Ukrajinsko-nemecké vzťahy ako faktor európskej orientácie Ukrajiny

Z hľadiska Nemecka je Ukrajina vnímaná predovšetkým ako štát, ktorý sa od roku 2004 nachádza na východnej hranici EÚ a cez územie ktorého zároveň prebiehajú trasy tranzitu energetických surovín z Ruska do Európy.
Počet zobrazení: 1794
10CB-m.jpg

Z hľadiska Nemecka je Ukrajina vnímaná predovšetkým ako štát, ktorý sa od roku 2004 nachádza na východnej hranici EÚ a cez územie ktorého zároveň prebiehajú trasy tranzitu energetických surovín z Ruska do Európy. Z tohto hľadiska má Ukrajina na jednej strane strategickú polohu, z nemeckého uhla pohľadu je však zároveň vnímaná ako zdroj potenciálnych bezpečnostných rizík. Na druhej strane má Nemecko pre Ukrajinu význam ako obchodný partner a dôležitý zahraničný investor, ale aj ako štát, od ktorého bude do veľkej miery závisieť osud jej európskej voľby, t. j. členstva v EÚ. Význam Nemecka pre Ukrajinu, ale v menšej miere aj Ukrajiny pre Nemecko vzrástol predovšetkým v súvislosti s rozšírením EÚ o štáty bývalého sovietskeho bloku v máji 2004. V neposlednom rade ukrajinsko-nemecké vzťahy je potrebné analyzovať v kontexte nemeckej „Ostpolitik“, ktorá bola doterajšími nemeckými vládami realizovaná predovšetkým v rámci vzťahov s Ruskom, ale aj v kontexte „európskej“ politiky Nemecka a politiky EÚ voči Ukrajine. Ukrajina v zahraničnej politike Nemecka Na rozdiel od USA, ktoré prinajmenšom formálne nikdy neuznali sovietsku anexiu pobaltských republík, krajiny západnej Európy vnímali ZSSR ako jednotný celok. Zmena tejto optiky sa objavila v druhej polovici 80. rokov tak v súvislosti s dezintegračnými procesmi v tejto bývalej superveľmoci, ako aj v prípade Ukrajiny v dôsledku katastrofy v černobyľskej jadrovej elektrárni. Ešte v rámci zblíženia medzi NSR a ZSSR bol v roku 1989 otvorený v Kyjeve generálny konzulát NSR, ktorý sa transformoval po rozpade ZSSR na veľvyslanectvo. Nemecko ako prvý členský štát EÚ uznalo nezávislosť Ukrajiny. Nemecko zohralo dôležitú úlohu pri prekonávaní určitej medzinárodnej izolácie Ukrajiny v rokoch 1991 – 1994. Spolkový kancelár Helmuth Kohl navštívil Kyjev prvý raz 9. 6. 1993, teda ešte pred zásadným prelomom v „ukrajinskej“ politike USA po podpísaní trojstrannej rezolúcie prezidentov USA, Ruska a Ukrajiny o likvidácii ukrajinských jadrových zbraní 14. 1. 1994, v dôsledku ktorej sa Ukrajina zriekla jadrových hlavíc a pristúpila k Zmluve o nešírení jadrových zbraní. Spoločná ukrajinsko-nemecká deklarácia z roku 1993 vznikla dokonca ešte pred deklaráciou ministrov zahraničných vecí Ukrajiny a Poľska o zásadách poľsko-ukrajinského partnerstva z 21. 3. 1994. Zásadné priority nemeckej politiky voči Ukrajine definoval H. Kohl počas svojej druhej návštevy Kyjeva v septembri 1996, keď deklaroval podporu existencie stabilnej a nezávislej Ukrajiny, ako aj posilňovaniu jej väzieb s Európou. Nenaplnil tak očakávania ukrajinského prezidenta Leonida Kučmu, ktorý v októbri 1995 na stretnutí s nemeckými štátnymi tajomníkmi hovoril o „špeciálnych vzťahoch“ medzi Kyjevom a Bonnom. Do obdobia rokov 1993 – 1996 spadá najväčší záujem Nemecka o Ukrajinu, čo bolo spôsobené aj nepredvídateľným vývojom v Rusku a jeho zámermi ohrozovať nezávislosť Ukrajiny, napr. prostredníctvom územných nárokov na Krym. Pomerne rýchlo však nastúpilo sklamanie z pomalého postupu politických a ekonomických reforiem na Ukrajine. Posledná návšteva H. Kohla v Kyjeve 28. 