Washington najnovšie verí Dušanbe
Po neúspešných rokovaniach v Biškeku sa minister obrany USA Donald Rumsfeld pre niekoho neočakávane, pre niekoho podľa už zaužívanej schémy presunul do Tadžikistanu a potom do Afganistanu, kde rokoval aj s prezidentom Hamidom Karzajom. Ak sa Američanom v Kirgizsku príliš nedarí, podobne ako v Afganistane, je na rade Tadžikistan? Washington sa neustále pokúša dostať prezidenta Emomali Rachimova a spol. na svoju stranu. Tentoraz však prišiel americký vysoký hosť so žiadosťou o pomoc v antiteroristickej operácii v Afganistane. Tam sa znovu zaktivizoval Taliban a lojalita Tadžikistanu má pre Američanov svoju vojensko-strategickú hodnotu. Aj keď D. Rumsfeld, ktorý bol v Tadžikistane v novembri 2001 a v júli 2005, po stretnutí s E. Rachmonovom ukľudňoval kritikov vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii: „Neplánujeme zvyšovať počet svojich vojenských základní vo svete, bezpečnosť a stabilita v Afganistane garantuje spokojnosť v celom regióne, a preto je naša prítomnosť nevyhnutná...,“ bolo jasne cítiť horkosť z nedávnej odmietavej sprchy z Biškeku. Pentagon potrebuje od Dušanbe vzdušný priestor na dopĺňanie paliva pre svoje lietadlá, možnosti realizácie pátraco-záchranných operácií. Experti sa prikláňajú i k myšlienke, že v prípade potreby budú môcť Američania okrem zvýšenej frekvencie využívania vzdušného priestoru nad krajinou používať v prípade potreby aj niektoré miestne letiská. Samozrejme, to bude musieť Washington riadne zaplatiť. Opakuje sa história podobná tej s Uzbekistanom. Totiž toto všetko, vrátane možnosti využívania letísk v Chanabáde a Termeze, Taškent Američanom umožnil. Keď sa nedočkal sľúbených peňazí a musel si vypočuť zdrvujúcu kritiku po májových (2005) udalostiach v Andižane, ukázal veľkému bratovi palec nasmerovaný dole. Pozorná Moskva Návšteva hlavného amerického jastraba v Dušanbe rezonovala aj v Moskve. Tadžikistan je napriek svojej fatálnej chudobe, vnútornému chaosu a malej možnosti modernizácie z pohľadu riešenia bezpečnostných otázok v Afganistane kľúčovou geostrategickou krajinou. Kľúčovou a súčasne najslabším ohnivkom reťaze záujmov pre Moskvu. Nie je žiadnym tajomstvom, že v poslednom období sa Dušanbe usiluje trochu diverzifikovať svoju tradične ruskú zahraničnopolitickú orientáciu. Preto aj „neočakávaná“ návšteva D. Rumsfelda môže byť formou špecifickej sondy. Oplatí sa Američanom rozširovať kontakty? Ak áno, ako sa to môže prejaviť na krehkej bezpečnostnej stabilite v Strednej Ázii a na vzťahoch s Moskvou po fiasku v Uzbekistane? D. Rumsfeld poslal 18. júla 2006 ľudu Tadžikistanu otvorený list, v ktorom ďakuje v mene amerického ľudu za podporu v globálnej vojne proti terorizmu. „Spojené štáty vnímajú význam krajín Strednej Ázie a s netrpezlivosťou očakávajú rozšírenie našej spolupráce v blízkej budúcnosti... Budovanie stabilného a slobodného Afganistanu na juh od vašej krajiny bude znamenať rozšírenie obchodu medzi vašimi krajinami... môžete sa spoľahnúť na družbu a dobrú vôľu amerického ľudu...