Slobodní a rovní?

Po piatich rokoch sa na slovenskej politickej scéne začína opäť diskutovať o téme, ktorá vyvoláva medzi politickými stranami i v spoločnosti vôbec veľké diskusie a rozpory. Kým v mnohých krajinách je už registrované partnerstvo homosexuálov bežnou záležitosťou, na Slovensku bude zrejme potrebné prejsť ešte dlhou cestou. S petíciou za prijatie zákona o životnom partnerstve vyšla do ulíc Iniciatíva Inakosť (InIn) v rámci kampane Kto je kto? Na rozdiel od predošlého obdobia, keď komunikácia na túto tému prebiehala skôr len parlamentnej úrovni a v médiách, InIn tentoraz stavila na priamu komunikáciu s občanmi s cieľom presviedčať ich a zozbierať v prospech zákona čo najviac podpisov. Zákon o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia bol do parlamentu predložený ešte v predošlom volebnom období poslancom za SDĽ Milanom Ištvánom. Vypracovaniu konečnej podoby zákona predchádzala dôkladná odborná diskusia s právnikmi, psychológmi a prvom rade so zástupcami organizácií združujúcich gejov a lesby na Slovensku v rámci Iniciatívy Inakosť. Vtedy bol zákon odmietnutý. Dôvod? Spoločnosť vraj ešte na takýto krok nie je pripravená – zaznievalo často z úst nielen konzervatívnych, ale aj liberálnejšie zmýšľajúcich politikov, ktorí zákon „pre istotu“ nepodporili. Po piatich rokoch sa situácia opakuje. Tentoraz však politici svoju rétoriku pritvrdili, zrejme aj vzhľadom na blížiace sa parlamentné voľby. Veď ide o tému, ktorá spoločnosť rozdeľuje a na ktorej by takmer každá strana mohla získať nejaký ten bodík – či už vďaka tomu, že registrované partnerstvo podporuje, alebo naopak, že ho odmieta. Voda na mlyn pre KDH Pre kresťanskodemokratických politikov je to voda na mlyn, keďže takto môžu svoju agendu tradičnej rodiny postaviť na boji za obranu rodiny „pred povyšovaním perverzných a neprirodzených sexuálnych pudov dospelých ľudí pred dobrom detí“. Ako sa píše v odpovedi KDH na list, v ktorom InIn vyzvala politické strany na zahrnutie životného partnerstva do predvolebných programov, „legalizovanie nemanželských foriem spolužitia ako manželských, či už sa inštitúcia nazýva manželstvom alebo partnerstvom, ohrozuje základ našej kultúry a spoločnosti.“ Chybičkou krásy na reakcii KDH je, že nikde neuvádza, čím by bolo životné partnerstvo hrozbou pre našu kultúru a spoločnosť, ani to, na základe čoho by takýto krok pripravil „deti a budúcu generáciu o ich otcov a mamy“. Hádam si KDH myslí, že nepriamym zákazom nemanželských foriem spolužitia, o čo mu v podstate išlo v návrhu ústavného zákone o ochrane manželstva, dosiahne pozitívnejší demografický vývoj či náhle hrnutie sa do uzatvárania manželstva? KDH navyše ide proti jednému z kľúčových princípov svojej politiky – politike slobody, ako hrdo deklaruje na svojej internetovej stránke. Slobodné rozhodnutie o forme partnerského spolužitia totiž do jeho „politiky slobody“ už nepatrí. Podobné reakcie na túto tému si s pôžitkom vychutnáva mimoparlamentná SNS, ktorá sa už nevie dočkať príležitosti, keď sa bude môcť chopiť moci a ukázať všetkým, čo znamená byť správnym, kresťansky a morálne založeným (hej)Slovákom. KSS s dvoma tvárami S rozporuplnými postojmi sa možno stretnúť u KSS. Tá v odpovedi na už spomínaný list Iniciatívy Inakosť deklarovala, že keďže „programovým cieľom našej strany je odstránenie akýchkoľvek foriem diskriminácie a snaha o plnohodnotný a dôstojný život občanov bez výnimky, nebude pre nás problém podporiť prijatie zákona o životnom partnerstve.“ KSS dokonca ponúkla InIn svojich právnikov, ktorí by pomohli s naformulovaním návrhu textu zákona. O mesiac nato však už poslankyňa za KSS Dagmar Bollová v diskusnej relácii O päť minút dvanásť vyrukovala so slovníkom podobným KDH a SNS, keď vyhlásila, že registrované partnerstvo by bolo „ohrozením ľudského rodu a uzákonením vymierania“ a jeho prijatie zásadne odmietla. Žeby jej už boj proti akýmkoľvek formám diskriminácie zrazu nič nehovoril? Zabudla zrejme aj na to, že jej partnerské strany v Európe, ktoré sú v rámci Európskeho parlamentu (EP) združené v Konfederatívnej skupine Európskej zjednotenej ľavice – Nordickej zelenej ľavice (GUE/NGL), sa jednoznačne hlásia k presadzovaniu rovnoprávneho postavenia homosexuálov. Koniec koncov, svedčí o tom aj jednomyseľné hlasovanie poslancov Európskeho parlamentu združených v GUE/NGL za Rezolúcu o homofóbii v Európe z 18. januára 2006. V nej EP „vyzýva všetky členské štáty, aby prijali akékoľvek ďalšie opatrenia, ktoré považujú za primerané v boji proti homofóbii, diskriminácii založenej na sexuálnej orientácii a podporili a uplatnili zásadu rovnosti vo svojej spoločnosti a právnom poriadku“ a ďalej „nalieha na členské štáty, aby prijali právne predpisy, ktoré ukončia diskrimináciu, ktorej čelia partneri rovnakého pohlavia v oblastiach dedenia, vlastníctva, nájmu, dôchodkov, daní, sociálneho zabezpečenia atď.“ Otvorene sa k podpore zákona o životnom partnerstve postavila len strana ANO, ktorá si z tejto témy odvážne urobila jeden z nosných pilierov svojej predvolebnej kampane. Prerušila tak mlčanie tých politických strán, ktoré sa k tejto otázke hlásili aspoň skryto. Podobne urobilo aj Slobodné fórum ústami svojej kandidátky do NR SR a aktivistky za práva žien Oľgy Pietruchovej. Len škoda, že strana SMER – sociálna demokracia, od ktorej sa možno najviac očakávalo jasné podporné stanovisko, sa v záujme nepohnevania si kresťansky založených voličov rozhodla radšej mlčať. Prečo je životné partnerstvo potrebné Odporcovia zákona o životnom partnerstve tvrdia, že takýto inštitút netreba, lebo vzťahy medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia sa dajú jednoducho riešiť aj formou zmlúv, ktoré slovenský právny systém ponúka. Kto pozná túto problematiku hlbšie, s týmto argumentom nebude určite súhlasiť. Podľa JUDr. Evy Adámkovej z Iniciatívy Inakosť sú zmluvy inštitútom súkromného práva a nezaväzujú iné osoby než tie, ktoré zmluvu podpísali. Zmluvy podľa nej navyše nestačia na pokrytie všetkých oblastí súkromného a spoločenského života v dostatočnom rozsahu a predstavujú skôr náhradné a nedostatočné riešenie bežných situácií každodenného života dvoch ľudí žijúcich v partnerskom vzťahu. Práve zákonom o životnom partnerstve by sa riešili prekážky, s ktorými sa lesbické či gejské dvojice stretávajú napríklad pri poskytovaní bankových pôžičiek, úverov a hypoték, pri poskytovaní pracovného voľna zamestnancom v prípade úmrtia ich partnera alebo na sprevádzanie rodinného príslušníka na ošetrenie či vyšetrenie do zdravotníckeho zariadenia, alebo aj pri znižovaní dane z príjmov, ktoré sa môže uplatniť len na manžela/ku, ale nie na životného partnera, hoci žije s daňovníkom v spoločnej domácnosti a nemá vlastný príjem. Podľa E. Adámkovej homosexuálne dvojice čelia podobným problémom aj pri dedení, prechode nájmu bytu v prípade smrti jedného z partnerov alebo pri nahliadaní do zdravotnej dokumentácie partnera. Vo všetkých týchto prípadoch majú manželia automaticky zabezpečené práva, ktoré by osoby žijúce v nemanželskom partnerskom zväzku mohli dosiahnuť len veľmi komplikovaným spôsobom, ak vôbec. A to aj keby ich spolužitie trvalo desiatky rokov. Pre bežné heterosexuálne páry to sú teda obyčajné práva, ktorých existenciu si ani neuvedomujú, pre homosexuálne páry zas každodenné problémy, ktoré im znemožňujú žiť plnohodnotný život. A vraj sú si ľudia podľa slovenskej ústavy slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach…