Roskilde 2006
Už letmý pohľad na tohotoročnú zostavu Roskilde dával tušiť, že budeme svedkami asi najzaujímavejšieho festivalu roka. Keďže organizátori Glastonbury si dali tento rok pauzu, môžeme smelo tvrdiť, že tieto očakávania sa aj naplnili. Ďalšou príjemnou novinkou bolo zistenie, že na festival začali chodiť aj Slováci. Meškanie lietadla spôsobilo, že nám hneď na úvod ušlo vystúpenie Editors, na ktorých sme sa veľmi tešili. Pre tých, čo majú radi ich muziku, je tu jedna dobrá správa: Editors vystúpia na augustovom Frequency Festivale pri Salzburgu. O hudobný rozbeh štvrtkového večera sa tak postarali Guns n’ Roses so svojou vypaľovačkou Welcome to the Jungle. Osamelý frontman Axl Rose pred publikum predstúpil s vynoveným imidžom – namiesto bujnej hrivy mal vlasy spletené do vrkôčikov, čo u mnohých vyvolávalo úsmev. Všetko ostatné však bolo po starom, a tak sme si vypočuli celú plejádu hitov. Pohupujúc sa v rytme legendárnej Knockin’ On Heaven’s Door sme sa presunuli na vedľajšiu Arena stage, kde vystupovala kapela Sigur Rós. Muzika islandských „ruží“ je trochu iná šálka kávy. Krásne pomalé pesničky plné melanchólie, pretkané ťahavým spevom Jona Thora Birgissona, v nás miestami vyvolávali pocit, akoby sme boli na inej planéte. Pomalé zurčanie sa postupne menilo na mohutné hrmobytie, aby sa znovu vrátilo do tých najtichších polôh. Z ich vystúpenia sme odchádzali doslova povznesení. Keby sa ma niekto opýtal, čo je krásno, tak mu bez zaváhania odpoviem: Sigúr Rós. Piatkový rozbeh Piatkové popoludnie otvoril koncert Gogol Bordello. Toto zoskupenia sme mali možnosť vidieť pred niekoľkými rokmi v malom klube v centre Berlína. Už vtedy na nás Eugene Hütz so svojou bláznivou partiou zanechal výborný dojem. Svoju reputáciu skvelého šoumena potvrdil aj na veľkom pódiu pred niekoľkotisícovým publikom. Kapela odohrala celý repertoár z posledného albumu Gypsy Punks Underdog World Strike a k nim ešte pridalala aj zopár starších kúskov. Zmes punku a temperamentných ukrajinských ľudoviek okorenených cigánskou muzikou publikum nadchlo natoľko, že „Gogolovci“ museli niekoľkokrát pridávať. Nám sa koncert páčil tiež a podľa všetkého aj organizátorom. Vo festivalových novinách dostal totiž najviac hviezdičiek. Po hudobnej smršti sme sa len tak chvíľu poflakovali po areáli, keď sme úplnou náhodou natrafili na koncert chlapíka, ktorý sa nazýva Matysyahu. Chvíľu sme boli v šoku. Ortodoxný žid s pajesami a jarmulkou na hlave hral pravé nefalšované reggae!!! Jeho vystúpenie bolo pre nás jedným z najväčích prekvapení na Roskilde. Zato vystúpenie Front 242 neprinieslo nič nové pod slnkom. So značnou dávkou nostalgie sme si zaspomínali na začiatok 90. rokov, keď electronic body music kraľovalo vo svete i v našich končinách, a pobrali sme sa na Orange, aby sme na koncerte Morrisseyho boli čo najbližšie k pódiu. Tu sa už publikom niesol hlasný chorál. „Morrissey, Morrissey, Morrissey,“ ozývalo sa zovšadiaľ. S úderom siedmej hodiny sa na pódiu objavil kultový spevák so sprievodnou kapelou. Tok pesničiek z posledných dvoch albumov Ringleader of the Tormentors a You Are the Quarry prerušoval iba hlasný potlesk divákov. Na koncerte zazneli aj tri staršie kúsky z repertoáru The Smits. Pesničku Panic sme si schuti zaspievali aj my. Počas koncertu sa na roztrúsených obrazovkách zjavoval mozaikový portrét najznámejšieho dandyho všetkých čias – Oscara Wilda. Žeby nám tým chcel Morrissey konečne naznačiť, ako je to s jeho sexuálnou orientáciou? V takejto dobrej nálade sme zostali pri