Ako zvýšiť v demokracii váhu nášho hlasu (3)
Skutočnosť, že prvé európske samosprávy, ktoré začali fungovať na participatívnom princípe, sa objavili práve v Španielsku, nie je celkom náhodná. Možnosť prekročiť reprezentatívny rámec demokracie využívaním participatívnych mechanizmov umožnila obyvateľom tejto krajiny už ústava z roku 1978. No aj na Slovensku máme z historického hľadiska na čo nadväzovať. S možnosťou občianskej participácie sa totiž rátalo už v prvopočiatkoch našej demokratickej tradície. Washingtonská deklarácia z 18. októbra 1918 (ktorú spolu s profesorom Masarykom a doktorom Benešom podpísal aj generál Milan Rastislav Štefánik) okrem iného hovorí: „Vláda bude mať formu parlamentárnu a bude uznávať zásady iniciatívy a referenda.“ V tomto storočí sme a budeme konfrontovaní s obrovskými globálnymi problémami, ktorých zvládnutie nezabezpečia povrchné opatrenia prijaté našimi fiktívnymi zástupcami. Súčasný reprezentatívny systém nezaručuje suverenitu ľudu, je paternalistický a znemožňuje vytvorenie dôvery medzi politikmi a občanmi. Dlhodobým trendom je úbytok členstva v politických stranách a v odborových organizáciách, čo sú dva kľúčové piliere reprezentatívnej demokracie. Tieto tradičné, formálne spôsoby participácie už ľudí nepriťahujú a občania podliehajú tzv. politickému konzumerizmu. Buď sa bude demokracia vyvíjať smerom k čoraz hlbším priamym formám, alebo stratí pre ľudí príťažlivosť a zdegeneruje do podoby konzervatívnej byrokraticko-partokratickej štruktúry. Tento vývoj môžu výrazne urýchliť technológie 21. storočia, vďaka ktorým nadobúda vízia elektronickej priamej demokracie čoraz reálnejšie kontúry. Už pred siedmimi rokmi bola založená Európska sieť iniciatív za priamu demokraciu (NDDIE), ktorá združuje členské organizácie prakticky zo všetkých štátov EÚ. Zasadzujú sa najmä za zvýšenie práva občanov na iniciatívu a záväzné referendum, no propagujú aj model elektronickej priamej demokracie. Tieto skupiny veria, že dnešné vlády sú v súčasnej skorumpovanej podobe pre ozajstné potreby ľudí zbytočné. Ich cieľom je postupne dosiahnuť stav, keď hlas občana bude môcť byť vypočutý pri každej otázke, kedy predmetom verejného rozhodovania budú môcť byť všetky oblasti s výnimkou tých, ktoré vymedzuje ústava. Takúto úroveň demokracie umožňujú až informačné technológie, ako to predpovedali Alvin a Heidi Tofflerovci. Občianske fóra Je jasné, že systém priamej demokracie je otázkou dlhodobého vývoja a nebude ho možné nastoliť ihneď tak z technických, ako aj politických príčin. Treba očakávať silný odpor nielen z konzervatívnych politických kruhov, ale aj z najrôznejších finančných skupín, ktorým súčasná forma zákulisného lobingu nesmierne vyhovuje. Bude to zásadný mocenský zápas. Práve preto treba podporovať všetky prvky participatívnej demokracie, ktoré súčasný reprezentatívny systém vytrvalo podkopávajú. V oblasti konkrétnych iniciatív podľa môjho názoru najďalej zašlo Hnutie za priamu demokraciu v Českej republike. Táto organizácia dokonca vypracovala návrh prvej občianskej ústavy na svete, čím poukázala na konštitučné prekážky, ktoré stoja v ceste participatívnemu systému. Teoreticky vychádza jednak z knihy Georga Sagiho (Teória priamej demokracie), ale aj z učenia Thomasa McArthura a publikácie Michaela Mautnera (Ústava priamej demokracie). Vo všetkých prípadoch vychádzajú návrhy zo snahy zabezpečiť uspokojovanie spoločných potrieb a primárnych záujmov všetkých ľudí. Ich tzv. systém kolektívnej samovlády má v praxi zaručiť, aby vládol skutočne zákon, a nie jednotlivci. Podstatou návrhov je umožniť verejnosti ovplyvňovať politické rozhodnutia a efektívne vyjadrovať svoje názory. Občianska ústava predpokladá obmedzenie vplyvu politických strán na činnosť parlamentu a naopak posilnenie úlohy tzv. občianskych fór, ktoré by mali právomoci iniciatívne, poradné i kontrolné. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že zárodky tohto systému sa objavovali už počas prvých týždňov novembrovej revolúcie roku 1989. Po júnových voľbách roku 1990 však boli populárne verejné zhromaždenia fakticky zlikvidované a nová vládnuca elita občanom deklarovala, že odteraz je moc v rukách ich volených zástupcov. Treba si to pripomínať najmä v čase, keď si ideály novembrovej revolúcie začala s takmer bonapartistickou bezočivosťou privlastňovať a deformovať hŕstka neokonzervatívcov samozvane sa vyhlasujúcich za „mužov Novembra“. Budúcnosť demokracie Občianske fóra by podľa návrhu mali byť v priamom kontakte s verejnosťou. Boli by zložené z radových občanov vybraných náhodne a dávali by možnosť vyjadriť sa všetkým stranám. V činnosti by im pomáhali správy a rady nezávislých odborníkov. Parlament by vlastne robil iba závery z formálnych prezentácií. Zákony, ktoré by neboli schválené jednoznačne, by podliehali celonárodnému referendu. Počas nich by nebola povolená žiadna predvolebná propaganda. Tieto aj iné návrhy majú, samozrejme, ešte množstvo slabých miest, ktoré bude potrebné prediskutovať a dopracovať. V zásade sa však vydávajú správnym smerom. Ich nosnou filozofiou je nielen posilniť hlas občana, ale aj (a možno predovšetkým) umožniť mu rozumieť rozhodovacím procesom vo verejných záležitostiach. Je to návrat k rýdzo demokratickému poňatiu života, oslobodeného od akýchkoľvek pokusov legitimizovať privilegované vrstvy. Odmietanie čoraz netransparentnejšieho zastupiteľského systému má okrem idealistického presvedčenia aj svoje pragmatické jadro. Ak totiž nie sú fundamentálne potreby občanov uspokojované, vedie inštinkt prežitia a zúfalstva takmer nevyhnutne k agresii. Racionálna spoločnosť, ktorá chce žiť v mierovej koexistencii, by sa mala preto usilovať v prvom rade zabezpečiť rovnaké práva a možnosti na prežitie svojich členov. Participatívny systém je budúcnosťou demokracie a zásadnou odpoveďou na jej krízu. Autor je vysokoškolský učiteľ
