Kolowrat

Košická formácia Kolowrat vznikla v roku 1999, od februára 2001 hrala v ustálenej zostave Rasťo Rusnák – spev, Blondo – bicie nástroje, Dáša Bratková – husle, Igor Holéczy – basgitara a Peter Lorko – gitara. Toto však od 12. februára 2005 po koncerte v Bardejove už neplatí, pretože z kapely odišla Dáša Bratková a nahradil ju Bohuš Macek s akordeónom. Kolowrat neústupčivo kráča vlastnou cestou bez ohľadu na sezónne módne trendy i čokoľvek iné a míľovými krokmi vytrvalo obchádza každodennú banálnu pop music. Inak to nie je ani na ich novinke Už to nie je, čo bývalo, ktorá je v poradí štvrtým počinom. Povrchne by sa dalo povedať, že ich prístup stojí na akomsi psychedelicko-funk-rockovom základe s ledva badateľným odkazom na českú gitarovú alternatívu, ale v podstate patrí Kolowrat medzi tie skupiny, ktoré je priam svätokrádežou niekam zaradiť. Produkujú totiž hudobnú skrumáž, ktorá je založená na absolútnej slobode a občas sa zdá, že i individualizme. Z mnohominútových skladieb jasne dýcha úsilie prekonať vžité hranice všetkých možných smerov a postupov, ako je funk, space rock, psychedélia, minimalizmus či avantgarda – samozrejme, iba pokiaľ prijmete myšlienku, že vyberané hudobné smery majú vôbec nejaké hranice. Aj na svojej najnovšej nahrávke sa Kolowrat opäť vyžíva v kombinácií nespočetných nálad (prím hrajú tie zádumčivé) a vrstvení spletitých pocitových partií, čo má za efekt takmer „newageovskú“ atmosféru. Hlavnou devízou sú stále vynikajúce texty, ktoré spolu s hudbou vytvárajú mimoriadne naliehavý, sugestívny, jednoliaty celok, ktorý je však zrozumiteľný každému vnímavejšiemu poslucháčovi. Nakoľko ich tvorbe škodí prehnane temný, intelektuálny pátos, ostáva na posúdenie samotným poslucháčom. Isté je, že ani na svojom poslednom počine sa ho nezbavili a asi ani zbaviť nechceli. V každom prípade Kolowrat, v mnohých paralelách evokujúci bratislavské Živé kvety, nepredstavuje dnes ľahko zabudnuteľnú záležitosť, naopak, cítiť z nej zdravé jadro a veľkú perspektívu.