jar v Pešti 1919, v ktorej dosiahol neobyčajnú dynamiku deja pomocou krátkych úderných viet: „Ulicou preletel nákladný automobil. Ošúchaní vojaci a civili. Na puškách čapice. V rukách pušky. Ruky vzpažené. Na ústach volanie slávy republike rád, Bélovi Kúnovi, Rusku a Leninovi.“ Táto udalosť zohrala v Novomeského živote zásadný význam, pretože práve tieto zážitky ovplyvnili jeho neskoršiu komunistickú orientáciu. Časté uplatňovanie metafor, použitie prítomného času a takmer literárny štýl už tu dávali tušiť, že sa rodí úplne nový druh slovenskej reportáže. Výrazný odklon od hlavného prúdu publicistiky a osobitosť spracovania témy dokázal Novomeský už v ďalšej reportáži Dvanásť chalúp za Moldavou. Bola inšpirovaná hrôzostrašným činom skupiny Rómov v Moldave pri Košiciach, ktorí zabili niekoľkých ľudí a mäso z nich zjedli. Novomeský sa odmieta pridať k senzáciechtivému tónu svojich novinárskych kolegov. Namiesto toho si všíma príčiny konania týchto ľudí, poukazuje na chatrče vydedencov, hlad a umierajúce rómske deti. Jeho reportáž nadobudla charakter spoločenskej mozaiky, ktorá je krikľavou obžalobou systému a niekedy pripomína skôr dejstvá divadelnej hry. Počas svetovej hospodárskej krízy si Laco Novomeský viac ako ktorýkoľvek iný novinár všímal obrovskú biedu na Slovensku. Jeho reportáž Slabý paprikáš na silný štrajk je šokujúcim obrazom života najchudobnejších ľudí. Hovorí o ťažko pracujúcom chlapcovi na veľkostatku pri Nitre, ktorý prišiel o zrak, o deťoch, ktoré namiesto chodenia do školy musia pásť husi, o robotníkoch, ktorí nepoznajú kávu, mäso, cukor a jedia iba uvarenú fazuľu. Spomína ťažký život šestonedieľky, ktorá si nemôže dovoliť venovať sa svojmu bábätku a už od piatej rána ho berie na pole, kde ťažko pracuje štrnásť hodín. Novomeský už odmieta pripisovať zaostalosť Slovenska na účet dedičstva po Maďaroch a poukazuje na to, že jedenásťročné deti, ktoré hrdlačia celý deň v sládkovičovskom cukrovare, dostanú za svoju prácu smiešne tri koruny práve tak, ako za uhorských čias. Obrazy zo života najchudobnejších Najvýznamnejšiu sériu sociálnych reportáží uverejnil roku 1930 v časopise Tvorba. V trojdielnom cykle S nezamestnanými Novomeský po prvýkrát dosiahol úroveň reportéra kischovského formátu. Už z názvu vyplýva, že to nie je článok „o“ nezamestnaných, že je to materiál, ktorý sa rodil „s“ nimi. Význam tejto priamej autorskej zaangažovanosti do deja je pre charakter slovenskej sociálnej reportáže obrovský. Novomeský strávil niekoľko dní medzi najopovrhovanejšími ľuďmi, spolu s tými najbiednejšími si na vlastnej koži vyskúšal, čo je to prespať v mrazivej vysočianskej nocľahárni, aby tak vysondoval „stupne oných životných spôsobov, čo sa začínajú nezamestnanosťou a končia sa tuláctvom alebo profesionálnym žobráctvom“. Opisuje výklenky vystlané novinovým papierom, v ktorých bývajú celé rodiny a rodia sa tam aj deti. Pritom si svoj priestor musia každodenne chrániť pred náporom nočných hostí s tehlou v ruke... Novomeský nezostáva iba pri farbistých opisoch, nestačí mu pozícia svedka či zaznamenávateľa dobových udalostí, ale zakaždým sa usiluje prenikať pod ich povrch. Stáva sa ich názorovo vyhraneným aktérom a vzdelaným objasňovateľom. Novomeského fascinácia Kischovou tvorbou sa prejavuje aj v jeho ďalšej reportáži Len flinkovia, flákači, sígrovia a somráci zostali. V nej sa celkom zámerne potuloval po miestach, „kde kraľovali Kischove postavy“. Zároveň však citlivo vníma, že obraz Kischovej Prahy sa stratil, že katastrofálna nezamestnanosť zmenila mesto na nepoznanie. Ako píše, „byť vyvrheľom už nie je výsadou ľahkomyseľnej spodiny, ale samozrejmou nevyhnutnosťou“. Toto poznanie ho vedie k vášnivému apelu, ktorý predstavuje vrcholnú pointu celého článku: „Ak si veril v boha, hoci najvrúcnejšie, nie je možné, aby si ho nepreklial, keď si postával pred sprostredkovateľňami. Ak si veril v múdre usporiadanie sveta, nie je možné, aby si si trpko neodpľul, keď si posledné peniaze vopchal do hrsti pokútneho sprostredkovateľa práce. Ak si mal nejaký morálny odpor proti veciam, ktoré božský zákon nazýva hriechom a zákon svetský zločinom, nie je možné, aby si ho neskorigoval a nezlikvidoval, keď sa ti hlad dusivo tisol z brucha do gágora. Ak si mal rešpekt pred mocou modrých či šedivých uniforiem, nie je možné, aby ti ich existencia nebola ľahostajná, keď zrak hladom zahmlený spočinul na žrádle za výkladom koloniálu. Ak bola reč o múdrych a ušľachtilosti práce rečou tvojou, nie je možné, aby si ju nezabudol, keď si bol poučený, že aj takto sa dá žiť...“ Novomeský chápe, prečo si títo ľudia prestávajú hľadať prácu a volia si život spoločenskej periférie. Citlivosť voči sociálnym tragédiám sa stáva príznačnou črtou jeho publicistickej tvorby. Laco Novomeský ako reportér je autor s veľkým zmyslom pre zachytenie autentickej at-mosféry. Dokazoval to aj v iných svojich textoch, či už to bol reportážny cyklus so Zakarpatska alebo monitorovanie tragických košútskych udalostí. Dokonca aj svoje zážitky z maďarského väzenia dokázal opísať ako dramatický príbeh – zrejme aj preto sa stretli s veľkým čitateľským ohlasom. Novomeského články sa vyznačujú tým, že autor sa usiluje hneď v prvých riadkoch o kontakt s čitateľom. Snaží sa ho zaujať, pritiahnuť a uviesť do problematiky. Často (v snahe ovládnuť čitateľa) volí ironizujúce prostriedky, hyperboly alebo negácie, a to najmä v spojení s rečníckou otázkou. Karol Rosenbaum pri rozbore názvov jeho príspevkov konštatoval, že Novomeského treba považovať za priekopníka tzv. beletrizovaných titulkov. Tie sú naozaj často až prekvapujúco metaforické so silným satirickým, neraz až pamfletickým charakterom. Význačnou črtou Novomeského reportáží sú aj tzv. uzlové miesta, na ktorých sa usiluje čitateľa „zastaviť“. Tu vrcholí jeho argumentácia zameraná na presvedčenie čitateľa. Okrem toho Novomeského články neraz prekvapujú náhlym a rezolútnym zakončením. Skutočná sila jeho reportérstva však spočíva predovšetkým v umení vidieť, ktoré sa naučil práve od E. E. Kischa. Novomeský vidí nie to, čo by rád videl a čo by chcel vidieť, ale neúprosné fakty. Pri ich odhaľovaní veľa riskoval a je príznačné, že za svoje názory zakúsil tak masarykovské, ako aj fašistické či komunistické väznice. V španielskej občianskej vojne Jedným z nesporných vrcholov Novomeského novinárskej kariéry bolo jeho poslanie reportéra v španielskej občianskej vojne. Do Španiel-ska odcestoval pôvodne na pozvanie Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry. Zúčastnil sa tam na jej II. kongrese vo Valencii, Barcelone a Madride v júli 1937. Po skončení rokovaní však neodcestoval domov. Využil príležitosť a navštívil bojiská katalánskeho frontu. Z tejto cesty potom v Slovenských zvestiach uverejnil na pokračovanie (osem častí) rozsiahlu reportáž Od Cerbére po Brunete. Pri tejto príležitosti treba zdôrazniť, že byť reportérom v španielskej občianskej vojne predstavovalo v tom čase vyvrcholenie novinárskej kariéry. Spolu s Novomeským (ako jediným žurnalistom zo Slovenska) tam vtedy pôsobili Ernest Hemingway, Egon Ervin Kisch, George Orwell, Antoine de Saint-Exupéry, Iľja Erenburg, ale aj André Malraux, Julien Benda, Alexej Tolstoj a mnohí ďalší. Viacerí z nich aj bojovali na strane republiky. Španielska občianska vojna predstavuje významnú epochu dejín svetovej žurnalistiky, ktorej súčasťou je aj tvorba Laca Novomeského. Treba však pripomenúť, že slovenský novinár mal ťažkosti pri dorozumievaní s miestnymi obyvateľmi. Jazykový handicap sa potom odrazil aj na charaktere jeho reportáží, ktoré sú popisnejšie, ako sme u tohto reportéra zvyknutí, chýba im bezprostredný kontakt s ľuďmi – pre Novomeského taký typický. Splnilo sa mu však jedno želanie: pracoval po boku Egona Ervina Kischa – ich priateľstvo sa počas tohto pobytu upevnilo a ako priznal, spolu v hlavnom meste Španielska „prebehli niekoľko krámov a reštaurácií“. Počas dvoch dní zažil v Madride pätnásť náletov, túlal sa po zboreniskách Casa del Campo, odkiaľ bolo vidieť línie maurských strelcov a len tak-tak sa vyhol granátu, ktorý trafil naplno obsadenú električku. Jeho vrcholným zážitkom bola návšteva československých dobrovoľníckych oddielov na fronte pri Brunete. Prežil pri nich dramatickú noc v zákopoch, plnú prudkého ostreľovania, ktorú neskôr v reportáži označil za „skúšku nervov“. No bol svedkom aj úspešnej ofenzívy, prvého veľkého víťazstva našich dobrovoľníkov. Boj proti fašizmu Významnou súčasťou Novomeského publicistickej tvorby sú články, v ktorých reagoval na rastúci tlak fašizmu. Bol jedným z prvých slovenských novinárov, ktorý si v plnej miere začal uvedomovať toto nebezpečenstvo a varoval pred jeho dôsledkami, a to ešte v časoch, keď ho iní podceňovali. Novomeského komentáre z týchto rokov sú dôležitou súčasťou našich demokratických tradícií. K najostrejším článkom tohto druhu patrí emotívny apel Bráňme demokraciu. Je to bezprostredná reakcia na nástup Hitlera k moci, prostredníctvom ktorej autor burcuje proti „kopaniu a mláteniu do všetkého, čo je spojené s menom civilizácie a kultúry“. Novomeský je presvedčený, že nástup fašistickej diktatúry umožnil práve charakter liberálnej demokracie. Tvrdí, že aj československá demokracia nesie v sebe prvky fašizmu, pričom poukazuje práve na strieľanie do robotníkov v Košútoch, Krompachoch či Frývaldove. „Tu, pri prvých útokoch na najzákladnejšie práva demokracie, pri útokoch, pri ktorých všetci zbabelo mlčia, tu, pri takýchto hrozných prejavoch neúcty k človeku“ sa podľa názoru Novomeského začína fašizmus. „Tým sa to začína, táto trúfanlivá neúcta k človeku a k jeho prejavu – a končí sa to logicky surovou neúctou a ľahostajnosťou k jeho životu, ktoré si navždy postavili strašný pomník hanby a viny nás všetkých,“ píše Novomeský a ďalej pokračuje: „Keby demokracia svojimi činmi, svojou dennou praxou nerobila koncesie fašizmu, možno by ani nebolo treba hovoriť o fašistickom nebezpečenstve.