Vedomostná spoločnosť v kontexte vzťahu občianska spoločnosť – štát (1)

Klasik vedy o politike R. Scrutona podal všeobecne akceptovanú duálnu typológiu štátu, ktorá rozlišuje poddanský a občiansky štát, pričom prvému priraďuje realizáciu demokracie „zhora“, teda od autoritatívnych mocenských aktérov na poli politiky, štátu a občianstva, a druhému demokraciu „zdola“, čiže od občanov ako dominantných nositeľov moci. Každý z týchto dvoch typov štátov rozvíja iný typ občianstva. Pred tým, než sa o nich bližšie zmienim, upriamim pozornosť na anglického sociológa T. H. Marshalla ako prvotriednu sociologickú autoritu v oblasti vývojovej teórie moderného občianstva. Na konci 40. rokov 20. storočia vytvoril na príklade rozvoja občianskeho štátu v Anglicku teóriu o troch úrovniach občianstva. Prvá z nich sa viaže na základné ľudské a občianske práva a slobody, druhá úroveň je spätá s politickými právami a slobodami, ktorých stredobodom sú všeobecné volebné právo a inštitúty priamej, resp. zastupiteľskej demokracie, a tretiu úroveň moderného občianstva tvorí sociálne občianstvo, korelujúce so širokou oblasťou sociálnej politiky štátu. Hoci Marshallova paradigma občianstva bola vytvorená v rámci anglického liberalizmu, výskumy politických systémov iných európskych demokracií potvrdili, že je historicky a komparatívne vhodná na sledovanie vývoja stratégií občianstva na úrovni rôznych štátnych útvarov. Transformačné ciele Aplikujúc Scrutonovu typológiu štátu a Marshallovu typológiu občianstva na slovenskú spoločnosť po roku 1989 môžeme konštatovať dve výrazné tendencie. Prvá tendencia sa viaže na základný cieľ demokratizačného pohybu: a) prekonať tradície formalizovaného občianstva bývalého štátu, ktorý primárne kreoval sociálnu dimenziu občianstva metódou negácie občianskych a politických práv, b) vytvoriť podmienky na vznik občianskeho typu štátneho zriadenia. Druhá tendencia súvisí s ponovembrovým vývojovým trendom občianskej spoločnosti v Slovenskej republike, ktorý vykazuje nasledujúci stav: do popredia sa dostávajú oblasti politických a občianskych práv, zanedbáva sa sociálny rozmer občianstva. Sme teda svedkami atypickej tranzitívnej situácie: namiesto smerovania k modernému občianstvu, ktoré predpokladá rovnomernú transformáciu vo všetkých troch marshallovských úrovniach občianstva, máme do činenia s kultiváciou dvoch rovín, presne v obrátenom garde ako v predtransformačnom období. Pritom treba poznamenať, že úroveň kultivácie občianskej a politickej roviny občianstva sa realizuje predovšetkým vonkajšími zásahmi na makroúrovni politického systému (tvorbou inštitúcií a legislatívy sprostredkujúcej občianstvo vo všetkých jeho dimenziách). Uvedené tendencie potvrdili viaceré výskumy slovenských sociologických a politologických pracovísk, ale napríklad aj špecializované výskumné projekty Strediska pre štúdium práce a rodiny Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a i. Z uvedeného vyplýva, že slovenská spoločnosť má pred sebou dva na seba nadväzujúce transformačné ciele: 1. dosiahnuť vyrovnanosť transformácie sociálneho občianstva na úroveň občianskeho a politického občianstva. 2. rozvinúť občiansky potenciál slovenských obyvateľov v jeho piatich základných zložkách – demokratickom, vedomostnom, činnostnom, asociačnom, delegatívnom (tieto zložky podrobne rozpracoval R. Roško v knihe Smer moderné občianstvo. Bratislava 1995), a to na úroveň moderných európskych štandardov. Uvedené ciele predpokladajú nastavenie vládnych priorít, ktoré by podľa mňa mali smerovať predovšetkým do dvoch oblastí: sociálnej politiky a do vedomostnej zložky občianskeho potenciálu. V prvom prípade by malo ísť o skvalitnenie sociálneho občianstva najmä formou odstraňovania extrémnych sociálnych nerovností. Slovenská spoločnosť, ktorá do transformačných procesov vstupovala po desaťročiach direktívneho systému s absenciou funkčnej diferenciácie silne homogenizovaná a etatizovaná, je na spomínané extrémne sociálne diferenciácie veľmi citlivá. Rozdiely medzi ašpiráciami obyvateľstva na zmenu kvality života a reálnymi možnosťami vyvolávajú spoločenské tenzie, frustrácie a iné nežiaduce javy. V tomto kontexte dávam do pozornosti štúdiu autorov Laluha – Ošková – Stanek Kvalita života, sociálne nerovnosti a diferenciácia obyvateľstva (Sociológia 37, 2, 2005) zameranú na zisťovanie kvality života, sociálnych nerovností a diferenciácií obyvateľstva v Slovenskej republike v roku 2004, ktorá okrem iného konštatovala prítomnosť synergického reflexu pri nedostatku participácie na bežnom živote spoločnosti. Tento reflex sa prejavuje kumuláciou negatívnych javov v živote človeka, ktorá zvyčajne vedie k chronickému narušeniu všetkých troch marshallových zložiek občianstva. Uvedený negatívny trend možno registrovať aj na iných typoch extrémnych nerovností v slovenskej spoločnosti: najmä v sociálno-ekonomickej úrovni regiónov, na trhu práce z pohľadu mužov a žien, nerovností príjmovej, majetkovej a statusovej povahy, nerovnosti v spotrebe hmotných a nehmotných statkov, nerovnosti v prístupe k vzdelaniu a i. Tento negatívny trend nestačí sanovať len sociálnou ochranou prostredníctvom systému sociálnej politiky. Ako uvádza M. Čambáliková (Sociológia 34, 5, 2002), k dispozícii sú aj v zahraničí vyskúšané cesty (najmä v štátoch severnej Európy – Dánsko, Fínsko, Švédsko) prinášajúcimi efekty z krátkodobého a dlhodobého hľadiska: cielene zameraná štátna podpora regionálneho rozvoja, solidárnejšia participácia na rozdeľovaní národného produktu, úpravou daňovej politiky štátu, spolupráca formálnych štruktúr miestnych samospráv, inštitúcií regionálneho trhu práce (regionálnych centier zamestnanosti), ako i inštitúcií regionálneho vzdelávania a rekvalifikácie, vypracovanie projektov perspektívnych odvetví v regióne, ich príslušná podpora na miestnej, národnej a nadnárodnej úrovni, transformácia európskeho sociálneho fondu na systém odborného vzdelávania a prípravy smerom k potrebám trhu práce s dôrazom na potreby spoločnosti založenej na vedomostiach a na sociálnu inklúziu. V súvislosti s druhým transformačným cieľom sa do popredia vysúva vzdelanostná dimenzia občianstva. Je trochu paradoxné, že o rozvoji tejto dimenzie občianstva sa verbálne deklaruje na rozličných úrovniach odborného a najmä politického diskurzu v Slovenskej republike už niekoľko rokov, najnovšie táto všeobecne prijímaná civilizačná priorita zaznela z úst slovenského predsedu vlády pri stretnutí s britským premiérom T. Blairom v Bratislave, s americkým prezidentom G. Bushom vo Washingtone a s predsedom Európskej komisie José Manuelom Barrosom v Bratislave, no realita slovenského života ju nezaznamenala ako prioritu, o čom svedčí aj nízke percento HDP (3, 9) vyčlenené na vzdelanie v roku 2005. Na porovnanie v roku 2005 výdavky na vzdelanie vo Fínsku, Švédsku a Dánsku boli na úrovni 7 percent HDP, v Slovinsku 5 percent a v USA 5, 5 percenta HDP. Na vysokoškolské vzdelanie SR vyčlenila v roku 2005 0, 85 percenta HDP, pričom priemer v EÚ je 1, 1 percenta HDP (Slovo 22. – 28. 3. 2006, s. 2). Výhody vedomostného kapitálu Pripomeňme si v skratke pozitívne efekty vyplývajúce z potencionálneho rozvoja uvedenej dimenzie občianstva. Za základnú výhodu sa všeobecne považuje synergický, resp. multiplikačný efekt, ktorý sa prejavuje – z krátkodobého i dlhodobého hľadiska – pozitívnou zmenou kvality všetkých troch dimenzií a potenciálov občianstva, resp. zmenou kvality života spoločnosti vo všetkých jej aspektoch a prejavoch. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť chcem zdôrazniť, že vedomostnú dimenziu občianstva nesynonymizujem s užšie chápanými pojmami informačná, resp. znalostná či digitálna ekonomika, hoci nespochybňujem fakt, že modernizácia informačných technológií a rozvoj sofistikovaných výrobných programov má nepopierateľne pozitívne efekty na ekonomiku štátu, na jeho hospodársky rast, na rozvoj sociálnej dimenzie občianstva, no len čiastočne zasahuje svojimi výstupmi ostatné občianske potenciály. Pozitívne efekty sa dosahujú aj v ďalších občianskych potenciáloch. V činnostnom potenciáli ide o zvýšenie produkcie sociálneho kapitálu, o naakumulovanie civilizačných kompetencií, ktoré sú potrebné na zvládnutie rozhodujúcich cieľov slovenskej spoločnosti v 21. storočí. Ďalej ide o zvýšenie miery kritickej občianskej vnímavosti vo verejnej sfére, o zvýšenie citlivosti na riešenie otázok spravodlivosti, v tom aj sociálneho rozmeru spravodlivosti a sociálneho rozmeru vládnej politiky. V asociačnom potenciáli je vedomostným činiteľom pozitívne zasiahnutá najmä oblasť politického, právneho, mravného, historického, ekologického a environmentálneho vedomia, čoho výsledkom je zvýšenie miery racionálneho rozhodovania v politicko-straníckej a spolkovej činnosti občana, v práci občianskych hnutí, skvalitnenie jeho profesionálnej statusovej pozície a podobne. V delegatívnom potenciáli sa výskumne potvrdili pozitívne účinky vzdelania na schopnosti občana fungovať v politickom systému modernej demokracie. Z uvedeného je zjavné, že vedomostný potenciál občianstva je kapitálom, do ktorého sa oplatí investovať. Dávno to pochopili vlády vyspelých svetových mocností. Vzdelanie ako prioritu má vo svojich programových cieľoch EÚ. Dokumentuje to najmä program radikálnej obnovy EÚ v ekonomickej a sociálnej oblasti, ktorí prijali lídri pätnástky v roku 2000 pod názvom Lisabonská stratégia. Podľa nej mala únia do roku 2010 vybudovať konkurenčne schopnú dynamickú znalostnú ekonomiku s udržateľným rastom, ktorá by vytvárala viac kvalitnejších pracovných miest a opierala by sa o sociálnu súdržnosť. Cieľom toho programu bolo dobehnúť USA a Japonsko, za ktorými EÚ v konkurenčnej schopnosti zaostáva. Finančné prostriedky mali prednostne smerovať do oblasti vedy a výskumu. Na spresnenie treba uviesť, že pri revízii Lisabonskej stratégie v roku 2005 Európska komisia vyčítala vládam nedostatok politickej zodpovednosti za plnenie cieľov celoeurópskej stratégie. Vyzvala štáty, aby vypracovali národné „lisabonské“ plány. Do vzdelania musí investovať aj Slovenská republika, ak chce byť súčasťou vyspelej európskej občianskej spoločnosti. Autorka je riaditeĽkou Inštitútu politológie FF PU Prešov Príspevok odznel na seminári „Škandinávsky model ako inšpirácia pre Slovensko. Vedomostná spoločnosť verzus neoliberalizmus“, ktorý sa uskutočnil 30. marca. 2006 pod záštitou poslanca Európskeho parlamentu Vladimíra Maňku v spolupráci s Inštitútom ASA, Inštitútom zamestnanosti a Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR. (Dokončenie v budúcom čísle)