Reklama
Reklama

Keď sa povie Umberto Eco

Keď sa povie Umberto Eco, automaticky máme na mysli Meno ruže, akoby sa autor stal synonymom vlastného diela, akoby sa dielo stalo väzením vlastného autora.
Počet zobrazení: 532

Keď sa povie Umberto Eco, automaticky máme na mysli Meno ruže, akoby sa autor stal synonymom vlastného diela, akoby sa dielo stalo väzením vlastného autora. Túto petrifikáciu možno na jednej strane hodnotiť pozitívne, veď sa ňou spisovateľ zapisuje do všeobecného povedomia čitateliek a čitateľov, na druhej strane sa však s takýmto faktom nemôže uspokojiť živý, stále tvoriaci umelec. Ecov románový debut je určite na listine kníh, s ktorými by mal mať každý sčítaný človek skúsenosť, ale takto dochádza len k jednému povinnému čitateľskému kontaktu a na tie ďalšie sa akosi zabúda. Aj v najnovšom románe La Misteriosa Fiamma della Regina Loana – v českom preklade Tajemný plamen královny Loany – autor dokazuje, že jeho brilantná hra s textom neprichádza o svoju potenciu, stále je schopná osloviť a prekvapiť. Kráľovná Loana – postava starého amerického komiksu, ktorého názov nesie aj tento román – vládne neznámemu stredoafrickému kmeňu už dve tisícročia, za čo vďačí tajomnému plameňu nesmrteľnosti. Práve tajomným plameňom hlavný hrdina románu, takmer šesťdesiatnik Giambattista Bodoni prezývaný Yambo, označuje pocit akoby šteklenia v oblasti žalúdka. Prežíva ho vo chvíli, keď je konfrontovaný s niečím, čo sa mu pravdepodobne pokúša oživiť určité spomienky. Po nehode Yambo trpí retrográdnou stratou pamäti, nemôže si spomenúť na zážitky z vlastného života, na druhej strane sa mu však až encyklopedicky vybavujú citáty z kníh. Takýmto spôsobom sa Ecovi opäť podarilo vytvoriť geniálnu postmodernú koláž, ktorú netvoria len narážky na texty. Román je obohatený o množstvo obrazového materiálu, odrážajúceho najmä obdobie tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia v Taliansku. Yambo sa na ceste k svojim spomienkam vracia z Milána do rodného domu v obci Solara, ktorý pozornému čitateľovi bude zaiste pripomínať v istých aspektoch kláštor z románu Meno ruže. Aj tu sa realizujú motívy labyrintu a postupne odhaľovaného tajomstva, no často podhodnocovanými žánrami gýču a nenáročného čítania. „Ale odjel si do Solary, abys našel sám sebe, protože ses cítil příliš utiskovaný encyklopedií složenou z Homéra, Manzoniho nebo Flauberta, a dostal ses do encyklopedie literárního braku.“ V detstve hlavného hrdinu sa objavovali notoricky známi autori ako Emilio Salgari, Jules Verne či postavy Fantomasa, Sherlocka Holmesa, kapitána Satana a veľa ďalších príbehov, no Yambo si kladie otázku, kto naozaj bol. Exhumuje svoje spomienky a dostáva sa do časov fašistického Talianska a druhej svetovej vojny. Pýta sa, či jeho chlapčenstvo bolo naozaj iba zábavou plnou bohatej fantázie, alebo v ňom bol aj vplyv propagandy mussoliniovského totalitného režimu. „Naprostá schizofrenie vládla i zde, od rozkošných příhod ze Zoolandu, s postavičkami jako Žirafák, rybka Duběnka a opičáček Jojó a směšnohrdinských dobrodružstvích Troubely, Bidla a Koule či Alonza Alonza řečeného Alonza, zajatého pro krádež žirafy, se plynulo přešlo k oslavám dávné slávy naší země a k příběhům inspirovaným právě probíhající válkou.“ „Zkrátka, mé dětství probíhalo mezi jazzem, Johnem Waynem a komiksy z kaple a já se učil, že musím proklínat Angličany a bránit se před americkými negry, kteří chtějí pošpinit Venuši Mélskou, a zároveň se opájel poselstvími, jež přicházela z druhé strany oceánu.“ Ecovi sa darí verným spôsobom zachytiť dobový obraz spoločnosti nakazenej chorou ideológiou a obraz človeka-dieťaťa, žijúceho v nej, čítajúceho myšiaka Mickeyho, ktorý je jedného dňa úradne premenovaný, potaliančený na Topolina, počúvajúceho popri šlágroch stredného prúdu bezduché hymnické piesne na duceho či učiaceho sa zo šlabikára s ilustráciami chlapcov v rovnošatách mládežníckych fašistických organizácií. Autor do románu zakomponoval aj jungovskú koncepciu archetypov. Archetypy, teda akési psychické symbolické konštrukcie dedené v ľudskom myslení, dopĺňajú intelektuálnu hru s textom. Vo fabule menej náročných žánroch, v komikse obzvlášť, badať tento fakt v podobe naivity a schematickosti. „Člověk si jako malý přečte nějaký triviální příběh, a ten pak v jeho vzpomínkách roste, mění se, sublimuje, a člověk může povýšit na mýtus nějakou bezkrevnou příhodu.“ To však, samozrejme, nie je všetko, čo v sebe román skrýva. Postmoderné dielo sa totiž z tohto hľadiska nenechá limitovať, veď to je vlastne samotný princíp postmoderny: viacvrstvovosť založená hlavne na metatextových alúziách, ktorých dekódovanie zostáva len na literárnej kompetencii čitateľa. „Nevím, jestli v mých pergamenových lalocích začíná hořet tajemný plamen královny Loany, jestli se jakýsi elixír pokouší vyčistit zahnědlé listy mé papírové paměti, dosud poničené tolika skvrnami, takže se ta část textu, která mi stále ještě uniká, stává nečitelnou, či zda jsem to já a snažím se přinutit své nervy k nesnesitelnému úsilí. Kdybych se v tomhle stavu mohl třást, třásl bych se, uvnitř mám pocit, jako bych se houpal, jako bych se plavil po rozbouřeném moři. Ale zároveň je to jako předzvěst orgasmu, dutiny v mém mozku se zaplavují krví, něco se chystá vybuchnout – nebo vypučet.“ Autor je študent lingvistiky a literárnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ECO, Umberto: Tajemný plamen královny Loany. Praha : Argo, 2005.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama