X-krát a dosť!

Kto sedí v Kremli, ten vládne Rusku. Kto vládne Rusku, ten cez plyn a ropu vládne... Medzi ruskými expertmi sa formuje väčšinový názor na možnosť, že V. Putin by ešte raz kandidoval na post prezidenta...
Počet zobrazení: 2858
8_putin-m.jpg

Kto sedí v Kremli, ten vládne Rusku. Kto vládne Rusku, ten cez plyn a ropu vládne... Medzi ruskými expertmi sa formuje väčšinový názor na možnosť, že V. Putin by ešte raz kandidoval na post prezidenta, napriek tomu, že Ústava RF predpokladá len dve volebné obdobia. Zástancovia tohto názoru tvrdia: „Je lepšie raz porušiť ústavu, než ju potom neustále ignorovať...“ Samozrejme, že mnohí si myslia niečo iné. Dvakrát a dosť! Sám V. Putin síce hovorí jasné „nie“, ale koná s perspektívou „možno“. Tak teda prečo nie, či prečo nie áno? Klasik by povedal: „V Rusku je to tak!“ V krajine medzi sebou už dlhšiu dobu súperia politickí pragmatici a politickí idealisti. Prví tvrdia – Rusko si zaslúži taký štát, aký (už) má. Jednoducho nie je možné preskočiť zo sovietskeho modelu do liberálnej demokracie. Pragmatici zasa zo všetkých súčasných neúspechov Ruska obviňujú Západ, pričom sa šikovne opierajú o domácu popularitu a svetovú váhu V. Putina. Zdá sa, že všetko je v poriadku a nádeje politickej opozície, že už-už to v Rusku spadne, sa ukazujú byť fikciou. A Západ, pretože jav je podstatný, aj keď má výhrady voči demokracii v krajine, bude radšej „trpieť“ nedemokratické, ale stabilné Rusko, uvedomujúc si možnosti svojho skutočného (nie propagandistického) vplyvu na jeho vnútropolitický vývoj. Pragmatici verzus idealisti Pragmatici sú presvedčení, že ruský národ sa postupne – pod vedením V. Putina – dostal na bod pripravenosti na prijateľné zmeny. Veď krajina vraj dozrela a likvidácia ostatkov ZSSR môže byť dokonaná! Sú však na zmenu pripravené elity? Rusko sa od 90-tych rokov usilovalo realizovať bezkoncepčný a naivný liberálny model. Až príchod akademika J. Primakova k moci dostal tento proces, ktorý V. Putin rozvinul, do normálnych a prijateľných koľají. Okrem iného sa začal v Rusku formovať taký systém moci, ktorý vychádzal zo spomenutého modifikovaného liberálneho modelu a umožnil novú koncepciu vybudovať v rámci demokratickej previazanosti a diverzifikácie na základe ruskej histórie a ruskej tradície. Vtedy a tak sa začali vytvárať predpoklady fenoménu „faktor Putin“. Faktor spájajúci dnešné putinovské Rusko s jeho retransformáciou a mnohými otáznikmi, čo s rokom 2008, rokom prezidentských volieb. Túto otázku si kladú nielen v Európe, ale – či skôr najmä – v postsovietskom priestore. Iste ich zaujíma postputinská éra, lenže deň „D“ ešte nenastal. Idealisti pritom stále veria v konsolidáciu Ruska bez V. Putina. V krajine, ktorá ma v krátkom historickom výreze za sebou dve gerontokracie – stalinskú a brežnevovskú – keď od moci oddeľovala len smrť, sa, samozrejme, chcú poistiť. Nehľadiac na iróniu, že všetci odvážni ruskí liberáli súčasnosti predstavujú viac zmes dogmatizmu a provincionalizmu než alternatívu. Už V. Lenin takéto politické typy označoval ako „užitočných idiotov“. Ich bieda fantázie spolu s vytrácajúcim sa inovačným potenciálom ruskej pravoslávnej cirkvi (kresťanstva všeobecne) a aktivizáciou islamského elementu vytvárajú priestor na osobitú civilizačnú „ruskú cestu“. Je jasné, že ten, kto vládne Kremľu, vládne väčšine domácnosti v Európe (plyn) a väčšine jej vodičov (ropa). Ten sa spokojne orientuje na ázijskú časť svojho územia a na mäkký podbrušok – Strednú Áziu, aby bol krytý zdola. Sibír a Ural sú neustále prioritou ruskej civilizačnej aktivity a surovinovej istoty, čo sa nevyhnutne odráža pri formovaní inštitucionálnej podoby vnútropolitických pohybov. Odísť a zostať Odchod, či zotrvanie V. Putina na prezidentskom poste nie je