“ Tento list naznačuje, že USA na krátkodobom víťazstve v preťahovaní o Dušanbe záleží. Možno aj preto, lebo na území krajiny je ruský vojenský objekt dôležitý pre Moskvu aj Washington. Stanica kozmického sledovania Okno v horskej dedinke Nurek. Ak by Pentagon dostal možnosť túto stanicu eliminovať, potom by bola ruská protiraketová obrana slepá. So všetkým, čo z toho pre jadrovú rovnováhu vyplýva. Nevyhnutnosť stability Aby ktokoľvek dosiahol v krajine to, čo potrebuje, musí sa dohodnúť s prezidentom. Toho čakajú voľby a je cítiť, že sa na toto podujatie chystá dôsledne. Znovuzvolenie by nemalo, ako je to v Strednej Ázii bežné, byť náhoda. Preto aj Moskva aj Washington v úsilí udržať či získať vplyv v krajine nebudú mať pravdepodobne žiadne výhrady voči opatreniam, ktoré E. Rachmonov už urobil, ale najmä urobí smerom k obmedzovaniu politických práv občanov. Že Moskva nebude vystupovať proti, je čiastočne jasné. Za posledné tri roky hmatateľne posilnila svoju strategickú prítomnosť a ekonomický vplyv. Ale že bude mlčať aj Washington, je smutné, no symptomatické. Námestník ministra zahraničných vecí USA Richard Baucher, ktorý bol v Dušanbe 8. mája 2006, tých, ktorí očakávali zdrvujúcu kritiku za realizáciu postsovietskej demokracie, schladil: „Naša spolupráca je na vysokej úrovni a my nájdeme spôsoby jej rozvoja...“ Samozrejme, ak treba. A zrejme treba. Niekoľko dní pred príjazdom amerického ministra prezident E. Rachmonov zverejnil informáciu potvrdzujúcu vysokú mieru korupcie v štátnom aparáte Tadžikistanu. Za posledných päť rokov bolo uväznených 800 byrokratov. Zväčša boli štátni úradníci obvinení a odsúdení za korupciu spojenú s drogovou otázkou. Rok pred voľbami to môže znamenať, že prezident robí poriadok a zlepšuje si svoj imidž. Alebo aj to, že sa systémovo zbavuje možných oponentov. Vzťahy raz hore, raz dole Ak spomíname Kirgizsko a Tadžikistan, tak len pre zaujímavosť treba uviesť, že v poslednom období sa ich vzťahy skomplikovali. Paradoxne príčinou sa stal v zásade bezvýznamný akt tadžickej vlády. Tá rozhodla o zmene názvu dvoch horských štítov, ktoré mali ešte sovietsku spojitosť. Pik Revolúcie a Lenina rozhodli premenovať na pik Aby Ali Ibn Sinu (Avicenu) a pik Istiklol (Nazávislosti). Lenže pik Lenina (7 134 m. n. m.) je jednou zo štyroch sedemtisícoviek regiónu, ktorá leží na hranici Tadžikistanu a Kirgizska. Takže premenovaniu, ak chcú krajiny postupovať korektne a v súlade s medzinárodným právom, musí predchádzať dohoda dvoch krajín na vládnej úrovni. Kirgizi sú ešte nahnevaní, že do „leninskej éry“ bol jeho názov Ak kajan, čo je možno z kirgizského jazyka voľne preložiť ako svetlé znamenie. Už sa ozvali analytici z Moskvy, ktorí v tom vidia začiatok nových problémov. Sergej Makijev z Stredoázijského centra konfliktov si myslí: „V budúcnosti to môže mať negatívny vplyv a môže to skomplikovať demarkáciu sporných úsekov spoločnej tadžicko-kirgizskej hranice.“ Stále platí, kde sa dvaja malí bijú, tam má z toho úžitok tretí (veľký). Kto to bude? D. Rumsfeld ako starý lišiak verí, že to nebude Moskva. Lenže keď sa stretával so Saddámom Husajnom, tiež mal inú o predstavu o vývoji v regióne. Koľkokrát sa možno cielene mýliť? Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
