Nová vláda nechce trestať úspešných

Programové vyhlásenie novej vlády podrobila pravicová opozícia obšírnej kritike v parlamente. Namiesto obsahových námietok sme sa však zväčša dočkali iba prázdnych ideologických fráz a bezduchých póz. Navzájom takmer identické pravicové ideologické elaboráty, ktorým chýbala pripravenosť, vecnosť a konkrétnosť, zato však oplývali množstvom a rozsahom, dokázali jediné. Opozícia chcela predviesť v parlamente priamočiaru politickú obštrukciu. Dôvodom nekonečného radu vystúpení bolo iba odkladanie schválenia programového vyhlásenia vlády. Takáto obštrukcia nič nepriniesla a svedčí o politickej impotencii a nevyzretosti niektorých opozičných poslancov. Pravicový populizmus a nekompetentnosť A čo obsahové sme si mohli odniesť z kritiky pravicovej opozície? Možno nájsť nejaký zmysluplný obsah, napríklad v nemiestnych provokáciách poslanca Lipšica, ktoré boli nedôstojné Národnej rady? Možno chápať inak ako parlamentnú obštrukciu účelové nepochopenie podstaty programového vyhlásenia vlády, ktoré si mnohí poslanci pomýlili so štátnym rozpočtom? Dal sa nájsť obsah vo viacerých nič nehovoriacich osobných výpadov, hrubosti a neslušnosti zo strany opozičných poslancov? Kritika opozície však mala tradične aj zábavnejšiu formu: obľúbené slovíčko poslanca Dzurindu – „populizmus“ – sme si mohli vypočuť priam v komickom počte, poslanec Mikloš nás zase presvedčil, že jeho ošúchané obviňovanie z „nekompetentnosti“ preňho naďalej nestratilo čaro. Lenže ani Dzurinda, ani Mikloš nepredviedli nič, čo by sa aspoň trochu blížilo toľko spomínanej kompetentnosti. Ich vyjadrenia sa naopak omnoho viac približovali práve k ideologickému a frázovitému pravicovému populizmu. Dôkazom toho je aj najčastejší argument SDKÚ-DS, že nová vláda chce „trestať úspešných“. Nemožno sa čudovať, že pravicová strana nezakryte obhajuje záujmy „úspešných“, teda bohatých a trhovo šikovných. Poslanci za SDKÚ-DS už nemohli priniesť jasnejší dôkaz o tom, koho úzke a jednostranné záujmy v parlamente bránia. Argumentácia poslancov za SDKÚ-DS v parlamentnej diskusii o programe vlády je učebnicovým príkladom politologického vymedzenia pravicových strán ako obhajcov záujmov veľkopodnikateľských a najmajetnejších vrstiev. Trh nie je neutrálne kritérium úspešnosti... SDKÚ-DS nedefinuje „úspešných“ ideologicky neutrálne. Pravicové strany často veľmi zjednodušene chápu úspešnosť ako trhovú obratnosť a pomáhajú si princípom zásluhovosti, ktorým ospravedlňujú extrémne nerovnomernú trhovú distribúci. Ibaže trh nemožno len tak svojvoľne prehlásiť za kritérium záslužnosti. Trh je špecifický mechanizmus, ktorý ohodnocuje konkrétne schopnosti jednotlivcov bez toho, aby bolo toto ohodnocovanie morálne zdôvodnené a ospravedlniteľné. Vlastnosti ako dravosť, podnikavosť, flexibilita, ambicióznosť, bezohľadnosť či hodnotová ohybnosť trhový mechanizmus zvyčajne oceňuje značnými finančnými úspechmi. Treba sa však pýtať, či možno bez problémov označiť trhovo úspešných jednotlivcov za ľudí, ktorí si automaticky zaslúžia svoje mnohokrát neporovnateľne vyššie príjmy. Prečo musí štát každý zásah do ekonomiky morálne a politicky odôvodňovať, zatiaľ čo pri argumentácii trhom sa na morálnu a politickú argumentáciu zabúda? Takýto spôsob argumentácie je prejavom určitého ideologického dogmatizmu. Pravicové strany svojou zanietenou obhajobou záujmov „úspešných“ sledujú jediné: presadiť dominanciu trhu, a tak zastaviť pokusy štátu o harmonizáciu spoločenských záujmov. Za toľkokrát opakovanou argumentáciou o „ľavicovom trestaní úspešných“ sa teda neskrýva nezávislá argumentácia, ale konkrétna ideológia voľného trhu – neoliberalizmus. Podľa tejto ideológie je spoločnosť iba zhlukom jednotlivcom, ktorí vzájomne zápasia o moc, prestíž a majetok v čo najvoľnejšom trhovom prostredí. Trh postupne vyprodukuje vrstvu maximálne 30 percent ľudí, ktorí sú slovami pravice „úspešní“ a zvyšných 70 percent spoločnosti, ktorá sa na trhu z rozličných dôvodov nedokážu presadiť, považuje pravica za lenivcov a darmožráčov. ...a solidarita nie je trest Ak takto zjednodušene, dogmaticky a ideologicky vnímame spoločnosť, potom je interpretácia sociálneho štátu ako trestania bohatých a úspešných na mieste. Ak jednotlivcov nespájajú žiadne iné zväzky ako individuálny prospech, ak spoločnosť nevykazuje vyššiu celkovú produktivitu vďaka kooperácii a harmónii, ak je spoločnosť iba hobbesovským „bojom všetkých proti všetkým“, potom je hodnota solidarity celkom očividne trestom pre víťazov v tomto boji: pre najsilnejších „dravcov“. Ibaže spomínaný atomistický a individualistický obraz spoločnosti je falošný a nepravdivý. Ak by bol takýto obraz pravdivý, potom rozpustime štát. Veď načo by nám bol? Pravdou však je, že spoločnosť by bez vzájomnej spolupráce jej členov nemohla produkovať žiaden hospodársky rast. Inými slovami, ľudia sa navzájom potrebujú a nemožno ich vnímať iba ako izolované jednotky. Preto je hodnota solidarity celkom na mieste. Nie je pritom žiadnym prejavom trestania úspešnejších, ale len adekvátnym odrazom posilňovania spoločenskej kooperácie, vďaka ktorej profituje každá spoločnosť, každý štát, každá ekonomika. Dogmy pravice namiesto argumentácie Ak pravicovú demagógiu o trestaní úspešných rozmeníme na drobné, všimneme si ideologickú zaslepenosť poslancov SDKÚ-DS. Podľa pravicovej logiky patrí lekár s mesačným príjmom okolo 20-tisíc korún do kategórie „neúspešných“ a „nešikovných“, zatiaľ čo televízny hlásateľ v súkromnej televízii s mesačným príjmom okolo 100-tisíc korún je ten úspešný, ktorého trestáme vyššími daňami za jeho šikovnosť a spoločenskú prospešnosť. Toto je absurdné vnímanie kategórie úspešnosti. Nikto nemá právo len tak svojvoľne povýšiť trh na kritérium ľudskej záslužnosti. Ak si niekto vypomáha dogmami a ideológiou tam, kde je potrebná seriózna hodnotová argumentácia, demonštruje jediné - svoju vlastnú nekompetentnosť, aby sme použili obľúbený výraz pána Mikloša. Ekonomické vzdelanie v politike nestačí, možno iba v kresle úradníka na ministerstve financií. Odvolávať sa jednostranne na úzko chápanú zodpovednosť jednotlivca je prejavom politickej prázdnoty. Kvalitnú spoločnosť necharakterizuje len zodpovednosť jednotlivca, ale aj zodpovednosť spoločnosti, národa, štátu za svojich občanov. Solidarita je pritom v racionálnom záujme jednotlivcov, o čom svedči množstvo teórii sociálnej spravodlivosti najznámejších politických teoretikov dneška, akými sú napríklad John Rawls či Ronald Dworkin. Zásluhy jednotlivcov je nevyhnutné rešpektovať a spravodlivo ohodnocovať. O zásluhách však nemôže rozhodovať iba trhový mechanizmus. Hodnotu človeka tvorí viac, než to, čo o ňom vypovie dopyt na trhu práce. Každý človek si zaslúži viesť dôstojný a plnohodnotný život. Trh nedokáže zabezpečiť ľudskú dôstojnosť pre všetkých, dokáže to však štát, ak nebude ignorovať ľudské utrpenie a živorenie. Zdravá a vyspelá spoločnosť nesmie pripustiť, aby trh ovládol celý spoločenský hodnotový systém. Trh nemôže vyjadrovať hodnotu človeka a ovládnuť jeho životný štýl. Štát má páky na podporu tých, ktorých trhový mechanizmus objektívne nedokáže dostatočne ohodnotiť a progresívne zdaňovanie je jedným z najúčinnejších nástrojov pre vytvorenie zdravého spoločenského prostredia kooperácie. Je len dobré, že štát opäť raz bude svoje nástroje aj využívať a nenechá ľudí napospas voľnému trhu. Voliči dali novej vláde jednoznačný mandát, aby prinavrátila Slovensko medzi krajiny, ktoré si ctia svojich občanov a chcú im pomôcť. Ľudia si želajú ukončenie neoliberálneho experimentu a návrat sociálneho štátu. Ukazuje sa, že nová vláda je pripravená tento zámer naplniť. Autor je politológ