Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

GUSTAVE MOREAU – BOJ PRINCÍPOV

Počet zobrazení: 1192
13_14_moreau005CB-m.jpg

„Rozum nám hovorí, že pozemské veci existujú len čiastočne a že naozajstná skutočnosť existuje iba v snoch.“ (Charles Baudelaire) Začiatkom apríla uplynie 180 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších francúzskych symbolistov – maliara Gustava Moreaua. Symbolizmus Symbolizmom sa okrem iného označuje tendencia vo francúzskom umení, ktorá sa vyhrotila v polovici 80-tych rokov 19. storočia v tesnom spojení s literárnym symbolizmom. Smer vznikol zo skepsy voči technickej civilizácii a vede, pozitivizmu a zmyslovému poznaniu. Hovoril, že pravda je skrytá, že ju je však možné spoznať intuitívne, nie prostredníctvom zmyslov. Poslať je ju možné prostredníctvom symbolov, ktoré zviditeľňujú zatajené deje, predstavy, myšlienky, city, ich záhadnosť, mnohoznačnosť, subjektívnosť. Skúmajú to, čo je neviditeľné. Symbolisti tak odhaľujú novú skutočnosť. Odmietajú akademický naturalizmus i realizmus Coubertovho ponímania (podľa ktorého je maľba iba podaním konkrétnych vecí a každá abstrakcia leží mimo hraníc maliarstva). Obraz má podľa nich vyjadrovať vnútorné a hlboké významy. Preto mali veľmi blízko nielen k literatúre chápajúcej sen, tajomstvo a svet ako osobnú predstavu, ale i k hudbe a k dobovému mysticizmu, okultným náukám, s ktorými symbolisti často spájali revoltu proti spoločnosti. Tematicky v diele symbolistov dominuje figurálna maľba, človek vo vysnívaných a vymyslených svetoch, ovládaných iracionálnymi mocnosťami, ako sú láska a smrť. Podstata ich maľby je i v poukázaní na túžby a hlboké protiklady, ktoré ovládajú ľudského jedinca. Program symbolizmu čiastočne vyslovil J. Moreas Manifestom symbolizmu (1886) v časopise Figaro. Po ňom v roku 1891 predstavil v časopise Mercure de France zásady maliarstva symbolizmu Georges-Albert Aurier. Podľa neho by umelecké dielo malo byť zároveň ideové (čiže znázorňujúce určitú ideu), symbolické (aby vyjadrilo túto ideu tvarmi) a syntetické (aby im dalo všeobecný význam). Umelecká tvorba by mala najmä „rozochvievať dušu“. Umelci sa od týchto zásad neskôr čiastočne odklonili, no stvárňovanie postáv a vecí prostredníctvom znakov z ich diel nevymizlo nikdy. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov symbolizmu patria G. Moreau, O. Redon, P. Puvis de Chavannes, E. Carriere. J. E. Millai, Giovanni, Segantini, Burne-Jones, Fernand Khnopff, Arnold Bocklin. Pár Životopisných údajov... Gustav Moreau sa narodil 6. 4. 1826 v Paríži. Bol synom architekta. V roku 1844 začal navštevovať v Paríži Ecole des Beaux-Arts. Prvé skúsenosti s maľovaním získava vďaka práci kopistu v Louvri. Od r. 1849 študoval u Théodora Chassériaua (žiak Ingresa), ktorý mu sprostredkoval rozhodujúce umelecké podnety, podporoval jeho romantický postoj, záujem o orientálne umenie a zvlášť perzské miniatúry. Oboznámil ho s kolorizmom Eugena Delacroixa. Na základe tohto intenzívneho vedenia mohol Moreau debutovať už na Salóne v roku 1852. Jeho dielo Pieta (dnes sa považuje za stratené) svedčilo o závislosti od Delacroixa Chassériaua. V roku 1857 sa vydal na tri roky do Talianska, kde študoval mnoho slávnych diel, napríklad i Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke. Po návrate do Paríža usilovne pracoval a vystavoval. Na Salóne v roku 1874 vzbudila neobyčajný ohlas Salomé (1870), obraz Herkules a Hydra a Sebastián a anjeli. V roku 1888 bol zvolený za člena Academie des Beaux-Arts, kde v roku 1892 začal pôsobiť ako profesor. Medzi jeho žiakov patrí napríklad Henri Matisse. Umelecká kritika však Moreaua znevážila ako nafúkaného akademika a povrchného alegorika. Až André Breton, Salvador Dalí a Max Ernst ho rehabilitovali za duchovného predchodcu surrealizmu. Moreau prežil (až na pobyt v Taliansku) vlastne celý život vo svojom rodnom meste. A chcel, aby tam po jeho smrti (18. 4. 1898) ostalo i jeho dielo. Preto svoj dom pretvoril na múzeum, ktoré sa pre verejnosť otvorilo 13. januára 1903. A obsahuje viac než 6 000 maliarových prác. Mytológia, sny a dekorativizmus Mýty, sny, filozofia, etika... To sú zdroje umeleckej tvorby Gustava Moreaua. Jeho diela sú naplnené magickým kúzlom, temnou rozkošou, šialenou vášňou, preludmi. Tieto pocity len dopĺňa bohatý dekorativizmus, dôraz na detaily; obrazy Gustava Moreaua občas pôsobia ako divadelné javisko. No vôbec nie gýčovo. Hlavne v dekoratívnych prvkoch cítiť silnú inšpiráciu ázijskými brokátmi a výšivkami, neapolskými mozaikami. Maliar sa často usiluje o vyjadrenie idey pomocou línie a arabesky (rastlinný ornament), čím sa považuje i za predchodcu secesie. Ornamenty zaplavujú celú plochu jeho obrazov, ktoré zahŕňajú škálu rozmanitých odtieňov a cítiť z nich aj úsilie o formálnu dokonalosť, kompozície sú jasné a prísne. Mytológia je téma, ktorá sa tiahne celou tvorbou Gustava Moreaua. Je to tematika medzi maliarmi veľmi rozšírená. Najmä v starších obdobiach. A jej zobrazovanie býva obyčajne konzervatívne. Orfeus, Oidipus či Salomé, ku všetkým pristupujeme s určitou rezervou. Akoby sme narábali s čímsi svätým. S čímsi, čo nám zanechali naši predkovia, čo nám zanechala tradícia. Avšak Moreauov pohľad na mytológiu je však iný. Z klasických antických mýtov dokázal vytvoriť niečo celkom nové. Mytologické obrazy oblieka do nových šiat, do nového jazyka, veľkolepého, záhadného, no najmä veľmi presvedčivého. Ak sa nám zdalo, že v zobrazovaní mytológie nás už nemôže nič prekvapiť, Moreau nás presviedča o opaku. „Femme fatale“ Celá jeho maľba, ktorá je prevažne figurálna, je venovaná poväčšine ženám. Nie ženám z bohatých spoločností, ani z chudobných vrstiev, ale ženám z mytológie. Salomé, Sfinga či Galetea sú mytologickými postavami, ktoré však pod štetcom Gustava Moreaua nadobúdajú nový rozmer. Rozmer erotickosti. Nie sú to rezervované mytologické bytosti, aké poznáme z kníh, sú to skutočné ženy. Ženy plné zmyselnosti, tajomna, ženy, za ktorých krásou sa skrýva čosi diabolské, akási chuť zvádzať a podmaniť si nevinných mužov. Ovzdušie hriechu sa vznáša skoro nad každou z nich. V literatúre sa možno dočítať, že Gustave Moreau bol príliš naviazaný na svoju matku. Mala vraj naňho silný vplyv, priam ho ovládala a každá žena okrem nej samej bola bezvýznamná. Matka veľmi nepriala ľúbostným vzťahom svojho syna, vraj by tvorili len prekážku v jeho umeleckej kariére. Kritici sa teda zhodujú v názore, že svojimi dielami Moreau demonštroval úsilie vymaniť sa spod kastračného vplyvu svojej matky. Najlepšie to dokumentuje dielo Trácka žena nesúca Orfeovu hlavu (1865): Mladá trácka žena nesie na harfe odťatú Orfeovu hlavu, ktorá je pravdepodobne symbolom kastrácie (podobný motív sa objavuje i o 10 rokov neskôr v diele Zjavenie). Boli to práve trácke ženy, ktoré Orfea zahubili, keďže ho považovali za nepriateľa ľudského pokolenia, keď sa po smrti Eurydiky vyhýbal ženám. Na obraze mladá žena vyvoláva skôr súcit a nehu – zriedkavé city na ženských Moreauových tvárach. A sú to pravdepodobne črty maliarovej matky, ktoré badať na jej tvári (fyziognomické črty sú podobné portrétu Moreauovej matky umiestnenom v byte umelca). Na bohato zdobených šatách badať počiatky rozvíjajúceho sa dekorativizmu, i keď mohutnejší vzostup ornamentov nastupuje až po roku 1869. Mladá trácka žena ako Moreauova matka, ochrankyňa, no zároveň i ničiteľka jeho citov a tak trocha i vzťahov k ženám. Typická pre Moreaua je formálna dokonalosť postáv, precízne znázornenie drapérií, čŕt tváre, i keď postupom času sa to mení a postavy začínajú viac splývať s pozadím. To je však ešte v tomto diele pomerne výrazne odlíšené. V stvárnení krajiny prevažujú skôr voľné ťahy štetcom, čo však len dotvára tajomnú a snovú atmosféru celého výjavu. Akoby k výmene formálneho stvárnenia postáv a prostredia dochádza na obraze Zjavenie (1876). Tu voľné ťahy badať skôr na postave Salomé a bohatšiu zdobnosť na okolitej architektúre. Ozdobnosť je dosiahnutá tenkou bielou líniou, ktorá mapuje hrany stĺpov i ostatných architektonických prvkov a dokonca i črty niektorých postáv. Muž kontra žena Diela Gustava Moreaua možno rozdeliť do dvoch kategórií – na tie, kde dominujú ženy, a tie, ktoré sa týkajú mužov. A keď obe pohlavia koexistujú v jednom diele, ich rozdelenie musí byť jasné. Alebo je obraz zasvätený oslave ženy, alebo ospevuje slávu muža. Riešenie mužského a ženského princípu možno pozorovať v diele Oidipus a Sfinga (1864). Sfinga okupuje centrálnu pozíciu obrazu, je takmer „nalepená“ na hrudi Oidipa. Keby sme nepoznali mýtus o Oidipovi a Sfinge, mohli by sme o triumfe Oidipa i pochybovať. Skúška, ktorá medzi oboma visí, sa netýka ani tak slova či hádanky, je to skôr psychický súboj dvoch pohľadov, dvoch pohlaví, odohrávajúci sa na pozadí mytologického obrazu. J. J. Rousseau o tomto diele povedal: „Pán G. Moreau sa možno považuje za klasika. Ale podľa mňa sa mýli. Oidipus a Sfinga predstavujú fantastický svet, víziu, ktorou preniká najmä vášnivá duša...“ Práve erotické napätie medzi Oidipom a Sfingou robí z obrazu symbolické dielo. Toto dielo patrí ešte do obdobia, v ktorom dáva Moreau prednosť skôr figúram pred prílišnou zdobnosťou. Opäť očarúva formálnou dokonalosťou postáv, no tentoraz sú „precíznejšie“ (lenže to nie je synonymum lepšieho) stvárnené i okolité prvky (napríklad mŕtve telá pod horou). Ale – ako sa vyslovil Moreau: „Dôležitosť tohto diela (ako aj tých ostatných) nie je v tom, čo znázorňuje, ale v tom, čo znamená, čo vyjadruje.“ Aj čo sa inšpirácie týka, tú vraj Moreau nehľadá v námete, ale vo svojej duši. Obraz kontra Obraz Na záver by som chcela ešte poukázať na rozdielnosť niektorých Moreauových obrazov. Zaujímavé je porovnať napríklad obraz Trácka žena nesúca Orfeovu hlavu (1865) či Zjavenie (1876) a obraz Orfeus nad hrobom Eurydiky (1891). Diela oddeľuje nielen niekoľko desiatok rokov, ale najmä rozdielnosť štýlov. V starších dielach sa Moreau akoby pútal k romantizmu, v tých z posledného obdobia sa akoby naopak otváral novým prichádzajúcim smerom. Uberá z formálnej precíznosti, farby necháva voľne sa prelínať, narážať na seba. Konkrétne postava Orfea, smútiaca nad hrobom svojej ženy, sa svojím oblečením vnára do okolitého prostredia, farby zeme splývajú, všetko je len nejasne a nedbalo naznačené. Obraz pôsobí skôr ako dielo impresionistu, postimpresionistu či prichádzajúceho fauvistu. Moreau tak dokazuje, že je univerzálnym maliarom, ktorý si ctí tradíciu, no dokáže sa prispôsobiť i novým tendenciám.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama