Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

OSLAVA JUBILEA, OSLAVA ČLOVEKA

Slovenská grafička Naďa Rappensbergerová-Jankovičová oslávila v januári tohto roku sedemdesiat rokov. Významné životné jubileum je vždy príležitosťou na rekapituláciu (nie však na uzatvorenie), na spomínanie (nie však na zabúdanie...
Počet zobrazení: 851
15-m.jpg

Slovenská grafička Naďa Rappensbergerová-Jankovičová oslávila v januári tohto roku sedemdesiat rokov. Významné životné jubileum je vždy príležitosťou na rekapituláciu (nie však na uzatvorenie), na spomínanie (nie však na zabúdanie), na hodnotenie (nie však na odsúdenie) predchádzajúcich rokov, uplynulých zážitkov, skúseností a predovšetkým tvorby. Pani Naďa sa aspoň zlomok zo sedemdesiatich rokov života a vyše štyridsať rokov grafickej tvorby rozhodla (za výdatnej pomoci svojho manžela) vtesnať do publikácie, ktorá nie je len oslavou významného výročia, ale ktorá chce byť predovšetkým sprievodcom bohatou tvorbou Nadi Rappensbergerovej. Pani Naďa (dúfam, že mi prepáči toto tak trochu familiárne oslovenie) sa narodila v Kokave nad Rimavicou. „A odtiaľ ma (i napriek mojim protestom) odviezli jeden a pol ročnú v kočiariku. Potom sme sa ešte sťahovali dvanásťkrát.“ Mladé roky (a podľa jej slov aj najkrajšie) prežila v Banskej Štiavnici. Práve tam sa zoznámila s maliarom Edmundom Gwerkom („ale musela som si k nemu cestičku nájsť sama“), ktorý si pozrel jej prvé práce a nemal k nim vážnejšie pripomienky. Pre Naďu sa táto skúsenosť stala impulzom na cestu do Bratislavy. Cieľ bol jasný: Vysoká škola výtvarných umení. Žiaľ, na prijímacích skúškach sa prejavilo, že Naďa bola predovšetkým samouk, nemala za sebou žiadnu výtvarnú prípravu ani nepochádzala z rodiny umelca. Prvý neúspech ju však neodradil a Bratislavu neopustila. Obdivuhodné je, že hoci jej nevyšli ani ďalšie dva pokusy, svojho sna sa nevzdala. Na štvrtý krát sa jej meno konečne objavilo medzi prijatými. Na škole sa od neistej začínajúcej umelkyne prepracovala na výtvarníčku s vlastným výtvarným prejavom a štúdium ukončila 1. cenou VŠVU za 4 absolventské cykly. Rozhodujúcim v jej smerovaní bol predovšetkým prechod do špeciálky profesora Vincenta Hložníka v 2. ročníku štúdia, ktorý Nadi dodal potrebnú istotu, naviedol ju na správnu cestu, naučil ju pracovnej disciplíne a morálke („v ktorej on sám bol najsilnejším vzorom“). Od roku 1962 sa Naďa Rappensbergerová vydáva na vlastnú výtvarnú dráhu. Technika, ktorou dokáže najlepšie vyjadriť svoje pocity a názory, je litografia. A námetom, ktorý ju sprevádza v podstate celú jej tvorbu, je človek. „Priatelia o mne hovoria, že som nevyliečiteľná optimistka. Zrejme to nejako súvisí s mojím vrodeným záujmom o človeka.“ Človek v rôznych obmenách, životných osudoch, konfrontáciách či náladách sa tak vinie jednotlivými grafickými listami umelkyne. Figúra, zasadená do reálneho alebo fiktívneho priestoru, ženská či mužská, deformovaná a či realistická, tvorí jadro Nadinho výtvarného prejavu. Pomocou figúr reflektuje Naďa okolitý svet. Každodenný život premieta do svojich grafík, rozkladá ho na fragmenty, aby ho následne spájala do nových celkov, vytvárala novú priestorovú i časovú logiku. Ako píše v úvodníku Ľuboslav Moza, „oscilácia medzi realitou a snom, minulosťou a dneškom“ je pre Naďu charakteristická. V jej diele cítiť silný vplyv surrealistickej poetiky – Naďa sa pohráva so symbolmi a symbolikou nielen na obraze, ale aj v názvoch svojich prác. A k jej neraz lyrickému prejavu prispieva nepochybne aj Nadina veľká láska k literatúre (v roku 1978 vydala dokonca novelu Jediné ráno, za ktorú získala aj ocenenie). Napokon, je autorkou aj obrovského množstva knižných ilustrácií (napr. Ovidius, L. N. Tolstoj, A. de Saint – Exupéry, E. B. Lukáč, A. Christie, J. R. Tolkien...). Nadin grafický rukopis je vzácny z toho dôvodu, že je naozaj jej vlastný. Nikdy nechcela byť slepou nasledovateľkou, epigónkou, vždy išla tvrdohlavo svojou vlastnou cestou a bojovala so svojimi témami. „Musím sa cítiť bytostne slobodná, voľná vo vlastnom prejave, aj keď sa mi občas pritrafí, že stúpim do prázdna. Musím ísť po stope vlastného pocitu.“ Hoci jej tvorba nesie isté charakteristické črty, nikdy nechcela ostať na jednom mieste. „Výtvarník musí mnoho skúšať. Nájsť vlastný štýl priskoro je nedobré, pohodlné. Treba mnoho hľadať, kým človek nájde sám seba.“ Naďa sa svojím umením nikdy nesnažila niekoho poučovať. Moralizovanie či mentorovanie jej výtvarnému prejavu a cíteniu nie je vlastné. Napriek tomu, že tvorila v obdobiach, keď k tomu zvádzalo. Naďa však nikdy nepodliehala tlaku spoločnosti či módnym vlnám. Umenie bolo pre ňu prostriedkom na pochopenie človeka, nie na jeho poúčanie. A naopak, pre človeka mali byť jej obrazy cestou k porozumeniu umenia ako takého. Naďu Rappensbergerovú nazývajú „kráľovnou slovenskej grafiky“. Stovky grafických listov, desiatky výstav (doma aj v zahraničí), knižných ilustrácií, ex librisov, množstvo ohlasov na jej tvorbu, to všetko svedčí o tom, že ten titul jej prináleží zaslúžene. Aj publikácia nazvaná jednoducho Naďa Rappensbergerová-Jankovičová je jedným svedectvom. Obsahuje desiatky Nadiných grafík, súpis jej výstav a tvorby, slovom prispeli Ľuboslav Moza (podrobne predstavuje Nadinu tvorbu) a Ján Jankovič (ktorý je nie len Nadin manžel, ale aj editor knihy). Cenné sú výňatky z množstva Nadiných rozhovorov, úryvky z kritík novinárov a teoretikov. Čitateľ tak má možnosť vytvoriť si na tvorbu Nadi Rappensbergerovej vlastný pohľad a navyše ho konfrontovať s názormi iných. Naďa, aj napriek svojmu veku, ešte zďaleka nie je na konci svojej cesty. Stále tvorí, vystavuje, teší sa z ľudí, zo života a má chuť pracovať. Lebo ako sama hovorí: „Tvorba – to je dobýjanie méty z kroka na krok, výdrž, vytrvalosť...“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama