Ako zavítala príroda do slnkom rozpáleného mestečka
Do letného kalendára českých a slovenských milovníkov filmu už neodmysliteľne patrí Letná filmová škola (LFŠ), ktorá sa koná každoročne v juhomoravskom Uherskom Hradišti. V dňoch 21. až 30. júla sa tu opäť zišlo niekoľko tisíc prevažne mladých ľudí, aby si užili sviatok filmu, ktorý však prekračuje svoje vlastné hranice smerom k iným umeniam, lebo súčasťou LFŠ sú aj desiatky koncertov, divadelných predstavení, fotografických a iných výstav, programov pre deti a happeningov. BEZ ČERVENÉHO KOBERCA Na tohtoročnej LFŠ sa akreditovalo 2 969 účastníkov plus ďalších 1 700 hostí, účinkujúcich a členov štábu, takže celkovo sa na jej priebehu podieľalo 4 700 ľudí. Počas desiatich dní bolo uvedených 196 celovečerných, 33 stredometrážnych a 193 krátkych filmov. Na uzavretých predstaveniach sa štatisticky zúčastnilo približne 65-tisíc divákov, masovo boli navštevované predstavenia pod holým nebom, ktoré videlo asi 25-tisíc návštevníkov. Celkovú ponuku predstavovalo 350 programových blokov, ktoré videlo spolu 100-tisíc divákov. Hoci je LFŠ profesionálne organizovaným podujatím so serióznym zameraním, predsa sa všeličím odlišuje od bežných festivalov. Tu nestretnete „hviezdy“ na červených kobercoch, nezbadáte žiadne bariéry oddeľujúce V. I. P. od ostatných návštevníkov. A navyše k takémuto podujatiu patrí aj istá dávka recesie. Tá sa prejavila napríklad v tohtoročnej zvučke, ktorej autorom bol český dokumentarista Miroslav Janek. Tento osobitý tvorca zúročil svoje skúsenosti zo spolupráce s americkým režisérom Godfreym Reggiom a zvučku poňal ako dobromyseľnú paródiu na jeho filmy Koyaanisqatsi a Powaqqatsi. PRÍRODA VO VŠETKÝCH PÁDOCH Hlavnou témou tohtoročnej LFŠ bol Človek a príroda, čo je téma dosť široká – veď príroda a krajina sa nachádzali už na prvých záberoch zachytených na filmovom páse. Časom sa téma „rozvetvila“, a tak sa súčasťou cyklu stali filmy o objaviteľoch, dobrodruhoch a pútnikoch, o vzťahu človeka a zvieraťa, o útekoch do prírody; v ďalších bola príroda akýmsi symbolickým časopriestorom ľudskej existencie. Účastníci LFŠ sa mohli zoznámiť napríklad s takým klasickým dokumentárnym dielom ako Nanuk, človek primitívny Roberta J. Flahertyho z roku 1922, ale aj s posledným dielom kontroverznej nemeckej režisérky Leni Riefenstahlovej, ktorá v pokročilom veku (zomrela ako 101-ročná) našla záľubu v potápaní a nakrútila film Podmorské impresie (2002), v ktorom nielen odhaľuje tajuplný svet morskej fauny a flóry, ale aj poukazuje na potrebu ich ochrany pred pôsobením človeka. Riefenstahlovej vzťah k inému typu prírody – k životu pôvodných obyvateľov Afriky bol zasa námetom dokumentu Raya Müllera Jej sen o Afrike, v ktorom sledujeme režisérku pri návšteve starého núbijského kmeňa v Sudáne, ktorý pred tromi desaťročiami zachytávala svojím fotoaparátom a s odstupom času (film vznikol v roku 2000) je nepríjemne prekvapená premenami, ktorými tento národ odvtedy prešiel. Do veľkej témy vzťahu človeka a prírody sa „zmestilo“ aj niekoľko slovenských filmov – Medená veža (1970) režiséra Martina Hollého, kde veľkú úlohu zohráva prostredie Vysokých Tatier a Šulíkova Záhrada (1995), v ktorej má prírodné prostredie priam magický vplyv na mladého protagonistu. S veľkým záujmom sa stretli dva programové bloky venované nášmu dokumentaristovi Pavlovi Barabášovi a jeho filmom z rokov 2000 – 2005: Tajomné Mamberamo, Omo – cesta do praveku, Amazonia Vertical, Pururambo. Z čierneho kontinentu LFŠ každoročne predstavuje v historickom priereze niekoľko národných kinematografií, ktorých voľba má súvis s hlavnou témou. Tohto roku padla na film africký (presnejšie by bolo „africké kinematografie“) a kanadský: africký kontinent symbolizuje prapôvodnú, nedotknutú prírodu, kým Kanada