Podľa čoho sa voliči naozaj rozhodujú

Myšlienka sociálno-triedneho hlasovania je staršia než marxizmus. Jej otcovia obliekali konzervatívny i liberálny plášť a pred vyše 150 rokmi bojovali proti myšlienke všeobecného hlasovacieho práva so zdôvodnením, že...
Počet zobrazení: 2547
karikatura-6strana.bmp

Myšlienka sociálno-triedneho hlasovania je staršia než marxizmus. Jej otcovia obliekali konzervatívny i liberálny plášť a pred vyše 150 rokmi bojovali proti myšlienke všeobecného hlasovacieho práva so zdôvodnením, že vo všeobecných voľbách by chudobná väčšina mohla zvrhnúť ustálený poriadok a zaviesť demokraciu v jej prvotnom, antickom poňatí ako vládu davu. Sociálna podmienenosť volebného správania sa je nesporná. Ľudia sa usilujú vo voľbách prispieť k vytvoreniu takej situácie, ktorá by im umožnila žiť v bezpečí a blahobyte podľa vlastných predstáv. Zhoršenie sociálnej situácie u voličov však prináša narastajúce prianie zmeniť vládu, a nie automatický posun doľava. Pokles životnej úrovne či rast nezamestnanosti môžu viesť k odporu voči ľavicovej vláde aj u sociálne slabých skupín. Nespokojnosť poškodzuje vládne strany Napríklad Richard Rose uvádza, že do 70. rokov minulého storočia vo Veľkej Británii každých ďalších 100-tisíc nezamestnaných znamenalo stratu jedného percenta hlasov pre vládnucu stranu. Gerald Kramer prepočítal, že 10 percent zmien v príjmoch sa rovná štyrom až piatim percentám zmien v hlasovaní. Podľa Edwarda Tufteho týchto 10 percent znamená šesťpercentný pokles vládnej strany. Iný prepočet uvádza, že 3-percentná zmena v reálnych príjmoch znamená 1,5-percentnú zmenu vo volebnom správaní sa. Lenže toto všetko sú tézy, ktoré platia v stabilizovaných spoločnostiach. Jednorozmerný sociálny determinizmus, ktorý by vysvetlil volebné správanie sa ich aktuálnym sociálnym postavením, nefunguje. Všeobecne z geografických analýz vyplýva, že veľké aglomerácie, predovšetkým hlavné mestá Česka i Slovenska, volia po roku 1989 pravicovo. Zdá sa, že majú tendenciu vyjadrovať ducha doby: v roku 1992 získali pravicové strany v Prahe takmer 70 percent hlasov a približne toľko tam v roku 1946 získali komunisti a národní socialisti. Analýza volieb do NR SR v roku 1998, ktorú robil geograf František Podhorský, ukazuje, že na Slovensku neexistuje významný vzťah medzi nezamestnanosťou a ľavicovou voľbou. Na 20 okresoch s najväčšou nezamestnanosťou ukázal, že iba v niektorých zo skúmaných okresov bol mierny pokles priazne pre pravicovú SDK a nárast v prospech SDĽ. Odchýlky HZDS od celoštátneho priemeru boli náhodné a SNS s SMK mali úspech podľa etnického zloženia regiónov. Iné závery však vyplývajú z analýzy výsledkov volieb do Poslaneckej snemovne v roku 2002 z dielne Českého štatistického úradu. Ten skúmal vplyv vybraných 60 sociálno-ekonomických ukazovateľov na hlasy odovzdané parlamentným stranám. Nezamestnanosť mala vplyv na ľavicovú voľbu, potvrdil sa vplyv veku a nižšieho vzdelania v prospech KSČM. Význam tohto faktoru však klesal pri hlasovaní za ČSSD. V prípade týchto dvoch strán to bolo podobné, pokiaľ ide o hrubú mzdu a ateizmus. Tieto údaje naznačujú, že volebné základne ČSSD a KSČM nie sú totožné, že tieto strany nebojujú o toho istého voliča, aspoň nie vždy. Vzdelanie dôležitejšie než sociálne podmienky Z týchto príkladov je zrejmé, že sociálne a ekonomické postavenie voličov je východiskovou informáciou o ich hlasovaní. Medzi týmto postavením a samotným hlasovaním je však mnoho sprostredkujúcich článkov. Navyše v Česku a na Slovensku sa len stabilizuje sociálna štruktúra a začína formovať skupinová a rodinná volebná tradícia. Táto situácia však nie je politickým analytikom neznáma. Súčasný spoločensko-vedný štandard využíva pri analýze volebného správania sa viac faktorov: východiskom takýchto analýz zostáva spravidla vymedzenie sociálneho postavenia voliča, ale pozornosť je venovaná aj schopnosti a možnosti voličov pochopiť svoje postavenie a zmeniť toto pochopenie na politický čin. Elegantný výklad determinánt volebných rozhodnutí vychádza z kníh a statí Augusta Campbella a jeho kolegov zo 60. rokov minulého storočia. Russell Dalton zhrnul túto koncepciu do modelu kauzálneho lievika, podľa ktorého možno predvídať volebné rozhodovanie sa presnejšie, než samotní voliči predpovedajú vlastné hlasovanie. Kauzálny lievik relativizuje predstavy o spoločenskom ovplyvňovaní volebného správania sa. Mnoho politológov navyše upozorňuje, že v súvislosti s civilizačnými premenami povojnovej liberálnej demokratickej spoločnosti nastala erózia triednych východísk hlasovania. Formovanie postindustriálnej spoločnosti so silnými strednými vrstvami vedie k predtým neznámemu priblíženiu životných štýlov a teda aj triednych modelov hlasovania. Pritom však nedochádza k spoločenskej politickej homogenizácii. Naopak, spoločnosť sa stáva zložitejšou, plnou malých rozmanitých skupín, dočasných skupín, sekularizovanou a prevažne meštianskou. S tým súvisí aj predtým neznáma dynamika zmien sociálnych charakteristík jednotlivcov. Spoločenská mobilita v dôsledku urbanizácie, kariéry vo vnútri veľkých organizácií, zmeny zamestnania, sťahovania – to všetko mení sociálne rysy jednotlivých voličov oveľa častejšie než kedysi. Rastúca vzdelanosť obmedzuje možnosti politických strán ovplyvňovať politické a teda aj volebné správanie sa ľudí. Formuje sa nový štýl občianskej spoločnosti, v ktorej je hlasovanie mnohých skupín oveľa menej než v minulosti ovplyvnené sociálnymi a ekonomickými charakteristikami. Rastie význam hodnôt a názorov na otázky orientácie a riadenia spoločnosti, získaných viac vzdelaním než vlastnou sociálnou skúsenosťou. Voľby – hromadný čin jednotlivcov Ľavicové a pravicové ideológie pomáhajú spájať jednotlivcov do skupín. Podľa výskumov politických psychológov sa však len malá časť verejnosti vo svojom politickom konaní riadi ideologickými predstavami. Často sa ukazuje, že „sebaumiestnenie“ do ideologického spektra je v skutočnosti skrytou identifikáciou s nejakou spoločenskou či politickou skupinou, nie s ideológiou. V prípade Česka a Slovenska väčšina ľudí prežila po zmenách v roku 1989 politickú (re)socializáciu, ktorá je cestou formovania individuálneho politického vedomia, vybavenia jednotlivca hodnotami politickej kultúry, ktoré mu pomáhajú definovať vlastné miesto v politickom systéme, identifikovať štruktúru systému a vymedziť svoje politické záujmy. Je to proces, počas ktorého rodina, škola, generačná vrstva a masové komunikačné prostriedky sprostredkúvajú ľuďom informáciu o panujúcich politických hodnotách, vodcoch, režime a politickom systéme, ale predovšetkým sprostredkúvajú pozitívny či negatívny vzťah k nim. Politicko-ideologické sebaurčenie osobnosti síce odráža socio-ekonomické postavenie, ale uskutočňuje sa vo väzbe na skupinu. Úloha elektronických masmédií v prípade socializácie rastie. Je