Už je to rok – a nič...

Pohľad z okna hotela International na Taškent stojí za to. Začiatkom mája je mesto zelené. Formálne pekné, ale stále smutnejšie a smutnejšie....
Počet zobrazení: 1473
8-m.jpg

Pohľad z okna hotela International na Taškent stojí za to. Začiatkom mája je mesto zelené. Formálne pekné, ale stále smutnejšie a smutnejšie.... V tejto atmosfére som vybral z batožiny, ktorú predtým starostlivo preverila tajná služba na letisku, svoje obľúbené CD už neexistujúcej pražskej formácie Marsysas. Z reproduktorov sa ozval hlas Oskara Petra s nezabudnuteľnou gitarou Petra Kalandru: „...už je tomu skoro rok...“ Skutočne, už je to rok, čo na námestí v Andižane zomierali ľudia. Už je to rok, čo si diktátor pomocou tejto udalosti upevnil svoju pozíciu. Už je to rok, čo európski demokrati dokazujú svoju dvojtvárnosť a akčnú neschopnosť. Už je to rok, čo sa ľudia v krajine boja ešte viac než do dňa „D“ plného oloveného dažďa..... Vývoj situácie v Uzbekistane ani po roku nedáva jasnú odpoveď na otázku, aký typ revolúcie sa krajinou čoskoro prevalí. Demokratická, pod ktorou si slovenskí analytici jednoduchšieho profilu predstavujú výlučne odtieň farebného spektra, alebo to bude islamsko-fundamentalistická revolúcia. Druhý variant, ak zoberiem do úvahy možnosť participácie KDH na moci na Slovensku, nie je až taký nebezpečný. Skôr symptomatický. Ideológovia režimu neustále zdôrazňujú, že ambíciou Uzbekistanu je úsilie byť modernou moslimskou krajinou a zohrávať kľúčovú úlohu v rámci postsovietskeho priestoru a celého molimského sveta. Napriek týmto „sympatickým“ akcentom, ktoré sa nepremietajú do vnútropolitického vývoja, súčasný režim v Uzbekistane by sa neudržal, keby mu okrem zmesi a mocenských represií mocou politických mechanizmov klanového egoizmu okrem iného nepomáhali aj žurnalisti. Oficiálne médiá denne inzultujú občanov správami typu: Náš režim je najlepší! Experiment sa podaril! Lenže, a o tom, samozrejme, miestne médiá mlčia, výsledok karimovského experimentu nie je nič iné, než zvrátený prejav hegelovského „klamstva rozumu“. Pritom v prípade konania I. Karimova a spol. už roky ani náznakom nejde, parafrázujúc A. Michnika, o totalitarizmus s vyrazenými zubami. Ide o niečo horšie. Mocenský basic instinct Všeobecne známa teória relatívneho zhoršenia situácie sociálnych skupín (relative deprivation theory) z dielne Teda Roberta Gura sa najchudobnejším krajinám obyčajne revolúcie vyhýbajú. Revolúcie sú podľa tejto teórie možné len tam, kde je síce zaznamenávaný určitý ekonomický rast, ale očakávania spoločnosti majú väčšiu dynamiku. Ak si zoberieme do úvahy oficiálne údaje za rok 2004, objem HDP na obyvateľa sa v Tadžikistane, Kirgizsku a Uzbekistane pohyboval v rozmedzí 1 100 až 1 800 amerických dolárov. Turkmenistan so zvláštnym režimom a zvláštnym vodcom Turkmenbašim dosiahol úroveň 5 700 dolárov a v Kazachstane to bolo až 7 800 dolárov. Takže hlavnými revolučnými kandidátmi, ak k tomu ešte pripočítame možnosť poklesu cien ropy a plyn, je skôr Turkmenistan a Kazachstan. Tieto režimy jednoducho nebudú schopné udržať už aj tak mizernú životnú úroveň. Iný teoretik z Newyorskej univerzity Jeff Goodwin zasa uvažuje o previazanosti demokratickej úrovne režimu s možnou revolúciou. V Uzbekistane ide ešte o klanové väzby, takže prípadná revolúcia v tejto krajine (podľa tejto koncepcie) je za dverami. Revolučné pohyby v Uzbekistane môžu mať fatálny vplyv na vývoj situácie v Strednej Ázii. Jack Goldstone z George Mason University predpokladá, že okrem iných akceleračných mechanizmov bude na rýchlosť, smerovanie a profil revolúcie s možnosťou deštrukcie štátu (state breakdown) vplývať vysoká demografická dynamika v krajine a neschopnosť súčasnej elity riešiť následné postpopulačné problémy. Uzbekistan predpokladá nárast obyvateľstva do roku 2050 o 84 percent v porovnaní s rokom 2004, keď oficiálne odhadol, že v krajine žije 26,9 mil. obyvateľov. Nezabúdajme pritom na to, že ďalších približne 7,5 mil. Uzbekov žije v okolitých krajinách (Tadžikistan, Afganistan, Kirgizsko, Turkmenistan, Kazachstan), ale aj vo svete (Saudská Arábia, Rusko...). Stredoveký mysliteľ G. Botero vo svojom traktáte Dôvod štátu (1601) vysvetľuje, že ak má byť krajiny silná, potrebuje početnú populáciu, pretože kde je viac občanov, tam je viac vojakov, viac prostriedkov z daní a výkonnejšie hospodárstvo. Je však dôležité, aby populácia neprerástla zdrojovú základňu krajiny. Viedlo by to k nedostatku. Uzbeci sa topia v nedostatku. Samozrejme, nehovoríme o vládnucom klane. Veľká machuľa svedomia – Andižan Ak sa vtedajší prezident Kirgizska zľakol tulipánovej revolúcie vo svojej krajine a nepoužil silu, jeho kolega I. Karimov neváhal. Vydal príkaz (aj keď osobne to odmieta, ale už rok nedopovie, kto vydal povel strieľať do ľudí). Príkaz, za ktorý ako prezident musí niesť politickú zodpovednosť. Nebezpečným reverzom situácie je, že ide o precedens inšpirujúcich vodcov Turkmenistanu a Kazachstanu. Bolo by naivné si myslieť, že oni sa so svojimi protivníkmi budú maznať v rukavičkách. Koniec koncov, kazašský prezident Nurslutan Nazarbajev nedávno začal ideologickú prípravu. Počas návštevy v Taškente podporil streľbu a s aroganciou jemu (a I. Karimovovi) vlastnou odkázal cez európskych diplomatov, ktorí boli na stretnutí 22. marca 2005: „Eto naše delo...“ Obracajúc sa na svojho sovietskeho straníckeho a postsovietskeho prezidentského kolegu vyhlásil: „...ja viem, že ste v Andižane zachraňovali spokojný život viac ak 26 miliónov Uzbekov. Nielen Uzbekov, ale aj Kazachov, Tadžikov a Kirgizov a všetkých, ktorí žijú vo Ferganskej doline. Dnes nám je z informácií našich tajných služieb známe, že vopred pripravené skupiny extrémistov sa presunuli do Uzbekistanu s cieľom destabilizovať nielen Uzbekistan, ale aj nás. Ľutujeme, čo sa stalo, ale iné východisko nebolo...“ Olovený dážď Oficiálny Taškent urobil priznanie. Počas udalostí v Andižane zahynulo 187 ľudí. Podľa záverov špeciálnej komisie Olij Mažlisu (parlamentu) z tohto počtu bolo 60 civilov a jedna žena. Zahraničné mimovládne organizácie však toto číslo od začiatku spochybňujú. Podľa ich poznatkov bol počet výrazne vyšší – 285 mŕtvych. Naviac uvádzajú, ženy boli tri: Chidojat Zochidova (číslo oficiálneho pitevného protokolu 324), Erikon Kodirova (č.236) a Odinachon Tešabajeva (č. 325). Naopak, dodnes moc zaryto mlčí o tom, koľko ľudí a z akého dôvodu bolo po udalostiach bez mien pochovaných na cintoríne Bogi-Šamal na predmestí Andižanu. Aj po roku odôvodňuje andižansky sociálny výbuch po svojom. Propagandistická mašinéria pracovala a pracuje bez porúch. Zahanbujúci a zároveň úsmevný tlak Európy na skutočné vyšetrenie príčin a dôsledkov sa ukázal bezzubý a nenútil túto mašinériu k žiadnemu výkonu. Pre Taškent šlo skôr o rutinnú záležitosť, čo potvrdila séria súdnych procesov s údajnými organizátormi a účastníkmi pokusu o štátny prevrat. Andižan mal svoju ouvertúru a skôr či neskôr bude mať finále. V tejto chvíli pritom už skutočne nejde o počet obetí, ale o globálnu vieru v spravodlivosť. Povinný kľud (pred búrkou) V Uzbekistane je situácia povinne pokojná. Nič nepripomína, že pred rokom bola krajina na okraji priepasti. Ľudia na Andižan (s výnimkou samotného Andižanu, kde mlčia a nenávidia zároveň) už zabudli. Tak ako si koncom apríla „zabudli“ pripomenúť 40. výročie strašného zemetrasenia, ktoré zničilo väčšiu časť Taškentu. Na povrchu sú šťastní. Intenzívne sa venujú tomu, aby prežili, pretože karimovovská ekonomika stále nešľape. Francúzsky filozof S. Lévy na otázku, čo je šťastie, odpovedal: „...šťastie je, keď nechceme meniť situáciu, v ktorej sa práve nachádzame....“ Nechcieť, nemôcť a nevedieť je rozdiel. Alebo si šepkajú o novej špeciálnej väznici tajnej služby pre svojich príslušníkov, ktorí prekročili „esenbácky“ úplatkársky rubikon. „To aby ich nikto nevyrušoval...“ konštatoval Džafiz Chudoberdyjev, ktorému bez súdneho rozhodnutia zbúrali dom v Junosabade, aby stavba väznice mohla nerušene pokračovať. A propos, Služba národnej bezpečnosti napriek oficiálnemu zdôvodneniu príčin Andižanu nepriznala potrebu žiadnych zásadných či systémových zmien. Andižan sa akoby ani nekonal. Či skôr konal podľa vopred pripraveného scenára. Jeho súčasťou akoby bolo vyšetrovanie do stratena, súdne frašky a iniciačný impulz na šikanovanie novinárov s náznakom samostatnosti, opozície (ak ešte nejaká ostala), osôb, ktoré sa angažujú v oblasti ľudských práv, neuzbeckých mimovládnych organizácií, ktorých predstaviteľstvá boli zatvorené šibnutím čarovného prútiku. Začala sa i poľovačka uzbeckých „utečencov“ v spriatelenom Rusku a Kazachstane. Moskva sa ihneď po Andižane postavila na stranu Taškentu. Astana to ústami svojho prezidenta urobila znovu. Tristošesťdesiaťpäť dní a nocí Začiatkom apríla bola v Moskve prezentácia zaujímavej knihy z dielne autorov majúcich blízko k centru MEMORIAL, ktoré sa venuje problematike ľudských práv v postsovietskom priestore. V knihe s názvom Zoznam osôb uväznených a odsúdených z politických a náboženských dôvodov v Uzbekistane (január 2004 – december 2005) sa uvádza 875 mien. V predchádzajúcom Zozname, ktorý mapoval obdobie od 1. decembra 1997 do 31.decembra 2003, je uvedených 4 304 osôb. Spolu 5 179 osudov. Podľa tohto zoznamu je 95 percent osôb obvinených oficiálnou mocou z prepojenia na radikálny islam, ku ktorému Taškent zaradil aj organizáciu Akramija. Radikálny islam je hit, ktorého sa Európa bojí, čo I. Karimov umne využíva. Postoj Európy k Andižanu a roku po nie je ničím iným, než dôkazom politickej a hodnotovej krízy identity. N. Macchiavelli už dávno odhalil, že politický čin má najväčší účinok, keď je uskutočnený neočakávane (keď je vonku málo informácií) a nemá význam, keď je vykonaný neskoro. I. Karimov tento poznatok využil na sto percent. Aj to ho utvrdzuje v samopresvedčení, že je homo mirabilis. Zhrnúc uplynulý rok v Uzbekistane je jasné, že nová revolúcia môže a nemusí nastať. Režimy sa udržujú tak dlho, kým funguje vzorec záujmov, na základe ktorých vznikli. No veriť v to, že Andižanom a streľbou sa všetko skončilo, nie je namieste. Skôr naopak. Ak by sme znovu použili niečo z českej folk-rockovej klasiky, potom sa v Jednohubkách Vladimír Mišík na prvej LP V.M. + ETC priam černyševsko-leninsky pýta: „...co dělat...?“ Zároveň aj odpovedá: „...nic, jen se nedat zmást...“ Väčšina ľudí v Uzbekistane sa riadi mentalitou otroka. Tá diktuje vnímať svojho prezidenta ako boha. Nechcú pritom vedieť, do akej temnej uličky spolu s ním vstúpili. Ešte raz. Nenechajme sa zmiasť! Autor je spolupracovník SLOVA

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984