zasa prírodu výraznejšie spätú s modernou civilizáciou. V rámci afrického cyklu (sústredil sa na snímky zo subsaharskej a južnej časti kontinentu) bolo uvedených 59 celovečerných a 62 krátko- a stredometrážnych filmov – podľa názorov hostí z Afriky išlo o najväčšiu prehliadku africkej kinematografie, aká sa kedy na svete uskutočnila. Do Uherského Hradišťa zavítalo niekoľko významných osobností: Souleymane Cissé (Mali; bol členom poroty na tohtoročnom MFF v Cannes), Désiré Écaré (Pobrežie Slonoviny), Med Hondo (Mauretánia), Teemour Diop-Mambéty (syn už nežijúceho „enfant terrible“ senegalskej kinematografie Džibrila Diopa-Mambétyho, ktorý pôsobí ako hudobník, skladateľ a tvorca videoklipov), David-Pierre Fila (konžský dokumentarista žijúci v Paríži). Napokon, ako hovorí Med Hondo, „neexistuje africký film, len africkí filmári, a to z jednoduchého dôvodu - kým nebude vytvorená zodpovedajúca infraštruktúra zabezpečujúca produkciu a distribúciu, nemôže vzniknúť ani africký film. Preto naši filmári od „nezávislosti svojich krajín“ stále volajú z plného hrdla k svojim politickým predstaviteľom, aby zaviedli jasné pravidlá pre celú oblasť audiovízie.“ K najzaujímavejším patrilo stretnutie s Markom Dornfordom-Mayom, ktorý je pôvodne britským divadelným režisérom a v roku 2000 založil v Kapskom Meste divadelnú spoločnosť, z ktorej sa postupne stal aj filmový súbor. V tejto liahni talentov vznikli dva fascinujúce filmy, ktoré získali aj medzinárodný ohlas. V snímke U-Carmen e-Khayelitsha preniesol režisér príbeh známej Bizetovej opery do súčasného juhoafrického mestečka (aj texty árií sú preložené do domorodého jazyka Xhosa) – a získal Zlatého medveďa na vlaňajšom Berlinale. V tomto roku nakrútil v podobnom štýle film Syn človeka, v ktorom zasa preniesol do rovnakého prostredia príbehy novozákonných evanjelií. V oboch filmoch hrá a spieva režisérova partnerka Pauline Malefaneová, ktorá ho sprevádzala aj počas návštevy v Uherskom Hradišti. S Juhoafrickou republikou sa spája aj môj najväčší zážitok z tohtoročnej LFŠ – film Tsotsi režiséra Gavina Hooda, ocenený Oscarom ako najlepší zahraničný film. Príbeh mladého kriminálnika, ktorý v ukradnutom aute nájde malé dieťa a začne sa oň starať, je hlboko ľudský, dojemný, kladie mnoho zaujímavých otázok a zároveň vypovedá o životnej situácii určitej sociálnej vrstvy. OSOBNOSTI KANADSKÉHO FILMU Podobne vyčerpávajúca bola aj retrospektívna prehliadka kanadského filmu, v ktorej bolo uvedených 42 celovečerných a 20 krátko- a stredometrážnych titulov, čo predstavuje doposiaľ najväčšiu európsku prehliadku kanadskej kinematografie. Z historických dôvodov bola kanadská kinematografia dlho prostriedkom obchodných alebo štátnych záujmov, takže významnejšie hrané filmy začali vznikať až v 60. rokoch minulého storočia – aj vďaka Národnej filmovej rade, štátnej inštitúcii podporujúcej film. Do medzinárodného povedomia sa kanadský film začal dostávať až v druhej polovici 80. rokov: mená ako David Cronenberg (Mucha, Crash), Denys Arcand (Ježiš z Montrealu), Jean-Claude Lauzon (tragicky zahynul v roku 1997), Atom Egoyan (Exotica) či Robert Lepage však dnes pozná celý filmový svet. Práve s menom D. Arcanda sa spája môj druhý silný zážitok z tohotoročnej LFŠ: film Úpadok amerického impéria z roku 1986 je akýmsi „prvým dielom“ príbehu Invázia barbarov (2003), ktorý získal Oscara ako najlepší zahraničný film a poznáme ho aj z našich kín. Podobne zavádzajúci názov ako v prípade Invázie skrýva krutý tragikomický pohľad na svet (nielen) kanadských intelektuálov z vysokoškolského prostredia rezignujúcich na hľadanie či vyznávanie skutočných životných hodnôt. V najväčšej celistvosti predstavila LFŠ tvorbu režisérky Patricie Rozemovej (po rodičoch holandského pôvodu). Jej debut Spev sirén z roku 1987 patrí k najznámejším a najpremietanejším kanadským filmom vôbec. Pôvabný príbeh si podmaňuje diváka okrem iného aj ľudskosťou hlavnej hrdinky, ktorá nie je ani krásna, ani šikovná, ani nemá jasno vo svojej sexuálnej orientácii. „Natočila som predtým niekoľko dokumentov o úspešných ženách,“ hovorí s nadhľadom Rozemová, „a pocítila som túžbu urobiť film o jednej celkom neúspešnej.“ Motív lesbického vzťahu potom režisérka ešte rozvinula vo filme Keď prichádza noc, ľúbostnom príbehu medzi bielou profesorkou na kresťanskej univerzite a čiernou cirkusovou artistkou. Bolo by však zjednodušením nazvať jej filmy lesbickými romancami, ako sa niekedy stáva. Ostatne, Rozemová osvedčila svoj talent aj v tematicky úplne odlišných filmoch: Masfieldske sídlo je adaptáciou poviedky Jane Austenovej, Šťastné dni zasa divadelnej hry Samuela Becketta. A čo naši západní susedia? Pre návštevníka zo Slovenska je LFŠ spravidla aj príležitosťou vidieť v predstihu nové české filmy, no tento ročník bol výnimkou. Niektoré nové tituly sa nepodarilo zabezpečiť a letmý pohľad na bilanciu českej kinematografie za uplynulý rok hovorí, že prím hrali bezvýznamné komédie typu Rafťáci či Experti. A tak si autor týchto riadkov „dohnal“ aspoň snímku Vladimíra Morávka Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště (ktorá sa uvádza aj v slovenských kinách), aby bol opäť užasnutým svedkom vzťahu mladého českého diváka k českému filmu – snímku, ktorá sa v Česku hrá už asi rok, si prišlo pozrieť niekoľko stoviek divákov. No ich záujem o domácu tvorbu nesúvisí priamo so žánrom či „ľahkosťou“ filmu: vzdali sme napríklad čakanie v húfe na nový film Jana Němca Toyen o živote českej surrealistickej maliarky, pričom Němca rozhodne nemožno podozrievať z nadbiehavosti divákovi, skôr naopak: jeho posledné diela s ním komunikujú dosť málo a veľmi náročným spôsobom. Určitou kuriozitou vo vzťahu k českej kinematografii bol film nemeckej režisérky Dagmar Knöpfelovej A tou nocou nevidím ani jedinú hviezdu, ktorý zachytáva posledné týždne života Boženy Němcovej. Autorka, ktorej sa dostali do rúk tri koncepty posledného, nikdy neodoslaného listu spisovateľky, tak spracovala za nemecké a európske peniaze s výhradne českým štábom – s výnimkou jej samej a predstaviteľky hlavnej úlohy Corinny Harfouchovej – tému, o ktorú mnoho rokov márne bojovala Věra Chytilová! Aj také veci sa dejú vo vrtkavom svete umenia a filmu. Je ťažké na obmedzenom priestore zachytiť čo len to podstatné, čo sa dialo na 32. letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti. Dodajme pre úplnosť, že slovenskú audiovizuálnu kultúru tu popri už spomenutých zastupovali ešte filmy Ticho režisérky Zuzany Liovej, Iné svety Marka Škopa, Mesto lietajúcich slov Tiny Diosi, Slávnosť osamelej palmy M. Škopa a Juraja Johanidesa, Cesta za snom Jara Vojteka, Cesty nádeje Kristiny Vlachovej, operatívne zaradené pásmo filmov z VŠMU (dokumenty Anjeli plačú, Kurva, Pornoromantik a hraný Ružový partner), ale aj kolekcia víťazných snímok z tohtoročného festivalu Art Film. Okrem už spomínaných tvorcov boli hosťami LFŠ ruský skladateľ filmovej hudby Eduard Artemiev, azerbajdžanský scenárista Rustam Ibragimbekov, poľský herec Michał Żebrowski, domáci tvorcovia Ivan Balaďa, Rudolf Krejčík, Pavel Landovský. Pre chorobu sa však, žiaľ, opäť neuskutočnila plánovaná návšteva Václava Havla, ktorého osobnosť v súvislosti s filmom tak pripomenul aspoň komponovaný program a film Pavla Juráčka Každý mladý muž z roku 1965, v ktorom si V. Havel zahral jednu z vedľajších úloh. Hlavnou témou 33. LFŠ v roku 2007 bude Človek a staroba a z národných kinematografií padla voľba na brazílsku a „kaukazskú“, teda arménsku, azerbajdžanskú a gruzínsku. Určite sa je už dnes na čo tešiť. Autor je filmový publicista