“ Aj v ďalších článkoch Novomeský sústavne varuje pred ľahostajnosťou k fašistickému nebezpečenstvu. Odhaľoval jeho hlbšie príčiny a poukazoval na zrastanie hospodárskej a politickej moci. „Môžeme brať vážne kontrolu hospodárskej moci štátom, ktorý je často závislý od moci finančných koncernov?“ pýtal sa až zarážajúco súčasne. Inokedy v súvislosti s fašizmom prorocky upozorňuje na to, že „jeho dnešným obetiam odmietajú prísť na pomoc jeho obete zajtrajšie“. Novomeský v tom čase principiálne ako máloktorý novinár odmieta prijať menšie zlo a vyzýva na odmietnutie každého zla. Pre tento neľahký zápas začal hľadať aj spojencov. Ak ešte začiatkom tridsiatych rokov útočil proti liberálne orientovanému Ferdinandovi Peroutkovi a Karlovi Čapkovi, v predmníchovskom období k nim hľadal cestu a nachádzal spoločnú reč pri obrane republiky. Bol to práve Laco Novomeský, ktorý sa postavil za Čapkovo dielo v čase, keď ho napádala extrémna pravica. Napriek tomu publicistická autorita Laca Novomeského bola v tom čase taká veľká, že len zriedkavo vyvolával žurnalistické polemiky. Jeho široký rešpekt dokumentuje aj skutočnosť, že ako jeden z mála novinárov tej doby písal aj do ideologicky inak orientovaných, najmä liberálnych periodík. Ľavicoví priatelia ho za to spočiatku síce kritizovali (najmä Eduard Urx, ktorý mu písal, že socialisti majú písať len do socialistických časopisov), ale už čoskoro pochopili význam tejto činnosti najmä pri hľadaní spojencov v boji proti fašizmu. Citlivosť Ladislava Novomeského voči akýmkoľvek prejavom, ba i náznakom fašistických tendencií bola vari najvyššia spomedzi všetkých slovenských intelektuálov. Dokonca aj roku 1964 v prejave na Táľoch pri príležitosti 20. výročia SNP varoval pred fašizmom, ktorý môže prísť aj zo strany jeho pôvodných odporcov – evidentne tým myslel na komunistické represálie v päťdesiatych rokoch. (Prejav vyšiel v Kultúrnom živote, ale bez citovanej pasáže, ktorú cenzúra zakázala uverejniť). Po vyhlásení fašistického slovenského štátu v marci 1939 sa Laco Novomeský odmlčal. Až na ojedinelú kultúrnu publicistiku prestal uverejňovať politické články (tento svoj postoj vysvetlil roku 1943 článkom O tom mlčaní v Smrekovom Eláne, ktorým výrazne posilnil sebavedomie antifašistického hnutia). Podobne sa správal aj v časoch komunistického teroru počas päťdeiatych rokov. Iba v rokoch 1942–1944 sa živil redigovaním ekonomického týždenníka Budovateľ. Založenie Národnej obrody Po oslobodení sa Novomeský dostal do vysokých štátnych funkcií, no ani v tejto pozícii sa novinárstva nevzdal. Z jeho podnetu vznikol začiatkom februára 1945 v Košiciach denník Národná obroda, ktorý predstavuje významný medzník vo vývoji nezávislej slovenskej žurnalistiky. Národná obroda bola svojou orientáciou ľavicovým periodikom, no v tom čase priťahovala aj inak zameraných autorov a stala sa širokým diskusným fórom. Hoci výkonným šéfredaktorom novín bol Ján Trachta, Novomeský nebol len formálnym šéfredaktorom uvádzaným v tiráži. Na obsahu, úrovni a poslaní týchto novín mu mimoriadne záležalo, takže napriek vysokej pracovnej zaneprázdnenosti ustavične sledoval dianie v redakcii, usmerňoval jej prácu a v prípade potreby neváhal zdvihnúť telefón a osobne si problémy vydiskutovať s dotyčným redaktorom. Komunikoval najmä s Jánom Trachtom. V listoch mu často vyčíta neaktuálnosť spravodajstva a príliš veľa publicistiky. Pokúšal sa aj sformulovať akési redakčné zásady. „Menej učenosti a viacej jasných perspektív!“ píše a ďalej prízvukuje: „Sústavne treba bičovať, kde práca viazne a sústavne pochvaľovať, kde to len trošku ide dopredu.“ V súvislosti s novými štátoprávnymi nedorozumeniami medzi Čechmi a Slovákmi, odporúča: „Nepadnite na brucho. Treba zdôrazniť to, čo je pre nás hlavné. Slovenská správa musí byť na Slovensku a v slovenských rukách. Slovensko musí mať svoj národný orgán zákonodarný a svoju národnú vládu.“ Pravda, Novomeský riadil noviny na diaľku. V redakcii sa zastavil iba výnimočne. Na vážne problémy si Jána Trachtu pozýval k sebe do úradu povereníka SNR pre školstvo a osvetu. Dvakrát do roka si zavolal do svojho bytu na Vlčkovej ulici v Bratislave celý redakčný kolektív. V Národnej obrode sa mu podarilo sústrediť mladých talentovaných novinárov, z ktorých niektorí neskôr vynikli aj na poli literatúry. Pracovali tu Dominik Tatarka, Albert Marenčin, Štefan Žáry, Ivan Bukovčan, Alexander Matuška, Ladislav Saučin, Ladislav Zajac a ďalší. Štefan Žáry si na Novomeského spomína ako na skvelého novinára, ktorý „bystrosťou, rozhľadom, kultúrou a vtipom pripomínal Fučíka a Erenburga, ktorí neraz osídlami patričného slovníka a štýlu nachytali čitateľa aj na menej príťažlivú problematiku“. V novinách nestrpel hrubé urážky a nevkusné invektívy, a to ani v prípade ideologických protivníkov. Vravel, že „nešľachtia človeka a sú nedôstojné komunistu“. Za najúčinnejšiu polemickú zbraň považoval vtip, „ironické zopsutie“ a sarkazmus. Novomeský považoval Národnú obrodu vždy za svoju srdcovú záležitosť a na jej redaktorov nikdy nezabúdal. Tak to bolo aj v roku 1946, keď Jánovi Trachtovi vybavil pobyt v USA. Po zastavení týchto novín zasa vybavil Jánovi Trachtovi miesto korešpondenta ČSTK v Budapešti (pôvodne chcel ísť do Moskvy) a Štefanovi Žárymu miesto spravodajcu ČSTK v Ríme. Pokúšal sa vybaviť aj miesto pracovníka ČSTK v Paríži pre Alexandra Matušku, tu však neuspel. Národná obroda neprestala vychádzať dobrovoľne, z rozhodnutia redakcie, ale z iniciatívy komunistického ministra informácií Václava Kopeckého. Je prekvapujúce, ako disciplinovane prijal Novomeský toto rozhodnutie. Tým skôr, že počas celej existencie Národnej obrody tvrdo zápasil o jej prežitie. Ako spomína Štefan Žáry, „každý týždeň jej existencie bol otázny; stŕpali sme o jej i svoj osud a po každej ďalšej záchrane sme jasali, že žijeme, hýbeme sa a trváme“. Je príznačné, že po voľbách roku 1946 odmietali uznať Národnú obrodu za orgán SNR tak demokrat J. Lettrich, ako aj komunista V. Široký. Na nezávislom denníku nemal v tom čase už záujem nikto. V zápase za federáciu Po vynútenej prestávke sa v šesťdesiatych rokoch začal publicisticky opäť výraznejšie venovať štátoprávnej problematike. Po prvý raz sa na ňu výraznejšie upriamil v tridsiatych rokoch, teraz sa začal angažovať najmä v súvislosti s otázkou federalizácie Československa. V tom sa jeho publicistika výrazne líšila od iných ľavicových novinárov. Národné otázky však Novomeský nikdy nechápal ako súčasť prázdnej nacionalistickej rétoriky, ale ako aktuálne sociálno-ekonomické problémy vyžadujúce okamžité praktické riešenie. Aj preto sa jeho známy článok Zmysel federácie prihováral skôr nedôverčivým Čechom, ktorí tomuto problému nerozumeli a dlho ho nebrali na vedomie. Podstatnú myšlienku federalizácie sformuloval Novomeský takto: „Každý na svojom a svojsky, no nie izolacionisticky, ale v neprestajnom vzájomnom dialógu, v obapolnej sústavnej korešpondencii a vo vzájomnej kontrole. Vzájomným podpieraním a popieraním sa k vyššej syntéze.