jeho súkromným problémom. A ak si pozrieme diskusiu týkajúcu sa tejto dilemy, v princípe nikde nefigurujú argumenty „za“ tretie volebné obdobie. Lenže tých „proti“ je neúrekom. Na jednej strane sú subjektívne dôvody – majúce politický, ekonomický a morálny charakter a zväčša spájané s konkrétnymi pripomienkami k doterajšiemu prezidentovaniu. Ide o rozkvet autoritarizmu a plazivé likvidovanie demokracie spojene s byrokratizáciou spoločnosti. V ekonomike sa hovorí o krachu reforiem. No a morálka sa vraj už zlomila zakorenením sanktpreterburgizmu v krajine. Pohľad do historického zrkadla to potvrdzuje. Rok 1906 je osobitným rokom ruskej histórie, resp. budovania ruských politických inštitútov. Štátna rada sa transformovala na zastupiteľskú prvú komoru, kde bola polovička poslancov volená a druhá menovaná cárom. Štátna duma bol druhou komorou. Tento prístup, akceptujúc reálie konca 20. storočia, sa zopakoval, podľa schémy ruského mysliteľa a právnika E. Speranského (o. i. bol v roku 1830 jedným z pedagógov budúceho cára osloboditeľa), znovu. Štátna rada sa zmenila na Radu federácie, ktorá spolu so Štátnou dumou tvoria dvojkomorový parlament Ruska súčasnosti. Samozrejme, rozdiel medzi cárskym modelom moci 1906 a inštitútom prezidentskej moci z roku 1993, tak ako ho presadil B. Jeľcin, je zásadný. Lenže rozhodujúca substancia ostala. Vtedy bol pri moci dynastický monarcha, dnes mocensky neobmedzený prezident, ktorého limitujú (zatiaľ) len dve volebné obdobia. Lenže ruský politický a ústavný život neraz dokázal, že aj ústava je dokument, ktorý je možné (a niekedy aj potrebné) upravovať a volebná monarchia súčasného prezidenta sa môže korigovať podľa potrieb. Ústavy Nikolaja II. a B. Jeľcina sú excelentné a pritom neodmietajú nosnú myšlienku I. Kanta o forme vedomia, ktorá predpokladá zodpovedné ministerstvá či skupinovú zodpovednosť. Lenže ako sa menil vzťah Rusov k vlastnej moci? V roku 1998 33 percent respondentov vnímalo bývalú sovietsku moc ako zákonnú, 36 percent ako ľudovú a 32 percent ju považovalo za svoju. Postsovietsku moc, ktorú stelesňoval B. Jeľcin a iné indivíduá, ktoré sa mihli na postsovietskej politickej scéne, vnímali ľudia takto: 12 percent ju považovalo za zákonnú, 2 percentá za ľudovú a 3 percentá ju považovali za svoju. Zaujímavý výsledok demokratického vývoja a vysvetliteľný postoj väčšinového Rusa! Lenže kto či čo je „väčšinový Rus“? Hlavná odlišnosť, prazáklad je v tom, že Rusko žije podľa osobitnej štvordimenziálnej schémy moci. Okrem troch – zákonnej, výkonnej a súdnej – sa automaticky predpokladá štvrtá moc zosobnená v hlave štátu (najvyššie samoderžavie). Porovnanie už spomenutého roku 1906 a Základného zákona z 23. 4. 1906 – Ústavy Ruskej federácie z roku 1993 poodhaľuje, že vo vzťahu k hlave štátu sa dokumenty odlišujú v troch pozíciách. Podľa ruského historika V. Starceva „...len v troch...“, a to: prezident RF nemá na rozdiel od cára právo odovzdať svoj post ako dedičný atribút (môže si však vybrať svojho nástupcu, čo operácia B. Jeľcin – V. Putin potvrdila ako funkčný precedens). Prezident RF sa na rozdiel od svojho historického predchodcu nemôže zobrazovať na minciach a tiež nemôže len tak rozhodovať o majetku „dvora“. Ruská demokracia Skúsme sa pristaviť pri kritike ruskej demokracie. Tej, ako vychádza (objektívne) z dielne V. Putina. Demokracia v Rusku v politickom a nielen v literárnom zmysle je dnes jednoducho nemožná. Krajina si postupne musí privyknúť na pravidlá hry, na zodpovednosť a potrebu žiť podľa zákonov. No až potom sa môže hovoriť o procese demokratizácie. Tak je správne, že V. Putin počas svojho pôsobenia pozastavil „divokú slobodu“, zmenil orientáciu. V krátkodobom horizonte sa to mnohým nemusí páčiť, ale z pohľadu stratégie ide o to, čo je treba. Nielen z pohľadu Ruska. Kritizovať možnosť tretieho volebného obdobia V. Putina s nádejou, že jeho nástupca bude menej presadzovať protekcionizmus, je romantické a naivné súčasne. Ak by však V. Putin zostal, bude sa musieť zmeniť. Minimálne preto, lebo lavička náhradníkov zo Sankt Peterburgu nie je nekonečná, a preto bude objektívne musieť hľadať kádre aj niekde inde. Samozrejme, to nie sú argumenty na predĺženie volebného obdobia prezidenta na tri obdobia. Kritici možného tretieho prezidentovania sumarizujú svoje výhrady. Ak by bol zvolený ešte raz v roku 2008, ruská demokracia by stratila svoje opodstatnenie. Ak by sa účelovo zmenila Ústava RF, bol by to zlý precedens. Tí, ktorí nesledujú ruský vnútropolitický vývoj v posledných desaťročiach, sa môžu cítiť zaskočení podobnými úvahami a kremeľskou realitou. Ak je totiž V. Putin taký populárny ako v skutočnosti na ruskom vidieku je (momentálne historické maximum), potom môže ľahko ukázať prstom na svojho dôstojného nástupcu. Ak sú výskumy verejnej mienky sfalšované, resp. im nemožno veriť, potom by jeho odchod bol riešením. Tak kde je zakopaný pes? Nie tam, kde ho všetci hľadajú. Problém je v tom, že V. Putin nemôže odísť od moci. On sa môže od nej dočasne len vzdialiť. Toto nie je výsledok jeho želania či premyslenej stratégie. To je len odraz reality štruktúry ruskej moci. Je to niekde inak? Najprv sa exkancelár G. Schröder stal predstaviteľom vplyvnej plynárenskej skupiny. Jeho príklad nasledoval bývalý generálny tajomník NATO G. Robertson, nastupujúci do služieb ruského ropného gigantu TNK-BP, ktorého ruskí akcionári chcú predať svoje podiely Gazpromu. Rokovania už prebehli. No a čo, ak V. Putin odstúpi od moci a zakotví niekde v Gazprome? Politika a ekonomika v Rusku nepredstavujú samostatné kategórie. Štát pripomína ľadovec, kde je politika nad a ekonomika pod vodou. Prezident V. Putin zaisťuje koordináciu procesov nad hladinou aj pod ňou. Je to historicky preverené a zmena konfigurácie by nepriniesla žiaduci efekt. Skôr defekt. V. Putin je totiž ešte vždy hlavným oligarchom Ruska, nehľadiac na to, že v porovnaní so skutočnými oligarchami skoro nič nevlastní. Je produktom politickej a ekonomickej rotácie postsovietskeho Ruska, svojského vertiga. B. Jeľcin sa v určitom momente stal nezvoliteľným, tak sa stiahol. V. Putin je však aj po dvoch volebných obdobiach hravo zvoliteľný. Takže znovu. Kde je problém? Lenže tím okolo V. Putina nie sú romantici, ale politickí pragmatici, ktorí zrejme nebudú experimentovať s vecami, ktoré by sa mohli vymknúť spod kontroly. Naozaj, koľko času – čisto hypoteticky – bude alebo by bolo treba, aby sa z Medvedevovcov stali Berezovskí? Preto existuje jediný ťah na mocenskej šachovnici, aby sa história neopakovala. Neodísť od moci, len odstúpiť, vopred pripraviť systém kontrolných mechanizmov nástupcu. Je možné vytvoriť takýto systém všeobecne? Koľko to bude stáť? Nie je výhodnejšie nechať V. Putina – v dennej alebo diaľkovej forme – pri moci? Umenie pamäti Rok 2008, či už bude V. Putin kandidovať alebo riadiť politický proces v Rusku z iného miesta, bude pre modernú históriu krajiny významný. Buď ju politicky znásilnia, alebo ľubovolný nový prezident bude musieť začať svoju politickú cestu v atmosfére politickej nedôvery, ktorá rýchlo zdemoralizuje ako-tak občerstvenú spoločnosť. Je teda potrebné, aby sa v mene akýchsi ideálov demokracie (podľa našich predstáv), ktorej hodnoty sa demonštratívne obchádzajú, robil pokus na krajine, ktorá môže rozkolísať nielen Európu... Existuje niečo ako umenie pamäti. R. Michels v železnom zákone oligarchie citlivo oddeľuje profesionalizáciu v pozitívnom slova zmysle od profesionalizácie ako odcudzenia sa od spoločnosti. V prípade Ruska, kde je rýchlosť politických procesov veľmi vysoká, je aj dynamika negatívnych dôsledkov profesionalizácie politikov vysoká (najmä poslanci a regionálna výkonná moc). S prezidentom to je trochu inakšie. Platónova koncepcia budovaná na tom, že na čele štátu by mali stáť filozofi, je akceptovateľná, ak ju zmodernizujeme. Na čele štátu by mali byť strategicky mysliaci ľudia. Je v tomto smere možné niečo V. Putinovi vyčítať? Všetky tieto diskusie sa môžu ukázať ako zbytočné, pretože sa týkajú roku 2008. Lenže rozhodujúcim pre Rusko bude rok 2012. Okrem toho, že budú ďalšie prezidentské voľby (a diskusia o štvrtom volebnom období je nemožná), najmä základ ruskej spoločnosti už bude tvorený novým pokolením, pre ktoré bizarné spory o komunizme či demokracii budú témou spomienok otcov. Niekedy vtedy sa budú formulovať odpovede na nové výzvy. Tak prečo neprečkať toto obdobie pri V. Putinovi? Najmä ak je jasné, že lepšie či horšie v Rusku nebude. Ak sa diskutuje, či V. Putin „ešte“ alebo už „nie“, treba vždy hovoriť nie o Rusku, ktoré bolo. Ale o tom, ktoré je dnes realitou a ktoré (dúfajme) ešte len bude. Môže demokracia prehrať? Téma demokracie v Rusku už bola spomenutá, ale opakovanie je matka múdrosti. V Rusku nefunguje demokracia a jej možná funkčnosť nie je spojená s tým, či bude V. Putin znovuzvolený po tretí raz, alebo nie. Ale preto, lebo od základu absentuje plnohodnotné rozdelenie moci, súdy o svojej nezávislosti len snívajú, médiá si žijú svoj život, vláda je v hmle... Naviac, v Rusku zatiaľ neexistuje stredná trieda so svojimi korporatívnymi požiadavkami. Tak prečo nie zelená zmene v Ústave RF o treťom volebnom období? Puritáni v oblasti ústavného práva tvrdia, vraj by prehrala demokracia. V. Putin si myslí: „...hovoriť o tom, kde je viac alebo menej demokracie, je podľa môjho názoru nekorektné...“ Povedal to ruský prezident počas svojho stretnutia s americkým kolegom v Bratislave. Ozaj, kde je viac demokracie? Na celej Kube, alebo na len jej väčšej či menšej časti? V jednej z posledných svojich prác Filozofia práva, ktorá je datovaná z roku 1904, filozof B. Čičerin píše: „Na to, aby sa Rusko pohlo vpred, je potrebné, aby bola náhodná a nekontrolovaná moc vymenená mocou ohraničenou zákonom.“ V polovici septembra 2004 V. Putin v televíznom prejave ohlásil rad politických reforiem, ktoré by mali pomôcť modernizovať krajinu. Jednou z rozhodujúcich reforiem bola zmena, resp. návrat k spôsobu menovania gubernátorov. Fixovanie nového centralizmu však bolo Kremľu nadiktované okolnosťami, ktoré sa začali prejavovať ako dôsledok nepremyslenej politickej a ekonomickej diverzifikácie do roku 1998. Rozhodnutia V. Putina pribrzdili proces fragmentácie ruských elít a skoncentrovali ich pozornosť na rozhodujúce politické kroky. Samozrejme, ak sa nepostavili proti. S mínusovým prístupom však boli všetci odsúdení na politickú penziu (v lepšom prípade). V rámci utilitárnej ideológie V. Putin dosiahol orientáciu na hru s maximálnou politickou výhodou. F. Nitze hovorieval: „Úlohou umelca je urobiť z ľudí deti.“ A čo ruskí (a nielen oni) politici ? Pri hľadaní odpovede na túto otázku nezabúdajme, že všetky ruské evolúcie boli úspešné a všetky ruské revolúcie sa skončili zatiaľ krachom. Súčasné Rusko a jeho politická realita netvorí žiadnu výnimku. Je postihnuté problémom marketingového prístupu k politickým otázkam a riešením klasickej politickej dilemy podľa M. Webera. Žiť „pre“ či len „z“ politiky. Aj „pre“ aj „z“ hrá do karát V. Putina, nehľadiac na to, či sa vzdiali alebo ostane, či dokonca tesne pred voľbami povie, kto by mal byť Mr. Putin No 2. Ozaj, kto je Mr. Putin No 2? Napísané pre týždenník Slovo Autor vyjadruje svoje osobné názory, a nie oficiálne stanoviská

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984