Spoveď Simone Weilovej
Francúzska filozofka Simone Weilová bola ženou s krehkým zdravím a skoro celý život trpela silnými migrénami. Napriek tomu, že zomrela na zlyhanie srdca ako tridsaťštyriročná, prešla toľkými rôznymi cestami, že iným by na ich prejdenie nestačil celý život. Simone Weilová sa narodila 3. februára 1909 v Paríži židovským rodičom. Na svete bol v tom čase už tri roky jej mladší brat André, z ktorého sa neskôr stal slávny matematik. Úspechy žal už v mladom veku a Simone vyrastala tak trochu v jeho tieni. Jedným z ústredných pojmov celej Weilovej filozofie je túžba – po vzdelaní, spravodlivosti, pravde. Sprevádzala Simone aj počas celého jej života. V roku 1925 zmaturovala z filozofie a na slávnom Lýceu Henricha IV. sa stala žiačkou Émila Chartiera, prezývaného Alain. Roku 1928 ju prijali na École Normale Supérieure. Počas vysokoškolských štúdií sa politicky angažovala v prospech pacifizmu, hoci ho sama neskôr kriticky reflektovala. V nasledujúcich rokoch sa stretáva s revolucionárskymi odborárskymi aktivistami a prispieva do ich časopisu Proletárska revolúcia. Svoj postoj k vtedajšiemu útlaku a náklonnosť k robotníckej triede sumarizuje v roku 1934 v diele Úvahy o príčinách slobody a sociálneho útlaku. Simone Weilová však nebola z tých, ktorí sa v spoločenských problémoch angažujú len slovne, ani na robotnícku trieda nehľadela len kdesi „spoza plota“. V rokoch 1934 – 1935 pracovala ako robotníčka v továrňach firiem Alsthom a Renault. Svedectvo o tejto skúsenosti podáva vo viacerých svojich textoch. V Duchovnej autobiografii je uverejnený jej otvorený list Julesovi Romainsovi, v ktorom popisuje svoje skúsenosti z továrne. Robotníka prirovnáva k časti stroja, ktorý mlčí, slepo pracuje podľa toho, ako ho naprogramujú. „Od chvíle, keď si pri príchode orazíme kartu, až do chvíle, keď si ju orazíme pri odchode, neprestajne podliehame príkazom. Sme ako nehybný predmet, ktorý môže ktokoľvek a kedykoľvek preložiť na iné miesto.“ (s. 25) Prísne pravidlá vylučujú v továrni akúkoľvek náhodu, hoci, paradoxne, mnohé z nich majú skôr formu fikcie, pretože sa nikdy nedodržiavajú, no napriek tomu sú stále v platnosti. Cez podradné zaobchádzanie s robotníkmi kritizuje Weilová celú vtedajšiu spoločnosť presiaknutú zlom. Továreň sa tak stáva len metaforou. A hoci ide o text napísaný pred šesťdesiatimi rokmi, väčšina z neho je stále aktuálna. „V prvom rade by bolo potrebné, aby odborníkom – inžinierom a ďalším – nezáležalo v dostatočnej miere iba na tom, aby vytvárali veci, ale aj na tom, aby neničili ľudí. Nemajú ich robiť chápavejšími, ba ani šťastnejšími, iba by na nikoho z nich nemali vytvárať taký nátlak, pod ktorým by stratil vlastnú hodnotu.“ (s. 41) Spomenutá kniha Duchovná autobiografia je výberom niekoľkých Weilovej textov a nedávno ju na pulty prinieslo vydavateľstvo Kalligram. Ide o vôbec prvý preklad tejto autorky do slovenčiny. S iniciatívou prišiel samotný prekladateľ Andrej Záthurecký, ktorý sa s tvorbou Simone Weilovej zoznámil pred niekoľkými rokmi. Jej texty ho podľa jeho vlastných slov zasiahli akousi nevyhnutnosťou, ktorú v sebe ukrývali. Z čoho pramenila táto potreba písať? Potreba vyburcovať myšlienky a názory, ktoré sa v nej hromadili von zo svojho vnútra? Určite to boli do veľkej miery už spomínané udalosti a zážitky z jej, nazvime ho „revolučného“ obdobia. Absencia slobody a nemožnosti vysloviť pravdu ju nútili reflektovať (a nielen teoreticky) danú situáciu. A možno aj podlomené zdravie a akási podvedomá predtucha blízkej smrti ešte znásobili jej túžbu vypovedať. V roku 1938 dochádza vo Weilovej živote k zlomovému okamihu – pod vplyvom štúdia Bhagavadgíty, kresťanstva, ale i taoizmu či hinduizmu nachádza autorka nielen nový pohľad na svet a život, ale mení sa (aj keď možno nevedome) aj jej spôsob písania. Odrazu sa do centra jej pozornosti dostávajú otázky viery, Boha, modlitby či potreby krstu. Zo Simone sa však zo dňa na deň nestáva nejaká „fanatická“ kresťanka, naopak, nikdy nevidela možnosť, že by mohla súhlasiť s kresťanskou koncepciou dejín. A cirkev sa stáva predmetom jej ostrej kritiky. „Na to, aby bol súčasný postoj cirkvi účinný a aby ako klin skutočne prenikol do spoločenského bytia, cirkev by musela otvorene vyhlásiť, že sa zmenila, alebo sa chce zmeniť.“ (s. 157) Jej náboženský postoj by sme mohli skôr charakterizovať ako isté vyrovnávanie sa so sebou samou, so svojou životnou situáciou, vyrovnávanie sa s Bohom. Práve vzťah s ním bol odvždy poznačený agnosticizmom, ktorý zastávali jej rodičia. „(...) na tomto svete nemáme dostatok údajov, aby sme mohli vyriešiť problém Boha, a že jediná bezpečná metóda, aby sme tento problém nevyriešili chybne, čo sa mi zdalo tým najväčším možným zlom, je nezaoberať sa ním.“ (s. 142) Najúprimnejším vyznaním Simone Weilovej z jej pocitov, trápení a neistôt; spoveďou z jej vzťahu ku kresťanstvu aj k náboženstvu ako takému sú Listy otcovi Perrinovi z roku 1942, dominikánskemu slepému kňazovi, ktorý sa stal jej priateľom a bútľavou vŕbou. Tieto listy sú skutočne jej duchovnou autobiografiou. Akoby v nich zhrnula celý svoj doterajší duchovný vývoj, odzrkadľuje sa v nich jej celoživotný asketizmus, pohŕdanie radosťou a šťastím, úzkosť, ktorá sprevádzala Simone na každom kroku a pri každom jej rozhodnutí. Texty Simone Weilovej si získali obdiv a záujem až po jej smrti. Je pozoruhodné, koľko silných výpovedí a životných múdrostí vzišlo z pera takej krehkej ženy. Od malička sa však riadila týmto: „Ak ktorákoľvek ľudská bytosť skutočne túži po pravde a ak neprestajne vyvíja úsilie, aby ju dosiahla, tak – hoci by aj nemala takmer nijaké prirodzené schopnosti – dokáže preniknúť do kráľovstva pravdy, vyhradeného géniovi.“ (s. 143) (Simone Weilová: Duchovná autobiografia (Výber z textov). Kalligram, Bratislava 2006, preklad: Andrej Záthurecký.)