5. 1998 už prebehla v novom formáte medzivládnych konzultácií. V rokoch 1998 – 2004 prebehlo celkovo päť stretnutí v takomto formáte (1999, 2000, 2001, 2004), v roku 2005 sa nekonali vzhľadom na parlamentné voľby v Nemecku a neskôr na Ukrajine. Podobný mechanizmus nemecká strana uplatňuje iba výnimočne, a to s partnermi takého charakteru, ako napr. Francúzsko, Poľsko či Rusko. Predmetom bilaterálnych rokovaní bola najmä ekonomická agenda. Ich intenzita sa znížila najmä po páde vlády premiéra Viktora Juščenka v roku 2001 a po škandále s tzv. Meľnyčenkovými páskami, na základe ktorého obviňovali prezidenta Kučmu z predaja zbraní Iraku a iniciovania vraždy opozičného novinára Georgija Gongadzeho. Ustali napr. pravidelné konzultácie ministerstiev zahraničných vecí, ktoré prebiehali pravidelne v rokoch 1998 – 2003. K ochladeniu vzťahov prispelo aj rozhodnutie Ukrajiny z leta 2003 vyslať vojenskú jednotku do mnohonárodnej divízie zabezpečujúcej povojnovú správu Iraku. Až blížiace sa rozšírenie EÚ prinútilo Nemecko aktívnejšie reagovať na vývoj na Ukrajine, ako aj na jej európske a euroatlantické ašpirácie. Predstavitelia Nemecka pochopili dôležitosť konsolidácie demokracie na Ukrajine, kým dovtedy sa obmedzovali iba na kontakty s vládnymi predstaviteľmi. V reakcii na situáciu v ukrajinských médiách v marci 2002 rozšírila nemecká vysielačka Deutsche Welle svoje rozhlasové vysielanie v ukrajinčine. Zmenu dovtedajšej paradigmy bilaterálnych vzťahov potvrdilo pozvanie ukrajinských opozičných lídrov na oslavy 140. výročia vzniku SPD. Impulzom na oživenie bilaterálnych vzťahov sa stala ukrajinská tzv. oranžová revolúcia v novembri – decembri 2004. Aj Nemecko zohralo dôležitú úlohu pri mierovom riešení ukrajinskej krízy, čo vyústilo do návštevy prezidenta Viktora Juščenka v Berlíne a jeho vystúpenia pred poslancami Bundestagu 9. 3. 2005. Po období ignorancie Ukrajiny od roku 2001 sa táto návšteva stala najvýznamnejším medzníkom v dvojstranných vzťahoch. Ďalším impulzom bola tzv. plynová kríza na prelome rokov 2005 – 2006, keď Rusko pozastavilo dodávky zemného plynu Ukrajine. Vplyv ruského faktora na nemecko-ukrajinské vzťahy Po kríze v rusko-nemeckých vzťahoch v rokoch 1998 – 1999, keď spolkový kancelár Gerhard Schröder verejne kritizoval stav demokracie v Rusku, sa vzťahy medzi oboma štátmi posilnili, čo umocňuje aj fakt, že z Ruska dováža Nemecko 34 percent svojej spotreby zemného plynu a 33 percent spotrebovanej ropy. Po intervencii USA v Iraku sa posilnil aj strategický charakter rusko-nemeckých vzťahov v oblasti bezpečnosti. Spolupráca s Moskvou sa stala pre Nemecko nástrojom kompenzácie dôsledkov unilaterálnych tendencií USA a formovania samostatnej vízie zahraničnej politiky Nemecka. Kým však z nemeckého hľadiska je rozvoj „strategického partnerstva“ predovšetkým