príznačné, že výskumy signalizujú, a to obzvlášť v Česku, veľkú dôveru verejnosti k masmédiám. Takže vnímanie vlastných sociálnych potrieb nemusí byť objektívne. Spravidla iba radikálne historické zlomy prostredníctvom bezprostrednej skúsenosti umožňujú veľkým spoločenským skupinám prelomiť putá socializácie a pochopiť vlastné potreby. Štandardizácia prostredia Problematika politickej socializácie a resocializácie zatiaľ nie je v Česku a na Slovensku predmetom výskumu. Preto možno len odhadovať, ktoré faktory najviac prispeli po roku 1989 k hodnotovej orientácii voličov v našich krajinách. Pravdepodobne prvotným bola skúsenosť s obdobím byrokratického socializmu a emotívne odmietnutie tohto režimu väčšinou obyvateľov. Privatizácia a reštitúcie vytvorili možnosť i ilúziu spoločenskej mobility celých skupín. Takto sa vytvorila voličská základňa pravice – alebo aspoň voličská základňa strán, ktoré si neprajú zmenu nastúpeného poňatia spoločenskej a ekonomickej transformácie. Podarilo sa – a to vďaka príliš formálnej solidarite v bývalom režime – vytvoriť kultúrno-politickú atmosféru dravého individualizmu, ktorý stavia jednotlivca mimo spoločnosť, proti spoločnosti alebo nad spoločnosť. V takejto atmosfére je ťažké uspieť s humanistickými ideálmi ľudskej solidarity, ktoré tradične reprezentuje ľavica. Rodiaca sa nová spoločenská skúsenosť však v Česku i na Slovensku postupne vytvára štandardné politické prostredie. Lenže tento proces nemôže byť zavŕšený skôr, než nastúpia nové generácie politických elít. V roku 1990 nemali parlamentné voľby charakter klasických demokratických volieb: išlo skôr o plebiscit o slobode v krajine s charizmatickým vodcom. V podstate išlo o retrospektívne hlasovanie – voliči sa rozhodovali podľa svojho vzťahu k minulosti. Kľúčovým dôkazom dôveryhodnosti boli tváre predstaviteľov strán a hnutí. Voliči verili značke, tváram, sľubom. Nasledujúce voľby sa už uskutočnili v inej atmosfére. Boli zmesou retrospektívneho a perspektívneho hlasovania, boli ohliadnutím sa do minulosti, ale už aj projektovaním budúcnosti. Na poslednú chvíľu Štandardizácia volieb do podoby známej zo západnej Európy v Česku i na Slovensku pokračuje. Významným faktorom pre volebné rozhodovanie sa stáva konkrétnejší vzťah k reprezentantom politických strán, predovšetkým v súvislosti s odhalenými korupčnými škandálmi. Tradičný spor, či sa voliči rozhodujú pre politika alebo pre stranu, je zavádzajúci: rozhodnúť sa pre konkrétnu tvár znamená rozhodnúť sa pre konkrétnu politickú stranu, koalíciu či hnutie. Tvár politika je symbolom strany, programovou skratkou. Navyše politika je kolektívna činnosť. Kandidátka politickej strany je pre voličov aspoň kusou informáciou, ako bude vyzerať tím „osobnosti“, ak vo voľbách zvíťazí. Politické strany predstavujú pre voličov balík odpovedí na rôzne otázky. Výber strany zjednodušuje výber „osobnosti“ – volič nemusí zisťovať názory a vlastnosti každého kandidáta. Politické strany nielenže organizujú aktívnych voličov, ony im zjednodušujú predstavu o politických problémoch, dávajú týmto problémom podobu programov, hesiel, symbolov. Existuje veľká skupina politológov, ktorí tvrdia, že sú to práve politické strany, ktoré rozhodujú o volebných výsledkoch, nie voliči sami. Je však tiež pravda, že stranícki vodcovia a s nimi celé strany majú v demokratickej spoločnosti tendenciu prispôsobovať sa náladám verejnosti. Výskumy i skúsenosti hovoria, že popri vedome konajúcich voličoch existuje aj významná skupina ľudí, ktorí sa rozhodujú na poslednú chvíľu. Reagujú na aktuálnu situáciu, nerozhodujú sa racionálne. Podľa výskumu CVVM sa v českých parlamentných voľbách v júni 2002 rozhodlo 14 % voličov mesiac, 11 % len pár dní a 11 % dokonca len tesne pred nimi alebo počas nich. O víťazstve ČSSD nad ODS pritom rozhodlo menej než 6 % hlasov. Na Slovensku v roku 2002 päť dní pred voľbami iba 70 % z tých, ktorí boli rozhodnutí voliť, vedelo, komu dá hlas. A z nich až jedna pätina pripúšťala, že zmení svoje volebné rozhodnutie v poslednom týždni pred voľbami. Racionálny volič Väčšina voličov tvrdí, že sa rozhoduje podľa volebných programov, ale podrobnejší pohľad na voľby dokazuje, že je to len predstieranie dobrých úmyslov. Rozsah programov kandidujúcich strán predstavuje stovky strán, čo je pre priemerne angažovaného voliča priveľké „sústo“. Navyše programy sú často vzorovými slohovými cvičeniami, podľa nich sa väčšinou nedá racionálne vybrať preferovaná strana. Ak sa teda racionálny volič naozaj rozhodoval podľa programu, najskôr si vybral ten, podľa ktorého sa chcel rozhodnúť. Rozhodovaniu podľa programu predchádzal ideologický predsudok. Išlo väčšinou o kmeňových voličov strany, podľa spomínaného výskumu CVVM bolo v roku 2002 takýchto voličov 64 %. Takže česká i slovenská časť verejnosti, ktorá je politicky angažovaná a v postmodernom zmysle i racionálna, zostáva ideologizovaná. Spoločnosť je plná politických vášní, je viac rozdelená než stmelená. Väčšina rozhodnutých voličov si možno mylne myslí, že sa rozhoduje podľa programov či osobností. Je to však obmedzená, ideologicky podmienená racionalita. Aj tak však možno povedať, že väčšina verejnosti je síce ideologizovaná, ale hľadá umiernené riešenia. Nerozhodný volič Prednosťou nerozhodnutých voličov nie je ich neideologickosť. Spravidla je definovaný menším záujmom o politiku, a preto má sklon ľahšie podľahnúť emotívnym správam, posledným informáciám. V podmienkach, keď sa volebné výsledky najväčších strán líšia menej než o 10 percent, o víťazovi rozhoduje príklon nerozhodnutého a váhajúceho voliča. V predvolebnej kampani sa „nerozhodnutí voliči“ stávajú oveľa ľahšie obeťami propagandy. Títo voliči majú nielen slabú volebnú motiváciu, ale sú i najmenej informovaní, a preto najľahšie manipulovateľní. Predvolebný zápas sa preto spravidla nevedie o rozhodnutých, ale o váhajúcich voličov. Povolebné analýzy umožňujú jediný záver: nerozhodný a váhajúci volič sa v Česku i na Slovensku správa iracionálne. Jeho výber je založený na bezprostrednom dojme, je v podstate vyjadrením viery v určitý ideový smer, životný štýl a tváre politikov. Na jeho obhajobu však treba povedať, že sa ťažko môže racionálne pohybovať v neracionálnom prostredí. A politické prostredie v Česku i na Slovensku je do veľkej miery neracionálne. V zápase o voličov sa stretávajú sociálna realita, výsledky politické socializácie a aktuálne propagandistické kampane. Sila masmédií v postmodernej spoločnosti je taká, že dokáže vytvoriť pred voľbami fiktívne sociálne prostredie. V ňom možno pomerne ľahko manipulovať nerozhodnutého či nie veľmi pevne rozhodnutého voliča. Prechod k racionalite volieb znamená vymaniť sa z tohto umelého prostredia. Spracované podľa Novej knihy o voĽbách, ktorá vyšla vo vydavateľstve Professional Publishing

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984