hlavnom pódiu, lebo tu mal vystupovať Bob Dylan. Koncert tejto legendy bol však pre nás najväčším sklamaním tohtoročného Roskilde. Starý pán za piánom doslova „premrmlal“ celé vystúpenie. Znudenému publiku náladu vylepšil akurát tak hitom Like Rolling Stone, ktorý si na rozdiel od speváka zanôtili všetci na plné pľúca. Skutočnú radosť z hrania sme potom o chvíľu mohli vidieť na koncerte Death Cub For Cutie. Americká gitarová kapela nám predviedla, ako by mal asi vyzerať inteligentný indiepop. Pesničky ako Marching Bands of Manhattan a Soul Meets Body nám potom ešte dlho zneli v ušiach. Vyvrcholením piatkového večera mal byť koncert Scissor Sisters. Bohužiaľ, nebol. Kým pred dvomi rokmi nám ich songy z prvého albumu pripadali ako skvelá zábava, teraz to bolo skôr trápenie seba i publika. Umelá hmota predtým už stokrát namiešaná v rôznych kombináciách sa na nás valila z reproduktorov, čo nás primälo ku skorému odchodu do stanov. Sobotná pohoda Po koncerte nemeckých Seeed sme sa zhodli, že práve oni mohli zakončiť predchádzajúci večer. Berlínska dancehallová jedenástka totiž hrala a tancovala na plný plyn a doslova nakopla aj prebúdzajúce sa publikum. Divákom zmes dubu, reggae a dancehallu namiešaná podľ a berlínskej receptúry zjavne chutila. Seeed ukázali, prečo práve im sa podarilo prelomiť bariéru nedôvery voči nemeckej hudobnej scéne a získať si priaznivcov aj za hranicami. Sobotná pohoda pokračovala ďalej na vystúpení glasgowských Primal Scream. Bobby Gillespie so svojou partiou sa po dlhšej odmlke vrátil tento rok späť na scénu s albumom Riot City Blues. Na Roskilde predviedli skvelú šou. Okrem nových kúskov ako Country Girl nechýbali ani „staré pecky“ z legendárnej platne Screamadelica. Kedže žiadne iné „veľké mená“ v sobotu nevystupovali, zvyšok večera sme strávili v etno stane, kde skvelá hudba z celého sveta znela až do skorého rána. Nedeľná naháňačka Úplne inak vyzeral nasledujúci deň. Program bol nabitý doslova skvelými kapelami a keďže sme ich chceli vidieť všetky, tak sme museli jednoducho utekať medzi dvomi hlavnými scénami Orange a Arena. Hudobný maratón spustili o pol štvrtej Arctic Monkeys. Naživo zneli ešte lepšie ako na debutovom albume a publikum ich doslova žralo. Po nich nasledovali výborní The Strokes. Bohužiaľ, úplne všetko sa stihnúť nedalo, a tak sme kus koncertu Placebo nevideli. Pravdu povediac, radi by sme už konečne videli Briana Molka a spol. vystupovať samostatne, lebo pred pár rokmi na Rock im Park sa ich vystúpenie tiež prekrývalo s iným koncertom. Hádam niekedy v budúcnosti na Pohode? Škótske kvarteto Franz Ferdinand si svojimi chytľavými popevkami získali priazeň publika hneď po vydaní prvého albumu. Preto vôbec neprekvapilo, že pri hlavnom pódiu bolo okrem hlasu speváka Alexa Kapranosa počuť aj desaťtisíce ďalších. Pri pesničkách This Fire, Michael, Take Me Out či Do You Want To sa všetci dobre bavili a mnohí si išli vykričať hlasivky. Takto skvelo naladení sme si dali ešte jednu porciu brit-popu v podobe Kaiser Chiefs a konečne sme si mohli vydýchnuť. Pred nami bol už len koncert bývalého člena legendárnych Pink Floyd Rogera Watersa. Na jednej strane bolo príjemné počuť pesničky, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo bolo v populárnej hudbe vytvorené. No na strane druhej, jeho prejav a rôzne slovné poznámky, boli také patetické, že nám skoro pokazili dobrú náladu z predchádzajúcich koncertov. Napriek tejto rozporuplnej bodke môžeme skonštatovať, že tohtoročný Roskilde sa nadmieru vydaril. Tešíme sa o rok!