výsledkom tlaku podnikateľských kruhov, Rusko tým sleduje aj úsilie obnoviť s nemeckou pomocou svoj vplyv na bývalé republiky v európskej časti ZSSR, najmä na Ukrajinu. Prejavilo sa to aj po zmene na poste spolkového kancelára, keď G. Schrödera vystriedala predstaviteľka kresťanských demokratov Angela Merkelová. CDU-CSU v opozícii kritizovala personifikáciu vzťahov s Ruskom v podobe blízkeho osobného priateľstva Schrödera a prezidenta RF Vladimira Putina a jej dôsledky na vzťahy s krajinami strednej Európy. Zmena dovtedajšej „Russia first policy” však nenastala, kontinuitu politiky „strategického partnerstva” s Ruskom potvrdil aj program novej vlády „veľkej koalície” CDU-SPD. Prvá návšteva kancelárky A. Merkelovej v Moskve sa pokúsila partnerstvo na báze spoločných záujmov rozšíriť aj o spoločné hodnoty, čo sa týkalo nielen situácie na severnom Kaukaze, ale aj hodnotenia vývoja na Ukrajine a v Bielorusku. Uvedené témy však už počas druhého stretnutia s V. Putinom v sibírskom Tomsku spolková kancelárka neotvorila. Faktor „strategického partnerstva“ medzi Nemeckom a Ruskom pre Ukrajinu znamená, že Nemecko sa pri koncipovaní svojej politiky voči Ukrajine bude usilovať vyhnúť sa takým riešeniam, ktoré by znamenali konflikt s jej východným susedom. To však neznamená, že by Nemecko bolo ochotné za každú cenu uprednostniť také riešenia, ktoré by znamenali obnovenie veľmocenského štatútu Ruska, resp. ohrozenie demokratického vývoja na Ukrajine. Prejavilo sa to napr. počas „oranžovej revolúcie“ na Ukrajine, keď vtedajší kancelár Schröder podporil opakovanie sfalšovaného druhého kola prezidentských volieb a v záujme pokojného riešenia krízy dvakrát telefonoval s Putinom. Nemecko zohralo dôležitú úlohu aj počas plynovej krízy medzi Ruskom a Ukrajinou na prelome rokov 2005 – 2006, keď ruský Gazprom pozastavil dodávky plynu pre Ukrajinu. Nemeckí politici v januári 2006 zaujali ku krokom Gazpromu kritický postoj a vyzvali Rusko, aby sa správalo zodpovedne. Pri hľadaní kompromisu zohral dôležitú úlohu bývalý kancelár Schröder vďaka svojim priateľským kontaktom s Putinom. Nemecko a európske ašpirácie Ukrajiny Európske ašpirácie Ukrajiny však ovplyvňuje aj fakt, že Nemecko sa v 90. rokoch sústredilo na podporu rozšírenia EÚ o štáty strednej Európy a Pobaltie. V súvislosti s narastajúcimi ekonomickými problémami sa však už bráni prijatiu ďalších záväzkov súvisiacich s rozširovaním. Tieto tendencie sú charakteristické najmä pre kresťanských demokratov, kým sociálni demokrati sa vyslovujú za pokračovanie rozširovania v prípade, kde už tento proces začal, t. j. v prípade Bulharska, Rumunska, Chorvátska, a presadili otvorenie prístupových rokovaní s Tureckom. Medzi oboma hlavnými stranami panuje v otázke neprijímania nových záväzkov v bezprostrednej časovej perspektíve konsenzus. Týka sa to najmä Srbska a Ukrajiny. Hoci nemeckí predstavitelia, počnúc H. Kohlom a končiac A. Merkelovou, hovoria o posilňovaní väzieb medzi Ukrajinou a Európou a prehlbovaní spolupráce s EÚ, neznamená to otvorenú deklaráciu perspektívy členstva ani priznanie štatútu asociovaného člena. Počas