“ Obrodný proces roku 1968 vracal Novomeskému nádej na vybudovanie sociálne spravodlivej a demokratickej spoločnosti, ktorej vždy veril. V televíznom príhovore 29. júla 1968 nielenže odmietol názory konzervatívnych členov vedenia KSČ, že ide o komplot odporcov socializmu, ale zároveň označil uplynulých dvadsať rokov za jeho „mylnú, falošnú, autoritársky monopolizovanú a monologizovanú interpretáciu“. Prepadnutie Československa vojskami Varšavskej zmluvy ho preto zlomilo. Ešte niekoľko mesiacov sa však publicisticky nevzdával a uverejňoval odvážne, zásadné stanoviská, odmietajúce tento brutálny útok. Bol to opäť burcujúci, rozhnevaný novinár Laco Novomeský, akého sme ho zažili naposledy v tridsiatych rokoch. Odosielateľom tzv. pozývacieho listu v Novom slove odkázal: „Ak sa totiž nazdávajú... že armády piatich štátov, medzi nimi i armáda druhej najväčšej mocnosti sveta, že je potrebné v plnej poľnej vystúpiť proti tej naozaj iba hŕstke avanturistov, ktorí mohli u nás signalizovať nebezpečenstvo pre socializmus, ani si neuvedomujú, ako ich zosmiešňujú. Veď nevravia nič iné, než naše rozprávky o pochábeľovi, ktorý bitkom nabitými kanónmi vyrútil sa proti čvirikajúcim vrabcom. Alebo ich prirovnáva tiež k rozprávkovému medveďovi, ktorý sa chcel zavďačiť svojmu dobrodincovi a ťažkým kameňom ho ovalil, keď po ňom liezla nespratná mucha...“ V poslednom čísle Kultúrneho života sa zasa Novomeský v ankete Ako ďalej vyslovil: „Uvážlivo a jednotne po línii vyznačenej Svobodom a Dubčekom. Každá iná môže značiť dnes už len plané rozumkárenie, ale aj väčšiu katastrofu, než bola tá, z ktorej sme ešte nevyviazli.“ V Obrane ľudu zasa jednoznačne hovorí, že v prípade dubčekovského experimentu išlo o „renesanciu socializmu, ktorá nepotrebovala nešťastný pokus, dokonca s cudzími silami, inštalovať u nás režim s predjanuárovými figurínami, ktoré socializmus u nás iba predstierali, ale ho nereprezentovali.“ Neskôr sa o sovietskej invázii vyjadroval už s miernym sarkazmom: „Spoľahli sme sa na to, že nás v štichu predsa nenechajú. Akože nás v ňom vskutku nenechali. Ba prišli nás zachrániť ešte skôr, než sme sa doň vôbec dostali.“ V čase normalizácie sa Laco Novomeský úplne prestal venovať politickej publicistike. Sklamaný, zatrpknutý a ťažko chorý nestor slovenskej reportáže odmietal ďalej akýmkoľvek spôsobom podporovať tých, ktorí zničili jeho ceoživotný sen. Novomeský ako novinár predstavuje jednu z najkultivovanejších hodnôt slovenskej žurnalistiky. Slovník jeho publicistiky bol bohatý a diferencovaný (hoci ho poznačila neustálenosť termínov a vplyv češtiny), dobre poznal frazeologické možnosti, obratne manévroval s rečníckou otázkou a vedel konštruovať útočné pointy. Predovšetkým však stál takmer pol storočia pri všetkých významných zápasoch slovenskej spoločnosti a v nejednom prípade určoval charakter a smerovanie verejnej diskusie. Autor je vysokoškolský učiteľ

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama