Demografické zmeny a premeškané šance

Jednou z najdiskutovanejších otázok je, ako budú vplývať demografické zmeny na schopnosť udržať systémy sociálnej ochrany v ich dnešnej podobe. S väčším počtom starých ľudí bude menej ľudí pracovať – a platiť do systému sociálnej starostlivosti. Vlády už začínajú implementovať reformy, ktoré majú uľahčiť finančný tlak na ich sociálne systémy – od úsilia o zamestnanie väčšieho množstva ľudí až po znižovanie sociálnych dávok a štátnych dôchodkov. Z diskusií v rámci Sociálnej platformy združujúcej na európskej úrovni mimovládne organizácie pôsobiace v oblasti sociálnych služieb vyplynulo, že sociálne mimovládne organizácie uznávajú potrebu celkovej reformy. Znepokojujú ich však riešenia, o ktorých sa diskutuje a ktoré sú v mnohých členských krajinách EÚ implementované. V úsilí zabezpečiť udržateľnosť systémov sociálnej ochrany je v členských krajinách trendom jednoducho obmedzovať dávky a prenášať stále väčší objem zodpovednosti na jednotlivca. Cez tieto opatrenia, stojace najmä na ekonomických a finančných dôvodoch, chcú vlády nájsť adekvátnu odpoveď na „demografické zmeny“. Tento prístup je však príliš úzky na to, aby mohol poskytnúť udržateľné riešenia, ktoré by spĺňali potreby spoločností v Európe. Dôchodková kríza Pred neformálnym summitom hláv štátov a šéfov vlád EÚ v Hamton Court v októbri 2005 žiadali sociálne mimovládne organizácie, aby sa stredobodom reformy sociálnej politiky stali spoločné európske hodnoty. Namiesto individualizácie zodpovednosti potrebujeme reformy, ktoré síce budú riešiť finančné ťažkosti, no nevzdávajú sa záväzku k solidarite, sociálnej kohézii a základným právam ako ústredným pilierom sociálnych a ekonomických štruktúr. Bohatstvo vytvorené v Európskej únii musí byť spoločné a prerozdeľované. Len tak možno zabezpečiť každému slušný život a plnú participáciu na živote spoločnosti. Súčasné dôchodkové systémy sú dobrým príkladom prístupu príliš sa orientujúceho na krátkodobé finančné výsledky. V priebežných dôchodkových systémoch rozšírených v krajinách kontinentálnej Európy sú na financovanie dôchodkov priamo využívané prostriedky, ktoré do systému „vložili“ súčasní pracujúci. Preto je na garantovanie dôchodkov potrebná rovnováha medzi príspevkami a platbami. Zelená kniha Komisie o demografických zmenách pritom konštatuje, že populácia EÚ v ekonomicky aktívnom veku (15 – 64 rokov) má v období rokov 2005 – 2030 poklesnúť o 20,8 milióna ľudí. Výsledkom má byť v dlhodobom horizonte finančná neudržateľnosť priebežných dôchodkových systémov. Navrhované riešenia Tento problém sa členské krajiny pokúšajú riešiť znižovaním štátnych dôchodkov – takzvaného „prvého piliera“. Súčasne sú podporované zamestnanecké a súkromné dôchodky (druhý a tretí pilier), jednotlivci sa však o nich musia starať sami. Rovnaký trend je viditeľný aj v krajinách, ktoré nemajú dôchodkový systém naviazaný na príjmy v predchádzajúcom zamestnaní. Príkladom je Veľká Británia, kde štát poskytuje len každému minimálny dôchodok, a ten sa má na individuálnej báze dopĺňať súkromnými dôchodkami či dôchodkovými poisteniami. Ďalšou reakciou býva predlžovanie veku odchodu do dôchodku. V mnohých krajinách je už na úrovni 67 rokov, ďalšie krajiny o tom diskutujú. Takéto opatrenie ide ruka v ruke so zvyšovaním počtu odpracovaných rokov potrebných na dosiahnutie práva na plný dôchodok. Krok vedľa Niektoré z týchto reforiem zasahujú mimoriadne negatívne práve tých, ktorí už teraz patria medzi zraniteľné skupiny v spoločnosti, ako napríkald ľudia vykonávajúci neuznávanú prácu (napríklad ženy v domácnosti) či ľudia s príliš nízkym príjmom na to, aby si mohli dovoliť súkromné dôchodkové poistenie. Navrhované reformy napríklad nerobia nič s faktom, že staršie ženy sú na tom v dôsledku spôsobu organizácie dôchodkových systémov omnoho horšie než starší muži. Práve naopak, tento rozdiel niekedy posilňujú. Individualizácia zodpovednosti je nesprávnym signálom v spoločnosti, ktorá sa usiluje o sociálnu kohéziu a solidaritu so zraniteľnými skupinami. Systémy sociálnej ochrany sú stredobodom európskeho sociálneho modelu. Ich modernizácia, ktorej cieľom je skutočná udržateľnosť, vyžaduje štrukturálnejší prístup než len znižovanie výdavkov. Mala by byť založená na pochopení faktu, že silná sociálna politika nie je v protiklade s ekonomickým rastom, ale nevyhnutnou podmienkou udržateľného ekonomického a sociálneho rozvoja. Iná cesta Členské krajiny únie by preto mali napríklad investovať do zariadení starostlivosti o deti, ako sú detské škôlky a jasle, ako aj iné závislé osoby (zabezpečenie starostlivosti o invalidov, starých ľudí). Potrebné sú aj investície do vzdelávania a odbornej prípravy. Takéto investície by ponúkli ženám (ktoré často vykonávajú neohodnotenú prácu – napríklad starostlivosť o deti) a iným štrukturálne znevýhodneným skupinám skutočnú príležitosť participovať na trhu práce, a teda platiť príspevky a získať plné dôchodkové práva. Pomohlo by to financovaniu dôchodkových systémov z dlhodobého hľadiska, nakoľko by sa zvýšil počet ľudí platiacich príspevky. Rozvoj sociálnych služieb by súčasne mohol ponúknuť nové pracovné miesta. Demografické zmeny majú podstatný vplyv na štruktúru európskych spoločností. V dôsledku zlepšenia zdravotnej starostlivosti i kvality života žijú dnes muži a ženy podstatne dlhšie než pred pár desaťročiami. Nesmieme zabúdať na to, že ide v prvom rade o pozitívny vývoj. Namiesto zamerania sa na príliš úzke škrtanie štátnej podpory a individualizáciu rizík a zodpovednosti možno demografické zmeny vidieť aj inak – ako šancu prehodnotiť spôsob organizácie našich spoločností. Prvým krokom k udržateľnej reforme európskej spoločnosti je pochopenie potreby investovať do kľúčových oblastí, akou je sociálna starostlivosť či vzdelávanie. Tak sa zvýšia šance znevýhodnených skupín na účasť na trhu práce, a teda aj ich dôchodkové práva. Autorka pôsobí v organizácii Social Platform (Sociálna platforma) Článok bol uverejnený v štvrťročníku Social Voices, redakčne upravené