Vo svete románovej reality

Jedným z najvýznamnejších edičných i bibliofilských počinov za minulý rok je dvojzväzkový výber z doslovov a štúdií slovenskej legendy týchto žánrov – profesora Júliusa Pašteku – Svet literatúry, literatúra sveta I. a II.
Počet zobrazení: 1187
13_svet_literatury_02CB-m.jpg

Jedným z najvýznamnejších edičných i bibliofilských počinov za minulý rok je dvojzväzkový výber z doslovov a štúdií slovenskej legendy týchto žánrov – profesora Júliusa Pašteku – Svet literatúry, literatúra sveta I. a II. Podtitul Analýzy a interpretácie naznačuje šťastné stretnutie troch hlavných oblastí autorových aktivít, tak ako ich uvádza Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia: literárny vedec, esejista a editor. Vyšli pri príležitosti Paštekovho životného jubilea (80. výročie narodenia) vo vydavateľstve jeho čitateľa a obdivovateľa Petra Chalupu, ktorý sa v predslove vyznal i poďakoval za umocnenie čitateľského zážitku z diel svetovej literatúry. Po obsiahlych i obsažných Pohľadoch na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku (NDC 1998) a monografii Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny (Lúč 2002) si teda môžeme pripomenúť a vychutnať autorove state o realistických tendenciách vo svetovom románe od Grimmelshausena po Hemingwaya. Po úvodných Premenách moderného svetového románu nasledujú štyri časti po štyroch kapitolách predstavujúce to najdôležitejšie a najpodnetnejšie zo zvolenej oblasti v jednotlivých národných literatúrach: v neameckej (Grimmelshausen, Goethe, Mann, Kafka), vo francúzskej (Stendhal, Balzac, Flaubert, Maupassant), v ruskej (Gogoľ, Turgenev, Gončarov, Tolstoj), anglickej a americkej (Defoe, Lewis, dvakrát Hemingway). Popri uvedených sa však dozvieme veľmi mnoho aj o iných, často neznámych alebo zabudnutých autoroch. Škoda len, že chýba menný register, ktorý by nám návraty k prečítanému uľahčil. Rušivo pôsobí i absencia dĺžňov (napr. na strane 359 v II. zv. až štyroch!) a kurzívy. Navyše je tu potom pomerne veľa chýb. Okrem preklepov (napr. s. 190, 192) sme, žiaľ, našli aj vecnú (na s. 285 sa v prípade rozdelenia Balzacovej Ľudskej komédie, konkrétne Štúdií mravov, dvakrát uvádzajú Štúdie zo života vojenského, pričom v prvom prípade ide o Štúdie zo života politického). Ak teda chválime knihu za krásnu úpravu, musíme jej vyčítať nedbalú redakciu. Bližší a hlbší pohľad na problematiku románu – kráľovského žánru 19., no najmä 20. storočia – je pre nás stále znovu aktuálny a dôležitý. Dosvedčujú to Paštekom uvádzané debaty o kríze a konci románu, v ktorých možno vidieť paralelu s dnešným lamentovaním nad (vraj) neexistujúcim slovenským románom. Všetky texty (s výnimkou dvoch) prítomného výberu napísal Július Pašteka v 60. rokoch minulého storočia ako portréty autorských osobností a publikoval v podobe doslovu k slovenskému vydaniu toho-ktorého autora, alebo ako časopiseckú štúdiu. Doba vzniku sa na nich podpísala len minimálne, čo svedčí o odbornom i morálnom kredite ich autora. Odvolávať sa mohol iba na oficiálne uznávaných autorov, no i z nich si dokázal vybrať to podstatné a výstižné (Feuchtwanger, Zweig). Dokonca mal odvahu pustiť sa na niekedy možno tenší ľad a polemizovať s autoritami: „Problém umenia a spoločnosti, ktorý tu nastolil (Balzac, pozn. v. s.), problém čestnosti a predajnosti umelcov má stále rovnakú intenzitu. Jeho platnosť nemožno obmedziť, ako sa mylne domnieval Georg Lukács, jedine na kapitalistickú spoločnosť.“ (s. 324). V základe Paštekovho štýlu a metódy stojí neustále pripomínanie základných vecí, ktoré do čítania vnáša poriadok a istotu. Nebojí sa vydať na dlhšiu odbočku vždy, keď môže napomôcť lepšiemu pochopeniu: „Moderné umenie sa zmocňuje skutočnosti pluralisticky, chce ju zachytiť súčasne z viacerých strán, rovín a uhlov. Potrebuje na to nie jedno, ale celú sústavu zrkadiel. Badať to nielen na modernom výtvarnom umení, napr. na obrazoch kubistov a futuristov, ale i v románových dielach vznikajúcich súbežne s ich tvorbou.“ (s. 40) Živosť v pohybe myšlienok zdôrazňuje úvahovými, rétorickými prostriedkami. Kladie si otázky („Charakteristické črty a zvláštnosti jeho života i tvorby?“) – odpovedá na ne („Výstižne ho charakterizoval v pohrebnej reči Victor Hugo: ,Jeho život bol krátky, avšak naplnený; bol bohatší dielami než dňami.´“ s. 275). Pritom výstižne zakomponuje (ako vidíme v ukážkach, kde je reč o Balzacovi) citát, prípadne konfrontuje viacero protichodných výrokov a s prehľadom z toho vyťaží nový, zaujímavejší uhol pohľadu. Každá kapitola sa venuje jednému autorovi. Prednostne knihe, ktorej slovenský preklad uvádza a sprevádza. No najskôr sa starostlivo vysporiada s autorovými biografémami, bez ktorých by nám mohli niektoré finesy textu uniknúť. Potom sa pozrie na diela v našom kontexte známejšie (napríklad pri Flaubertovej Citovej výchove začne u Pani Bovaryovej, pristaví sa pri Salambe, porovná Flauberta s generačnými druhmi, až v takto pripravenom priestore sa venuje hlavnému predmetu state), aby vo finále dotiahol všetky myšlienkové nitky k jadru a pointe. Niekedy sa nám môže zdať, že je toho už priveľa, ale potom prichádza odmena v podobe prekvapivo hladkého zapadnutia veľmi vzdialeného kolieska do pôvodného mechanizmu, ktorý pokračuje v ceste hladko. Takto sa dozvieme aj o módnych vlnách – o preskupovaní v hierarchii autorov francúzskeho spoločenského románu (s. 176), o význame detailu v poetike Franza Kafku (s. 204), o tom, čo najlepšie charakterizuje realistickú metódu (II. zv. – s. 20), a tak by sme mohli pokračovať. Pričastý výskyt niektorých autorových obľúbených slov (trikrát „infinitezimálny“ v texte o Kafkovi) a niekoľko floskúl („Súviselo to so zvýšením spoločensko-životnej funkčnosti prozaickej tvorby.“ II – 17) nám dojem z čítania pokaziť nemohli. Kapitoly majú totiž primeraný rozsah s logickým a pre čitateľa prijateľným, ba až príjemným členením textu (číslované podkapitoly, odseky). Napriek širokému záberu v nich vystihuje podstatu, funkčne zapája nielen citáty, ale aj informácie z denníkov, korešpondencie, dobovej tlače a podobne. Úročí postreh o tom, že autori hodnotením a charakterizovaním svojich predchodcov (niekedy i nasledovníkov, ak majú šťastie) najlepšie pomenujú vlastnú tvorivú metódu a nepriamo zvýraznia svoj prínos a význam (napríklad Gogoľ v článkoch o Fonvizinovi a Gribojedovovi, II – 19). Platí to – samozrejme – aj o autoroch metatextov a písanie profesora Pašteku presne vystihujú tieto slová Thomasa Manna o románovom žánri: „Je to mohutný a majestátny duch, expanzívny, bohatý na život, široký ako more, vlniace sa vo svojej jednotvárnosti, súčasne veľkolepý a presný, spevný a múdro rozvážny; nechce výsek, epizódu, chce celok, svet s nespočetnými jednotlivosťami a epizódami, pri ktorých zotrváva, zabúdajúc na seba, ako keby mu šlo o každú zvlášť. Lebo nemá naponáhlo, má nekonečný čas, je duchom trpezlivosti, vernosti, vytrvalosti, pomalosti, ktorá sa láskou stáva bohatým pôžitkom, je duchom očarujúcej dlhej chvíle. Sotva vie začať inak než prapočiatkom všetkých vecí a zakončiť vôbec nevie – o ňom platia básnikove slová: ,Že nevieš dokončiť, to ťa robí veľkým.´“ (s. 12) Neviem, či už dnes nechceme, alebo nevieme takto písať. Sme však radi, že si to môžeme prečítať. A určite si so záujmom prečítame aj pamäti. Pravda, ak sa podarí Petrovi Chalupovi Júliusa Pašteku presvedčiť. Július Pašteka – Svet literatúry, literatúra sveta. Analýzy a interpretácie. I. a II. zväzok. Petrus, Bratislava 2005 Autor sa živí čítaním

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984