Budúcnosť žurnalistiky
Za posledných pätnásť rokov prešla žurnalistika na celom svete mimoriadne závažnými a dramatickými zmenami, ktorých komplexný význam si uvedomuje málokto. Dnes je síce pomerne populárne pomenúvať jednotlivé negatívne javy spojené s mediálnou manipuláciou a propagandou, ale dôsledky pre budúcnosť novinárstva ako profesie dosiaľ jasne pomenované neboli. Ešte v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia ľudia verili, že médiá sú občianskou zárukou skutočnej demokratickej kontroly, najlepším útočiskom pred zneužitím exekutívnej, legislatívnej a súdnej moci. Najmä po afére Watergate sa novinár stal symbolom hrdinu, ktorý sa dokáže vzoprieť najmocnejším mužom planéty, ktorý ako autentický rytier pravdy a verný spojenec bezmocného občana bojuje proti bezpráviu a stelesňuje všetko nezávislé, čestné a principiálne. Asi nie náhodou bol aj filmový Superman novinárom. Táto vznešená koncepcia žurnalistiky sa však v posledných dvoch desaťročiach zrútila. Novinári sa prepadli na posledné priečky rešpektovaných povolaní, pričom prevládajúcimi pocitmi občanov voči médiám sa stali skepticizmus a nedôvera. V tom lepšom prípade sú žurnalisti vnímaní ako márnomyseľná sociálna skupina vyznačujúca sa rastúcou neschopnosťou znášať kritiku a niesť za svoju prácu spoločenskú zodpovednosť, v tom horšom prípade ako skorumpovaní, nevzdelaní, obmedzení a zaujatí jedinci, ktorí zámerne skresľujú reálny život. Okrem toho, novinári postupne strácajú monopol na šírenie informácií, ktorým disponovali v de-mokratických spoločnostiach posledných dvesto rokov. V informačnej spoločnosti sa rozširuje počet aktérov komunikácie, čím žurnalistika do istej miery stráca svoju jedinečnosť. Ako konštatuje svetoznámy poľský publicista Ryszard Kapuściński, novinárska profesia sa hlboko zmenila. Vytráca sa autor-špecialista, rastie anonymita a priamo úmerne klesá kvalita práce a zodpovednosť. Kedysi bola najväčšou hodnotou správy jej pravdivosť, dnes je to zaujímavosť, čo je posun postihujúci nielen etické parametre žurnalistickej práce. Tento jav môžeme pozorovať už od konca šesťdesiatych rokov minulého storočia, no v rozhodujúcej miere ho ovplyvnili dva dominantné trendy súčasnosti: globalizácia a internetizácia. Získať slobodu voči médiám Globalizácia médií okrem iného spôsobila, že manažéri vydavateľských koncernov a prevádzkovatelia vysielania už nepochádzajú z novinárskeho sveta, ale zo sveta obchodu. Neoliberálne a marxistické vnímanie úlohy médií sa pozoruhodne priblížilo: informácia je predovšetkým tovar. gigantické mediálne spoločnosti ako News Corp., Viacom, Time Warner, General Electric, Microsoft, Bertelsmann, UnitedGlobalCom, Disney, Telefónica, skupina RTL, France Télecom atď. sa prostredníctvom koncentrácie zmocňujú najrozmanitejších odvetví a svojou ekonomickou váhou či ideologickou dôležitosťou sa stávajú hlavnými aktérmi neoliberálnej globalizácie. Tieto skupiny sa však už neusilujú o občianske ciele, nemajú ambíciu odhaľovať zneužívanie moci na úkor práva a dokonca ani nestoja o postavenie kontrolnej protiváhy mocenských zložiek. Médiá prestali byť zárukou slobody, v určitom zmysle zradili občanov a prešli i so svojimi zbraňami na stranu svojho historického nepriateľa. Žurnalistika stráca svoj špecifický jazyk a v čoraz väčšej miere nekriticky preberá jazyk politiky. Informačné poslanie médií sa stáva sekundárne, pričom čoraz väčší dôraz sa kladie na ich presvedčovaciu (propagačnú, manipulatívnu) a zábavnú funkciu. Na pozadí tohto vývoja by som chcel predovšetkým spochybniť zaužívané stotožňovanie slobody prejavu so slobodou médií. Postavenie médií dnes vychádza z predpokladu, že štruktúra informačného toku v spoločnosti závisí od intenzívnej udržiavania konkurenčného centra moci voči štátu. V čase, keď sa veľké mediálne spoločnosti stávajú spojencami politickej a ekonomickej moci, sa však tento predpoklad stáva irelevantný. Som presvedčený, že sloboda médií patrí svojím charakterom skôr do oblasti obchodného práva a len veľmi okrajovo zasahuje do agendy základných ľudských práv ako je sloboda prejavu. Rešpektovanie vlastníckych práv a rôznorodosť majiteľov totiž nezabezpečuje pluralitu názorov. Táto situácia nás núti klásť si otázku, o koho slobode hovoríme v prípade médií. O slobode vydavateľov, slobode novinárov alebo slobode občanov? Tieto pojmy treba striktne rozlišovať a niet pochýb o tom, že z hľadiska celospoločenských záujmov je prioritná ochrana slobody prejavu občana, a to aj vo vzťahu k médiám. Rastúci význam internetovej komunikácie čoraz viac spochybňuje potrebu mediálneho sprostredkovateľa pri šírení i získavaní informácií. Sloboda médií v tomto kontexte nadobúda formu obhajoby klasických informačných privilégií, ktoré boli v minulosti nevyhnutné pre udržanie základov občianskej slobody práve tak, ako sú dnes v tom istom smere prekážkou. Slobodu prejavu treba preto stotožniť so slobodou informácií, ktorá predpokladá dosiaľ neformulované ambície: získať slobodu voči médiám. Komunikačné privilégiá verzus participatívna demokracia Médiá v posledných desaťročiach prestali odrážať názory verejnosti a obrali väčšinu ľudí o možnosť verejného vypočutia. Fundamentálnym znakom a podmienkou slobody v 21. storočí sa tak javí právo každého občana na neobmedzené zverejňovanie informácií a myšlienok, ktoré nám umožňuje až technológia digitálnej komunikácie. Primárnou povinnosťou demokratického štátu v nadchádzajúcej ére by malo byť zabezpečenie čo najširšieho prístupu k bezprostrednému spojeniu medzi ľuďmi. Zredukovať slobodu informácií na slobodu médií by v takomto prostredí znamenalo pokračovať v nelegitímnom subvencovaní súkromnej moci, ktorá je vo svojich dôsledkoch schopná rovnakej (ak nie väčšej) tyranie ako štát. V najbližšom období bude narastať konflikt medzi túžbou občianskej spoločnosti reflektovať technologickú realitu univerzálnej komunikácie a pokusmi osobitných štruktúr s mediálnymi privilégiami udržať sociálnu moc, ktorú získali v priebehu 20. storočia. Práva vyplývajúce zo slobody médií sa nevzťahujú na recipienta (čitateľa, poslucháča, diváka), ktorý je vyradený z vplyvu do pasívnej polohy pozorovateľa, podobne ako kedysi vo vzťahu k štátu. Samozrejme, tento jednoduchý princíp neberú do úvahy tí, ktorí vlastnia komunikačné privilégiá a korumpujú politickú sféru, aby brzdila preskúmanie nových sociálnych možností (napríklad tých, ktoré sú spojené s čoraz nevyhovujúcejším systémom licencií na vysielanie elektronických médií). Musíme si uvedomiť, že revolúcia komunikačnej technológie oprávňuje ľudí žiadať pre seba výlučné právo kedykoľvek a kdekoľvek vytvárať a rozširovať idey, názory, hudbu či obrazy bez akéhokoľvek mediátora. Faktickou úlohou médií je zabrániť nám v uplatňovaní tohto práva. Tlač odchádza zo scény Do tohto priestoru vstupuje internet, ktorý revolučným spôsobom zasahuje do všetkých oblastí práce a postavenia tradičných médií. Fakty hovoria samé za seba. Klesajúca čítanosť a znižovanie nákladov tlače sú javy globálne a dlhodobé. Medzinárodní editori si dobre uvedomujú akútnu situáciu, že printové médiá rýchlo odchádzajú zo scény. Šéfredaktor denníka Financial Times Andrew Gowers už minulý rok priznal, že tieto prestížne noviny postupne prechádzajú z tlačenej verzie na internetovú. Šéfredaktor denníka Guardian Alan Rusbridger zasa pred mesiacom uskutočnil zásadnú rekonštrukciu svojej redakcie: preradil svojich najtalentovanejších novinárov celkom zámerne z tlačenej verzie novín do internetovej. Mimoriadne významným spôsobom zasiahol do tohto vývoja prejav mediálneho magnáta Ruperta Murdocha pred Americkou spoločnosťou novinových redaktorov v apríli minulého roka – ani nie tak pre to, čo povedal, ako pre to, kto to povedal. Šéf News Corporation, jednej z najväčších svetových mediálnych spoločností na svete, vyhlásil, že príliš veľa novinárov je mimo spojenia so svojimi čitateľmi. Osobitne mladí ľudia „nechcú správy prezentované ako Evanjelium“. Murdoch povedal, že jeho noviny by mali zastaviť poučovanie publika, stať sa priestorom na konverzáciu a zamestnať svojich reportérov aj diskusiou v priestore, ktorý ponúka internet. Tlač sa pre Murdocha stáva iba starou metódou distribúcie správ, ktorú treba vymeniť za novú, modernejšiu. Prestížny týždenník The Economist označil tento prejav za reč, ktorá vojde do dejín ako deň, keď sa novinový priemysel zobudil do reality internetového veku. Informovanosť ako demokratická disciplína Možno za tejto zmenenej situácie ešte vzkriesiť klasický ideál žurnalistiky? Domnievam sa, že vo svojej pôvodnej forme rozhodne nie, no čo je nielen možné, ale aj potrebné zachovať, sú ciele klasického novinárstva. Je dôležité si uvedomiť, že byť informovaný nie je spôsob moderného rozptýlenia, ale aktívna demokratická disciplína, ktorej cieľom je vytvárať plnoprávneho občana. Dnešný človek dosiaľ nepochopil svoje umiestnenie uprostred sveta, jeho výzvy i klamné vábenia. Potrebujeme vymedziť nový obsah svojich slov, nový význam svojich zásad, novú definíciu hodnôt. Myslím si, že vo svete informácií nám chýba akási „nová spoločenská zmluva“. To, čo potrebujeme, nie je sú iba informácie, to, čo potrebujeme, nie je iba racionalita formálnych štruktúr. To, bez čoho sa neobídeme, je pochopenie samých seba, definícia globálneho mravného základu, definícia návodov na prežitie. To, čo potrebujeme, je poznanie a pochopenie všetkých vzťahov v ľudskom spoločenstve. Mediálna informácia ako sprostredkovateľ poznania zlyhala. V úsilí vedieť čoraz väčšie množstvo informácií sme rezignovali na ich kvalitu. Chýbajúci celkový obraz si dotvárame svojou predstavivosťou, ale tú nám obmedzuje blokáda vzorcov našich reakcií a správania. Sme okľukou vťahovaní do vulgárne zjednodušenej schémy života ako momentálneho okamihu bez historického kontextu a bez spoluúčasti na budúcnosti. Takto spracovaný jednotlivec je potom ľahko manipulovateľný a nezaujíma sa o to, kto mu vytvára budúcnosť, ak mu súčasnosť zo subjektívnych dôvodov vyhovuje. Bez historickej zodpovednosti mu však chýbajú pohnútky k účasti na budúcnosti. Murdochova vízia je iba presunutím klasických problémov tlače na internet. Väčšina súčasnej novinárskej práce je založená na prezrádzaní utajovaných informácií tlači. Tieto informácie prezrádzajú novinárom neidentifikovateľné zdroje a čitatelia si nikdy nemôžu overiť, na základe akej motivácie boli tieto informácie prezradené. Ako povedal americký televízny moderátor Dan Rather: „Spravodajstvo je to, čo niekto nechce, aby ste vedeli. Všetko ostatné je reklama.“ Novinárstvo je späté s novovekom Vernosť klasickým ideálom a princípom žurnalizmu je rovnako významná (ak nie ešte významnejšia) aj v ére internetových médií a blogov. Charles Dickens o svojej práci reportéra hovorieval: „Cestujem v záujme ľudí.“ Vskutku, niet inej dôležitejšej funkcie žurnalistiky ako prinášať informácie v službách ľudstva. V tejto situácii sa dedičom najlepších tradícií novinárstva nestávajú mamutie mediálne konglomeráty, ale prejavy tzv. občianskej žurnalistiky. Ak Ulrich Beck v Rizikovej spoločnosti konštatoval, že v globalizujúcom sa svete sa o slovo hlásia aktivistické kruhy, ktoré žiadajú participáciu na kontrole politickej či ekonomickej moci, tak to isté platí aj o moci mediálnej. Už v roku 1997 štúdia v časopise Foreign Affaires poukázala na fakt, že rozvoj počítačov a internetovej komunikácie bol najzásadnejším faktorom, ktorý umožnil masívny nárast vplyvu občianskej spoločnosti na svetové dianie. Krátko na to poslali mimovládne organizácie ku dnu Multilaterálnu dohodu o investíciách po tom, čo ju napadla internetovo organizovaná opozícia alebo ak chcete – „sieťové gerily“ (ako ju zúrivo nazvali Financial Times). Práve tento zápas viedol k vzniku alterglobalistického hnutia. Keď Ernesto Laclau a Chantal Mouffe opisovali v osemdesiatych rokoch zúfalú situáciu ľavice poznamenanej rozpadom klasických ideologických kategórií, navrhli koncept radikálnej demokracie, ktorá akcentovala dôslednú aplikáciu princípov plurality a autonómie. Sieťová povaha globálnej občianskej spoločnosti sa k tomuto ideálu približuje. V tejto súvislosti by sme nemali hovoriť ani tak o budúcnosti žurnalistiky, ako skôr o budúcnosti informovania. Žurnalistika ako špecifický spôsob verejnej komunikácie totiž predstavuje historický fenomén, ktorý je typologicky, žánrovo i kultúrne spätý s obdobím novoveku. Z civilizačného hľadiska ju treba považovať za významný nástroj globálnej modernizácie. S výnimkou Číny zakladali dovtedy neznáme noviny vo všetkých kútoch našej planéty (vrátane Ameriky, Afriky, Blízkeho východu Indie či Austrálie) európski kolonizátori. Decentralizácia a autonómia v informovaní Budúcnosť však bude charakteristická decentralizáciou, participáciou a individuálnou autonómiou v procese zverejňovania informácií. Ani zďaleka nemám na mysli iba populárne blogy, ktoré sú dnes v svetovom meradle najdynamickejšie sa rozvíjajúcou formou žurnalistiky (v Spojených štátoch už napríklad blogujú aj hviezdy prvej veľkosti ako George Clooney, Susan Sarandonová, John Kerry, Jimmy Carter atď.). Za ešte sľubnejší projekt považujem sieť Indymedia (INC, Independent Media Center), ktorá prišla s konceptom tzv. open publishingu – možnosťou umiestniť na webe vlastné video a umožniť tak jednotlivcom i skupinám, aby vyslovili svoje názory a publikovali dianie, ktoré oficiálne a komerčné médiá z rôznych dôvodov odmietajú zverejniť. Heslom INC je „Prestaňte nenávidieť médiá a staňte sa nimi!“ Po prvýkrát sa táto skupina prezentovala roku 1999, keď skupina troch stoviek novinárov – aktivistov objektívne spravodajsky pokryla známe protesty v Seattli, z čoho vznikol film, ktorý šokoval svet (najmä v porovnaní s tým, čo v tom čase vysielala CNN). Indymedia sa v krátkom čase rozrástla do celosvetovej siete samostatných lokálnych centier (jedno z nich sa buduje aj na Slovensku). Odvrátenou stránkou týchto trendov je hrozba straty zodpovednosti a akejkoľvek overiteľnosti informácií (už v súčasnosti to môžeme pozorovať na blogovej scéne). O to viac treba na tomto mieste upozorniť na medzinárodné združenie Media Watch Global (MWG), ktoré založil v januári 2002 počas Svetového sociálneho fóra v Porto Alegre známy francúzsky novinár Ignacio Ramonet. Cieľom MWG je podporovať právo občanov (konzumentov tlače, rozhlasu, televízie či internetu) na celom svete byť korektne informovaní. Je to tá najkompetentnejšia odpoveď na rastúcu nekompetentnosť žurnalistiky. V ére globalizácie, keď sa médiá dostávajú do rúk čoraz menšieho počtu vlastníkov, sa mediálna kritika stáva centrálnym prvkom demokracie.
Autor je vysokoškoĽský učteľ Článok je skrátenou verziou prednášky, ktorá odznela 5. apríla 2006 v Kongresovom centre SAV na zámku v Smoleniciach
