Politické strany v SR na ceste k štandardnej politike II

Veľmi nápadným javom v politickom živote Slovenskej republiky po roku 1992 je partokracia.
Počet zobrazení: 2108
11-m.jpg

Veľmi nápadným javom v politickom živote Slovenskej republiky po roku 1992 je partokracia. Partokracia Tento jav, ktorý súvisí s nadraďovaním straníckeho princípu nad spoločenskými cieľmi, si všimol ako prvý Moise Ostragorski na začiatku 20. storočia, keď porovnával programové vyhlásenia liberálnych politických strán s praxou presadzovania všeobecných ideálov slobody a demokracie. Partokratické javy v politickom živote zaregistrovali aj predstavitelia tzv. weberovskej línie v politike, ktorých vymedzenie základnej funkcie politickej strany (boj o moc) sa stalo kľúčovou funkciou aj u väčšiny súčasných politických strán na Slovensku. Treba poznamenať, že základnú náplň tejto funkcie tvorí politicky korektný obsah: účasť na výkone štátnej moci, artikulácia politických záujmov straníckej elity, realizácia zastupiteľského princípu v spoločnosti, stabilizácia politickej moci, realizácia plurality a súťaživosti politických programov a osobností v politickom živote. Pri realizácii tohto obsahu sa predpokladajú určité pravidlá a ústavné vymedzenie politického boja, ktoré by mali ochraňovať politický život spoločnosti pred „totálnou“ vládou politických strán. V Slovenskej republike sa weberovská línia vymedzenia politickej strany začala výrazne presadzovať po parlamentných voľbách v roku 1992. Problém bol však v tom, že boj o politickú moc sa vyvíjal bez spomínaných pravidiel a ústavného vymedzenia politického zápasu. Prednostne sa neriešili otázky rozširovania demokratických hodnôt a inštitúcií v spoločnosti, ale otázky koncentrácie politickej a parlamentnej moci, čo právny expert J. Prusák kvalifikoval ako porušenie princípov právneho štátu a princípov pluralitného politického systému v parlamente. Toto klasické nastolenie „tyranie väčšiny“ v politickom význame tohto slova spôsobilo, že novo sa konštituujúce štátne inštitúcie sa dostali pod výrazný vplyv vládnych politických subjektov, ktoré nastolili spoliálny (koristný) systém formovania personálnej zložky štátneho aparátu. Tento systém sa opieral o zásadu, že „víťaz berie všetko“. Obsadzovanie funkcií predsedov výborov v parlamente, vymenúvanie veľvyslancov, menovanie prednostov úradov, vedúcich pracovníkov štátnych a verejných inštitúcií a pod. len na základe uvedenej zásady bolo zjavne v rozpore so skutočnosťou, že volebný „víťaz“ disponujúci štátnou mocou má poverenie (delegovanú moc) približne od necelých 40 percent občanov. V tejto súvislosti právny expert I. Kanárik upozornil na skutočnosť, že o to väčšia musí byť zodpovednosť nositeľov štátnej (verejnej) moci voči pôvodcovi moci – občanovi za zachovanie pluralitného prostredia. Politizácia štátnej administratívy V tomto období sa naštartoval proces politizácie štátnej administratívy, ktorý sa neprerušil ani po voľbách v roku 1994. V nasledujúcich volebných obdobiach 1998 a 2002 sa situácia v tomto smere mierne zlepšila, no zďaleka sa nedosiahol primeraný stav pri obsadzovaní miest v štátnom aparáte. Na dobre platených miestach boli a sú často ľudia blízki vládnym politickým stranám. Podľa zistení denníka Pravda (19. 1. 2006) si ministri do svojich úradov dosadzujú ľudí zo svojich politických strán, pričom ide o také pracovné funkcie, ktoré by mali byť obsadzované na základe výsledkov konkurzov. Politické nominácie sú aj na ďalších úradoch (Úrad vlády SR, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a i.). Iným problémom je to, že tieto inštitúcie vo väčšine prípadov nezverejňujú platy, odmeny, ani ďalšie náležitosti, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu, pričom zákon im to ukladá. Nazdávam sa, že nová vláda, ktorá vzíde z parlamentných volieb v júni 2006, by mala byť oveľa dôslednejšia pri kontrole dodržiavania zákonných noriem v oblasti zamestnávania pracovníkov štátom riadených a kontrolovaných inštitúcií. Okrem spomínanej kontrolnej funkcie by sa mal popri presne vymedzenom spoliálnom systéme, na ktorom by sa mala dohodnúť vládna koalícia, zaviesť do obsadzovania miest v štátnom aparáte kariérny a meritný systém. Kariérny systém verejnej služby je charakteristický inštitútom tzv. definitívy, tzn. celoživotnou štátnou službou, ktorá je odpolitizovaná. Možnosť služobného postupu je závislá od získanej kvalifikácie a dĺžky štátnej služby. Meritný systém verejnej služby je zasa charakterizovaný obsadzovaním funkcií v štátnej správe na základe kvalifikácie, schopností, výkonu, a nie podľa straníckej príslušnosti. Kritériami prijímania do štátnej služby sú konkurzy realizované nezávislou personálnou agentúrou, získaná kvalifikácia, absolvovanie testov, odporúčania od odborných autorít a podobne. Lobokracia V hospodárskej oblasti vznikla situácia, keď záujmové skupiny sa usilovali osvedčeným nástrojom – lobingom – preniknúť do vládnych politických strán a prostredníctvom nich ovplyvňovať najmä privatizačný proces, teda tú časť hospodárskej politiky (dotačná, cenová a daňová politika), ktorá priamo súvisela s rozhodujúcimi zložkami ich podnikateľských cieľov. Tento jav sa v tom čase natoľko rozšíril, že nadobudol znaky lobokratizmu. Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa ukázalo, že lobokratické tendencie zapustili v slovenskej politike hlboké korene, ktoré siahali aj do politického prostredia vládnych strán. Potvrdila to napokon vtedajšia ministerka financií B. Schmögnerová analyzujúc stranícke prostredie SDK: „Rozpory v SDK nie sú primárne ideologickými, resp. programovými rozpormi piatich politických strán. Za nimi sa skrývajú rozpory skupín stojacich za jednotlivými stranami. Spor Kaník – Černák je sporom jednej (nie jedinej) záujmovej skupiny stojacej za Demokratickou stranou, a inej, ktorú dnes už nie je ťažké identifikovať: stojí za ‚tvrdým jadrom SDK‘“. Politický spor medzi vládnymi stranami SDĽ a SOP, ktorý vznikol v súvislosti s riaditeľom Slovenských elektrární, politicky blízkym SDĽ, poukázal na pretrvávajúce problémy prepojenia politickej a ekonomickej moci v tzv. strategických štátnych „predprivatizačných“ podnikoch, ale aj na potrebu legislatívne riešiť lobokratické praktiky. Uvedený spor výraznou mierou prispel k tomu, že strany vládnej koalície sa pokúsili prijať zákon o politických stranách a politických hnutiach, ktorý by riešil okrem iného aj zákonné formy financovania politických subjektov. Tento dôležitý zákon sa podarilo v NR SR prijať až vo februári 2005. V §§ 20 – 29 tohto zákona sa explicitne stanovili podmienky hospodárenia a financovania politických subjektov. Napriek prijatiu tohto legislatívneho pravidla zostáva naďalej sporné, či sa zákonom dá uvedený problém odstrániť. Nazdávam sa, že záujem podnikateľských skupín o politiku a politikov vládnych strán neklesne. To je fakt, ktorý je potvrdený z prostredia starších a vyspelých demokracií. Ide skôr o to, aby sa uvedený záujem podchytil legislatívne, napríklad zákonom o lobingu, transparentnými privatizačnými nástrojmi, odbornými komisiami zloženými z významných odborníkov bez straníckej príslušnosti, úpravou volebných pravidiel a vyššou profesionalizáciou celej slovenskej politickej scény. Reforma volebného systému Ukazuje sa, že systémové reformné úpravy súčasne platných volebných pravidiel nemotivované stranícko-politickými záujmami by mohli zásadným spôsobom pomôcť štandardizácii straníckeho systému v Slovenskej republike a eliminácii straníckeho charakteru vládnutia. Na úvod treba poznamenať, že doterajšie novelizácie volieb do NR SR boli vždy motivované stranícko-politickými záujmami, nie občianskymi očakávaniami. Prvá novelizácia z roku 1992 sa týkala zvýšenia kvóra pre voľby do SNR z troch na päť percent. Vtedajšia vládna väčšina (KDH – ODÚ – DS – MOS, podporovaná koalíciou MKDH – SPOLUŽITIE) v úsilí eliminovať „pronárodnú“ časť tzv. Klepáčovej skupiny, ktorá sa odštiepila z KDH, a Stranu zelených na Slovensku uskutočnila rámcový zásah do volebného zákona tesne pred voľbami. To spôsobilo, že mnohé politické strany nemali dostatok času adaptovať sa na nové volebné pravidlo, a teda nie vlastnou vinou vo voľbách neuspeli. Druhá závažná zmena, o ktorej som sa vyššie zmienila, sa uskutočnila v roku 1998 krátko pred voľbami a jej cieľom bolo sťaženie politických plánov opozičným a mimoparlamentným subjektom. Táto novelizácia bola napriek svojim negatívnym stránkam v jednom smere veľmi poučná. Pripomenula budúcim tvorcom volebnej legislatívy, že pri akýchkoľvek zmenách v jestvujúcom volebnom zákone alebo pri tvorbe nového volebného systému treba načasovať legislatívny proces na začiatok volebného obdobia s tým, že dohodnuté pravidlá budú platiť až pre nasledujúce volebné obdobie. Novela volebného zákona z roku 1999 pripravená skupinou poslancov (I. Šimko, R. Kováč, G. Bárdos, P. Bohunický), odstránila rozporné ustanovenia predchádzajúcej novely, ktoré označil Ústavný súd za rozporné s Ústavou SR, a vytvorila podmienky na prístup politických strán k hromadným oznamovacím prostriedkom a iným službám územnej samosprávy. Nevyriešila však v súlade s výrokom Ústavného súdu SR otázku režimu nastupovania náhradníkov do NR SR. Nateraz posledná novelizácia volebného zákona z roku 2005 nerešpektovala časové hľadisko prípravy tohto legislatívneho aktu, pretože sa uskutočnila v predposlednom roku volebného obdobia. Vládny návrh zákona navyše nepriniesol avízovanú zmenu z prostredia vládnej koalície týkajúcu sa úpravy volebných obvodov. Naďalej zostal jeden volebný obvod, čo podľa mňa na určitý čas zastaví rozvoj vnútrostraníckej demokracie a posilní vplyv straníckeho vedenia na zostavenie volebnej kandidátky. Rozšírenie volebných obvodov (napríklad na 8), zrušenie percentuálnej hranice preferenčných hlasov a trvalé bydlisko kandidáta považujem za jeden z nástrojov zníženia partokratických praktík, väčšej súťaživosti v nižších straníckych štruktúrach, kvalitnejšieho výberu reprezentantov strany na kandidátne listiny a vyblokovania politicky opotrebovaných straníkov. Za relatívne najdôležitejšiu zmenu uvedenej novelizácie treba považovať zvýšenie váhy preferenčných hlasov. Na posun na kandidátke je potrebné získať kandidátovi už nie desať percent, ako doteraz, ale iba tri percentá. Pre historickú spravodlivosť treba dodať, že návrh zmeniť 10-percentnú hranicu na prednostné hlasy z celkového počtu hlasov odovzdaných pre politickú stranu na 3 percentá navrhoval v rozprave k poslaneckému návrhu novely volebného zákona č. 80/1990 Zb. v roku 1998 poslanec za ZRS M. Pacola. Zmysel tejto úpravy mal racionálne jadro: umožniť voličovi prejaviť svoju vôľu právom prednostného hlasu pre jeho favorita na kandidátnej listine. Tým, že sa v zákone ponechal jeden volebný obvod, vznikol problém, ktorý spočíva v tom, že trojpercentná hranica na prednostné hlasy je iná v jednom celoštátnom obvode (menej výhodná pre kandidáta na poslanca) ako v jednom z viacerých (napríklad 8) obvodov. Uvedený príklad potvrdzuje, že systém tzv. pomerného zastúpenia má viaceré úskalia. Jedno z nich spočíva v tom, že politická strana zastupuje názor voliča. Z toho vyplýva, že nie on, ale strana rozhoduje o tom, kto bude voliča zastupovať. Aj keď sa stranícka vôľa, obrazne povedané, znížila z 10 percent na 3 percentá, aj tak je to veľa na uskutočnenie vôle voličov zásadným spôsobom kreovať stranícku kandidátku. Optimálnym riešením by bolo, ako sme tu už vyššie naznačili, zrušenie percentuálnej hranice na prednostné hlasy. Týmto spôsobom by sa vyvážil stranícky princíp (určovanie poradia na kandidátnej listine) s občianskym princípom (určovanie poradia na základe počtu získaných hlasov). Prijatá novela volebného zákona umožňuje presadzovať stranícku vôľu aj pri nastupovaní náhradníkov (§ 48). Riešením v tomto smere by bolo vypustenie časti odseku „náhradníka určí politická strana“ a jeho nahradením textom „náhradníka určí počet hlasov získaných vo voľbách“. Diskutabilné je aj ponechanie vnútrokoaličného päťpercentného kvóra. Je síce pravda, že toto kvórum môže pozitívne ovplyvňovať proces štandardizácie straníckej scény na Slovensku, no na druhej strane môže mať negatívne dôsledky na medzistranícku komunikáciu po voľbách (je to v prípade, keď koaliční politickí aktéri začnú presadzovať svoju stranícku agendu na úkor spoločnej predvolebnej koaličnej agendy). Autorka je riaditeĽka Inštitútu politológie FF PU v Prešove

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984