medzivládnych konzultácií v decembri 2001 Schröder síce podporil úsilie Ukrajiny dohodnúť s Európskou komisiou cestovnú mapu na získanie asociovaného členstva, tento sľub zostal nenaplnený. O dva roky sa Schröder vyslovil v prospech pokračovania procesu približovania sa k EÚ vo formáte európskej politiky susedstva, hoci nevylúčil priznanie asociovaného členstva pre Ukrajinu v bližšie neurčenom čase. Podporil však úsilie Ukrajiny o vstup do WTO. Až s približujúcim sa momentom rozšírenia EÚ o Poľsko, Litvu a Slovensko, t. j. štáty podporujúce integráciu Ukrajiny, sa Nemecko začalo výraznejšie zaujímať o ukrajinskú problematiku aj z tohto aspektu. Šéf nemeckej diplomacie Joschka Fischer na stretnutí s ukrajinským ministrom zahraničných vecí Anatolijom Zlenkom pozitívne ocenil iniciatívu Poľska stať sa predstaviteľom ukrajinských záujmov v EÚ. V dôsledku politického vývoja na Ukrajine v rokoch 2002 – 2004 sa však negatívny postoj voči ukrajinským ambíciám posilnil. Tento postoj Nemecka vyvolal kritiku najmä zo strany poľského prezidenta Aleksandra Kwaśniewského, najmä potom, ako avizoval zmenu obrannej doktríny a rezignáciu na európsku a euroatlantickú orientáciu. Časť politických elít sa obávala, že poľské aktivity pri formovaní zásad politiky voči východným susedom narušia vzťahy EÚ a samotného Nemecka s Ruskom. Zároveň si však v Nemecku uvedomovali riziká vyplývajúce z autoritatívneho zvratu na Ukrajine. Preto pristúpili na spoluprácu s Poľskom, ale podmienkou nemeckej strany bolo pristúpenie Varšavy na formulu „všetko okrem členstva“. Obe strany dospeli k záveru, že v ich národných záujmoch je podpora demokratických reforiem a prozápadnej orientácie Ukrajiny. Prvým výsledkom takto formulovanej dvoj-strannej spolupráce bola spoločná iniciatíva šéfov diplomacií J. Fischera a Włodzimierza Cimoszewicza, na základe ktorej Rada EÚ pre všeobecné záležitosti a vonkajšie vzťahy (GAERC) 11. 10. 2004 uznala Ukrajinu za kľúčového suseda únie. Rada sa zároveň vyslovila v prospech uskutočnenia slobodných a demokratických prezidentských volieb na Ukrajine. Ešte v októbri 2004 sa Fischer a Cimoszewicz zhodli na tom, že vzťahy Ukrajiny a EÚ majú presiahnuť rámec Akčného plánu. Nemecko spolu s Litvou a Poľskom vypracovali spoločnú platformu aj pred stretnutím šéfov diplomacie EÚ 31. 1. 2005, t. j. už po demokratických zmenách na Ukrajine. Hoci vzhľadom na kategorickú požiadavku Nemecka sa v nej neobjavila zmienka o perspektíve členstva, ale obsahovala balík krokov, ktorých cieľom bolo priblíženie Ukrajiny európskym štandardom (EU-fähig). Návrh predpokladal posilnenie politického dialógu, expertnú pomoc pri realizácii reforiem a zvýšenie finančnej pomoci, ako aj priznanie Ukrajine štatútu trhovej ekonomiky a deklarácia podpory vstupu Ukrajiny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Ďalej dokument hovoril o čo najrýchlejšom začatí rokovaní o vytvorení zóny voľného obchodu medzi Ukrajinou a EÚ a vytvorení zmluvného „strategického partnerstva“ EÚ – Ukrajina. Návrh sa týkal aj podpory občianskej spoločnosti a otvorenia programu študentskej výmeny Erasmus aj pre Ukrajincov. Využívanie ropovodu Odesa – Brody malo byť deklarované ako oblasť spoločného záujmu EÚ a Ukrajiny. Tieto návrhy neboli prijaté v dôsledku odporu Francúzska. GAERC sa obmedzila iba na pozitívne hodnotenie zmien, ktoré na Ukrajine nastali koncom roku 2004, a deklarovala ochotu posilniť spoluprácu len v rámci maximálneho využívania možností daných Akčným plánom EÚ – Ukrajina. Hoci Juščenkova návšteva Berlína 9. 3. 2005 sa niesla v duchu oteplenia bilaterálnych kontaktov, jeho iniciatíva na vypracovanie „cestovnej mapy“ na získanie členstva v EÚ, ktorej začiatok malo byť získanie asociovaného členstva do konca roku 2007, sa nestretla s odozvou nemeckých politikov. Oficiálne vystúpenia sa obmedzili na podporu úsilia Ukrajiny o získanie členstva vo WTO a štatútu trhovej ekonomiky, hoci Schröder na tlačovej konferencii nezáväzne uviedol, že Nemecko podporuje členstvo Ukrajiny v euroatlantických štruktúrach a bude dôležitým partnerom Ukrajiny v procese vstupu do európskych štruktúr.“ Od januára 2005 sa pripravovali spoločné trojstranné konzultácie medzi Poľskom, Nemeckom a Ukrajinou, ktoré sa uskutočnili počas návštevy šéfov diplomacie Poľska a Nemecka v Kyjeve 21. 3. 2005. Pôvodná idea bola ich realizácia za účasti Francúzska, čo by znamenalo uznanie Ukrajiny za partnera weimarského trojuholníka, ako to ešte koncom 90. rokov presadzoval Zbigniew Brzeziński. Okrem deklarácie podpory členstva Ukrajiny vo WTO bolo výsledkom návštevy zväčšenie počtu štipendií pre ukrajinskú mládež. Začali sa aj rokovania medzi ukrajinským NAK Naftohaz, poľskej firmy PGNiG a nemeckým plynárenským koncernom VNG o dovoze zemného plynu z Kazachstanu a Turkménska do Ukrajiny a krajín EÚ. NAK Naftohaz získal aj kredit od nemeckej Deutsche Bank v hodnote 2 mld. eur na modernizáciu siete ukrajinských plynovodov a zvýšenie ťažby plynu na Ukrajine, čo fakticky znamená rezignáciu na ruský projekt trilaterálneho rusko-nemecko-ukrajinského konzorcia na správu ukrajinských plynovodov z roku 2002. Časť uvedeného úveru má byť použitá aj na zabezpečenie dodávok kaspickej ropy prostredníctvom ropovodu Odesa – Brody a jeho predĺženia do poľského Płocka. Nemecko zároveň prehodnotilo svoj dovtedy pomerne vlažný postoj k vstupu Ukrajiny do NATO. Prejavilo sa to počas konzultácií NATO – Ukrajina vo Vilniuse 26. 10. 2005, keď Nemecko podporilo prehĺbenie spolupráce medzi Alianciou a Kyjevom. Za prijatie Ukrajiny do NATO sa vyslovuje najmä CDU a jej predseda Wolfgang Schäuble. V nemeckej politike voči Ukrajine zohráva dôležitú úlohu aj vízová problematika. Ukrajina je v Nemecku vnímaná ako zdroj mäkkých bezpečnostných rizík v podobe nelegálnych migrácií, vysokej účasti migrantov z Ukrajiny na aktivitách organizovaného zločinu, hoci skutočnosť nie vždy zodpovedá obrazu, ktorý vytvárajú nemecké médiá. Záujem o ochranu vonkajších hraníc EÚ spôsobuje, že Nemecko v rámci programu TACIS podporuje skvalitnenie práce ukrajinských pohraničníkov a skvalitnenie vybavenia hraničných priechodov na západnej hranici. Pritom Nemecko pristupovalo po roku 2001 relatívne liberálne voči občanom Ukrajiny v otázkach udeľovania schengenských víz. Nemecké zastupiteľské úrady poskytujú ukrajinským občanom priemerne 130-tisíc víz ročne, väčší počet ich vydáva iba Poľsko. Spoločné poľsko-nemecké návrhy z jari 2005 sa týkali aj ďalšej liberalizácie vízového režimu. Po vízovom škandále a francúzskom vete na prehĺbenie kooperácie nad rámec Akčného plánu však jediným praktickým výsledkom je, že zvýšenie cien schengenských víz z 35 na 60 eur od roku 2007 sa nebude týkať občanov Ruska a Ukrajiny. Pokračovanie procesu rozširovania EÚ však má najmenšiu podporu práve v Nemecku. V marci 2005 členstvo Ukrajiny podporovalo iba 40 percent obyvateľov, pričom väčšina takúto možnosť pripúšťala po uplynutí viac než desiatich rokov. Faktom však je, že európska perspektíva Ukrajiny a Ruska má vyššiu podporu ako v prípade Turecka, resp. Maroka (33, resp. 20 percent respondentov). Záver V inštitucionálnej rovine sa teda nemecká politika voči Ukrajine ani po roku 2004 zásadnejšie nezmenila. Hoci nemeckí politici nepovažujú integráciu Ukrajiny v súčasnosti za svoju prioritu a už od leta 2005 badať v nemeckej tlači prvé príznaky sklamania z vývoja na Ukrajine, tzv. oranžová revolúcia spôsobila, že Ukrajina sa stala v Nemecku objektom európskej diskusie. Začala byť vnímaná ako dôležitý partner EÚ. Diskusia o zmene pozície voči Ukrajine prebieha najmä v stranách CDU-CSU. Na jednej strane bavorský premiér a líder CSU Edmund Stoiber spolu s lídrom francúzskej UMP Nicolasom Sarkozym perspektívu členstva Ukrajiny odmietajú vzhľadom na jej „odlišnú štruktúru“, čo EÚ, podobne ako v prípade Bieloruska či Turecka, nedokáže zvládnuť, minister vnútra Wolfgang Schäuble považuje integráciu Ukrajiny za „otázku času, nie princípov.“ Vedúce politické strany považujú za potrebné pokračovať v spolupráci s Poľskom pri podpore európskych ambícií Ukrajiny. V SPD spoluprácu s Ukrajinou v rámci weimarského trojuholníka podporuje poslanec Markus Meckel, v CDU Christoph Heusgen a podobný názor má aj kancelárka Merkelová. Prvým konkrétnym výsledkom nemeckej stratégie podpory približovania Ukrajiny európskym štandardom bolo rozhodnutie summitu EÚ – Ukrajina z 1. 12. 2005 o priznaní Ukrajine štatútu krajiny z trhovou ekonomikou. Osobitnú zmienku o potrebe „prehĺbenia a posilnenia vzťahov medzi EÚ a Ukrajinou“ obsahuje aj koaličná dohoda medzi CDU-CSU a SPD. Hoci uvedené formulácie nezodpovedajú cieľom Ukrajiny a štátov V4, ktoré patria medzi najvýznamnejších zástancov členstva Ukrajiny v EÚ, Nemecko – na rozdiel od štátov južnej Európy (Španielsko a Portugalsko), ktoré úplne odmietajú možnosť pristúpenia Ukrajiny do EÚ, alebo Veľkej Británie a Francúzska, ktoré považujú podobné ambície za predčasné – Nemecko zostáva spomedzi „starých“ členov EÚ najdôležitejším partnerom Ukrajiny v úsilí o integráciu s EÚ. Aj keď Nemecko momentálne nie je pripravené podporiť rozšírenie EÚ, uvedomuje si nevyhnutnosť hľadania nových prístupov, ktoré by v maximálnej miere takýto krok v budúcnosti umožnili. Článok bol uverejnený na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu www.ssve.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984